ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stred driemajúceho lesa, na úzkej lúčke, sa výšila malá, zo zeme zbudovaná pevnosť, pozostávajúca z násypu a z priekopy, za ktorými sa nachádzalo niekoľko na zemi postavených búdok i do zeme vkopaných skrýší. Na dvore množstvo ľudí, v ktorých podľa rozličnosti oblekov a podľa vyzbrojenia hneď každý mohol poznať zbojníkov, obedovalo, sediac bez čiapok okolo bratského stola. Na násype pri malom dele sedel strážnik, ktorý mal nohy stiahnuté pod seba. Prišíval záplatu na ktorúsi časť svojho odevu, zachodiac s ihlou tak umele, ako skúsený krajčír, a ustavične sa obzeral na všetky strany.

Hoci už nie prvý džbán koloval z ruky do ruky, divné mlčanie vládlo v tej bande. Zbojníci poobedovali, jeden po druhom vstávali a modlili sa k Bohu. Niektorí sa rozišli do búdok a druhí sa roztratili po lese alebo si ľahli podľa ruského zvyku.

Strážny skončil robotu, otriasol si šat, pokochal sa vo svojej záplate, zabodol ihlu do rukáva, sadol na delo a zaspieval celým hrdlom melancholickú pieseň:

V tom čase sa dvere na jednej z búdok otvorily a starena v bielom čepci, čisto a vkusne odetá, sa ukázala na prahu.

„Prestaňže, Števko,“ povedala nahnevano. „Pán odpočíva a ty, hľa, reveš. Nieto vo vás ani svedomia, ani súcitu.“

„Zvinil som, Petrovna,“ odpovedal Števko. „Pravdu máte, už nebudem; nechže si báťuška odpočinie a vyzdravie.“

Starenka odišla a Števko sa začal prechádzať po násype.

V búdke, z ktorej vyšla starena, za priehradkou ležal ranený Dubrovský na poľnej posteli. Pred ním na stolíku ležaly jeho pištole a šabľa visela v pošve nad hlavou. Búdka bola ustlaná a ovešaná bohatými kobercami, v uhle sa nachodil ženský strieborný toaletový príbor a veľké zrkadlo. Dubrovský držal v ruke otvorenú knihu, ale jeho oči boly zavreté. Starenka, vše pozerajúc zpoza priehradky, nemohla vedieť, či spí alebo sa len zamyslel.

Razom sa Dubrovský strhol. V pevnôstke sa zdvihol nepokoj a Števko vopchal hlavu do obloka.

„Báťuška Vladimír Andrejevič,“ zakričal, „naši dávajú znak, hľadajú nás.“

Dubrovský skočil z postele, schytil zbrane a vyšiel z búdky. Zbojníci sa živo kopili na dvore, pri jeho objavení sa nastalo hlboké mlčanie.

„Ste všetci tu?“ spýtal sa Dubrovský.

„Všetci, okrem dozorných,“ odpovedali.

„Na miesta!“ zakričal Dubrovský, a zbojníci zaujali vykázané im miesta.

V tom čase traja dozorní pribehli k vrátam. Dubrovský šiel im v ústrety.

„Čo je?“ spýtal sa.

„Vojaci sú v lese,“ odpovedali, „obkolesujú nás.“

Dubrovský kázal zavrieť vráta a sám šiel poobzerať delo. V lese sa ozvalo niekoľko hlasov, ktoré sa približovaly. Zbojníci čakali bez slova. Zrazu sa traja alebo štyria vojaci ukázali z lesa, a hneď sa pustili nazad, výstrelmi dávajúc znak kamarátom.

„Hotoviť sa k boju!“ velel Dubrovský a medzi zbojníkmi nastal ruch. Znova všetko zatíchlo. Vtedy začuli šum približujúceho sa sboru. Zbrane zablýskaly medzi stromami. Pol druha sta ľudí vysypalo sa z lesa a s krikom sa vrhli na násyp. Dubrovský nadstavil ústa dela. Výstrel sa podaril — jednému odtrhlo hlavu, dvaja boli ranení. Medzi vojakmi nastal zmätok. No poručík sa hodil napred, vojaci za nim a sbehli do priekopy. Zbojníci vystrelili na nich z pušiek a z pištolí a začali s topormi v rukách brániť násyp, na ktorý liezli rozľútení vojaci, nechavší na násype dvadsať ranených kamarátov. Rukolapný boj sa začal. Vojaci už boli na násype — zbojníci začali ustupovať. No Dubrovský podišiel k poručíkovi, priložil mu pištoľ k prsiam a vystrelil. Poručík zvalil sa horeznačky, niekoľkí vojaci ho vzali na ruky a chytro odniesli do lesa. Ostatní, keďže stratili náčelníka, sa zastavili. Obodrení zbojníci použili tejto chvíľky rozpačitosti vojakov, zmiatli ich cele a stiesnili ich do priekopy. Obliehajúci zutekali a zbojníci sa s krikom hodili za nimi. Víťazstvo bolo rozhodnuté. Dubrovský, spoliehajúc na úplné rozbitie nepriateľa, zanechal svojich a zavrel sa do pevnosti, zdvojnásobnil stráž, prikázal, aby sa nik nevzďaľoval a rozkázal sobrať ranených.

Posledné príbehy už nie žartom obrátily pozornosť správy na bezočivý zboj Dubrovského. Vyzvedelo sa určite, kde sa zdržuje. Poslala sa rota vojakov, zlapať ho mŕtveho alebo živého. Chytili niekoľko ľudí z jeho šajky a zvedeli od nich, že Dubrovského už medzi nimi nebolo. Za niekoľko dní po opísanom boji shromaždil všetkých svojich spoločníkov, oznámil im že ich mieni navždy opustiť a aj im radil, aby zmenili spôsob svojho života.

„Zbohatli ste pod mojím náčelníctvom, každý z vás má výzor, s ktorým bez nebezpečenstva sa môže vybrať do nejakej vzdialenej gubernie a tam stráviť pozostávajúci život v čestnej práci a v zámožnosti. No vy ste všetci huncúti a pravdepodobne sa vám nebude chcieť opustiť vaše remeslo.“

Po tejto reči ich opustil a vzal so sebou len jedného, **. Nikto nevedel, kam sa podel. Zpočiatku svet pochyboval o pravdivosti týchto výpovedí — veď oddanosť zbojníkov k atamanovi bola všeobecne známa — predpokladal teda svet, že sa zbojníci postarali o jeho záchranu; no následky daly im za pravdu. Hrozné nápady a návštevy, požiare a lúpeže prestaly, cesty sa staly voľnými. Podľa iných zvestí sa zvedelo, že sa Dubrovský stratil do zahraničia.