ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi o siedmej hodine večer niektorí hostia chceli odísť, ale domáci pán, rozveselený punčom, rozkázal pozatvárať brány a oznámil, že do rána nikoho zo dvora nevypustí. Skoro zahrmela hudba, dvere do dvorany sa otvorily a ples sa započal. Domáci pán a jeho blízki sedeli v kúte, vypíjajúc pohár za pohárom a kochajúc sa vo veselosti mládeže. Starí sa hrali v karty. Gavalierov, ako aj všade, kde nebytuje nejaká ulánska brigáda, bolo menej, ako dám; všetci mužskí, hodiaci sa do tanca, boli zaujatí. Učiteľ vynikal nado všetkých; tancoval viac ako všetci iní; všetky panny si vyberaly jeho a nachádzaly, že s ním sa veľmi pohodlne tancuje valčík. Niekoľkokrát sa krúžil s Máriou Cyrilovnou a panny posmešne robily o nich poznámky. Konečne asi o polnoci ustatý domáci pán prerušil tancovanie, rozkázal dať večeru a sám sa odobral spať.

Neprítomnosť Cyrila Petroviča pridala spoločnosti viac slobody a živosti; gavalieri sa osmelili prisadnúť k dámam; device sa smialy a šepotaly so svojimi susedmi; dámy sa hlasne shováraly ponad stôl. Mužskí pili, hádali sa a smiali; slovom večera bola neobyčajne veselá a zanechala po sebe veľa príjemných rozpomienok.

Iba jeden človek nebral účasť vo všeobecnej veselosti. Anton Pafnutyč sedel zachmúrený a mlčanlivý na svojom mieste, jedol roztržite a bol neobyčajne nepokojný. Rozhovory o zbojníkoch znepokojovaly jeho obrazotvornosť. Skoro uvidíme, že mal dostatočnú príčinu sa ich obávať.

Anton Pafnutyč, keď volal Hospodina za svedka, že červená škatuľka dôkladne bola prázdna, neluhal a nepáchal hriech: červená škatuľka bola naozaj celá prázdna: peniaze, predtým v nej chránené, prešly do remennej tašky, ktorú nosil na prsiach pod košeľou. Touto ostražitosťou samou uspokojoval svoju večitú bázeň. Súc prinútený ostať nocovať v cudzom dome, bál sa, že mu vykážu nocľah niekde v osamelej izbe, kam sa ľahko mohli dostať zlodeji. Hľadal očima nájdeného spoločníka a vybral si konečne Deforza. Jeho zovňajšok prejavujúci silu, a čo viac, chrabrosť ním dokázaná pri stretnutí sa s medveďom, na ktoré úbohý Anton Pafnutyč nemohol spomenúť bez strachu — rozhodly jeho voľbu. Keď vstali zpoza stola, Anton Pafnutyč začal sa vrtieť okolo mladého Francúza, odŕhal, odkašliaval a napokon obrátil sa k nemu s prejavom:

„Hm, hm! Či by som, musjé, nemohol prenocovať vo vašej izbe, veď ráčiš vedieť…“

„Que désire monsieur?“ spýtal sa Deforz, pokloniac sa mu úctive.

„Eh, beda! ty, musjé, po rusky si sa ešte nenaučil. Že ve, mua šé vú kušé, či rozumieš?“

„Monsieur, tres volontiers,“ odvetil Deforz, „veuillez donner des ordres en conséquence.“

Anton Pafnutyč, veľmi spokojný so svojmi vedomosťami z francúzskeho jazyka, pošiel hneď robiť poriadky.

Hostia sa začali odoberať, lúčiť a každý odišiel do izby jemu vyznačenej. Anton Pafnutyč pošiel s učiteľom do krídla. Noc bola tmavá. Deforz osvetľoval cestu lampášom; Anton Pafnutyč šiel za ním dosť bodro, pritískajúc občas k prsiam ukrytú remennú tašku, aby sa presvedčil, že peniaze ešte má.

Keď prišli do krídla, učiteľ zapálil sviecu a obaja sa začali vyzliekať. Medzitým sa Anton Pafnutyč prechádzal po izbe, obzerajúc závory na oblokoch a krútiac hlavou pri tejto nebárs potešiteľnej prehliadke. Dvere sa zavieraly len na zášmyčku; obloky ešte nemaly dvojité rámy. Pokúsil sa požalovať Deforzovi; no jeho známosti vo francúzskom jazyku boly veľmi ohraničené pre taký složitý prejav. Francúz ho nerozumel a Anton Pafnutyč bol prinútený nechať stranou svoje ponosy. Ich postele stály jedna oproti druhej; obaja si ľahli a učiteľ zahasil sviecu.

„Purkoa vu tušé, purkoa vu tušé?“ zavolal Anton Pafnutyč, časujúc horko-ťažko ruské časoslovo tušu (zahášam) na francúzsky spôsob, „ja nemôžem dormir potme.“

Deforz neporozumel jeho vykríknutia a zaželal mu dobrú noc.

„Prekliaty busurman!“ zavrčal Spicyn, zakutávajúc sa do prikrývadla. „Či musel sviecu vyhasiť! Jemu je horšie pri svetle. Ja nemôžem spať bez svetla. — „Musjé, musjé,“ pokračoval, „že vé avek vú parlé.“

No Francúz neodpovedal a skoro začal chrápať.

„Chrápe, francúzska beštia,“ pomyslel Anton Pafnutyč, „a mne sen ani na myseľ nepríde: dajže si pozor, zlodeji vojdú otvorenými dverami alebo vlezú oknom, a jeho sa, beštie, ani puškami nedobudíš. „Musjé! a musje! — diabol ťa uchytil!“

Anton Pafnutyč zamĺkol. Ustatosť a vinné pary trochu premohly jeho bojazlivosť. Začal driemať a dosť skoro hlboký spánok ho celkom ovládol.

Očakávalo ho divné prebudenie. Pocítil vo sne, že voľakto ho tichučko potŕha za golier košele. Anton Pafnutyč otvoril oči a pri bledom svetle jesenného rána videl pred sebou Deforza: Francúz v jednej ruke držal vreckovú pištoľ a druhou vyťahoval vzácnu remennú tažku. Anton Pafnutyč zamrel. „Keskesé, musjé, keskesé?“ vyriekol rozochveným hlasom.

„Tichšie! Mlčať!“ odpovedal učiteľ čistým ruským jazykom, „mlčať, alebo ste stratený. Ja som — Dubrovský.“