ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešlo niekoľko dní a nepriateľstvo medzi dvoma susedmi neprestávalo. Andrej Gavrilovič neprichádzal do Pokrovského, Cyrilovi Petrovičovi bolo bez neho nudno, a mrzutosť jeho sa vylievala urážlivými výrazmi, ktoré, vďaka horlivosti tamojších zemanov, prichádzaly k Dubrovskému opravené a doplnené. Nová okolnosť zničila i poslednú nádej smierenia.

Dubrovský totiž raz obchádzal svoj malý majetok; približujúc sa k brezovej hôrke, začul údery topora a za chvíľku tresk zvalivšieho sa stromu; poponáhľal sa ta a pristihol pokrovských mužíkov (sedliakov), spokojne okrádajúcich jeho les. Keď ho uvideli, dali sa na útek; Dubrovský so svojím kočišom chytil z nich dvoch a poviazaných priviedol ich na svoj dvor; tri nepriateľské kone sa dostali práve tam za korisť víťazovi. Dubrovský bol nebyčajne nahnevaný. Predtým ľudia Trojekurova, známi to zbojníci, nikdy sa neosmelili garazdovať na území Dubrovského majetku, znajúc jeho úzky sväz s ich pánom. Dubrovský videl, že teraz využili vyskytnuvšiu sa roztržku a rozhodol sa, že naproti všetkým poňatiam o práve vojny poučí svojich plieniteľov prútmi, akými sa oni zásobovali v jeho hore, a kone že oddá do roboty a pripočíta ich k panskému dobytku.

Chýr o tejto udalosti sa v ten istý deň dostal až k Cyrilovi Petrovičovi. Ostal cele bez seba a v prvej chvíli hnevu chcel so všetkými svojimi dvorovými urobiť nápad na Kistenevku (tak sa volala dedina jeho suseda), zbúrať ju a zajať samého statkára v jeho osadlisku; také zakročenie nebolo preňho ničím nevídaným; no jeho myšlienky dosť skoro vzaly iný smer. Prechádzajúc sa ťažkými krokmi napredok i nazadok po dvorane, pozrel nenadáte do okna a zazrel pri vrátach sa zastavivšiu trojku; maličký človek v remennej čiapke a vo frízovom plášti sosadol s voza a vošiel do krídla ku správcovi. Trojekurov poznal v ňom prísediaceho Šabaškina i rozkázal ho zavolať. Za minútu Šabaškin už stál pred Cyrilom Petrovičom, vytínajúc poklonu za poklonou a s hlbokou úctou očakávajúc jeho príkazy.

„Vitaj… akože ťa volajú? Potrebujem ťa; vypi si vodky a počuj ma.“

Toto láskavé prijatie príjemne prekvapilo prísediaceho; poďakoval za vodku a počal počúvať Cyrila Petroviča so všemožnou pozornosťou.

„Mám suseda,“ riekol Trojekurov, „drobného statkára, grobiana, a chcem mu odobrať jeho majetok… Čo ty o tom myslíš?“

„Vaša osvietenosť, ak sú aké-také dokumenty…“

„Táraš, brat, aké tam dokumenty? Na to sú rozkazy. Veď v tom je práve sila, bez všetkého práva vziať imanie. Jednako, počkaj! Toto imanie kedysi prináležalo nám, bolo kúpené od akéhosi Spicyna a predané potom otcovi Dubrovského. Či sa nemožno nejako doň zadrať?“

„Ťažko pochopiť, vaša osvietenosť: veď pravdepodobne tento predaj bol zvŕšený zákonným poriadkom.“

„Premyšľajže, brat, vymysli dačo dobrého.“

„Keby, napríklad, vaša osvietenosť mohla dostať hocakým spôsobom od svojho suseda písomný záväzok, mocou ktorého vlastník vládne svojím imaním, nuž, konečne…“

„Rozumiem, no, hľa, to je tá bieda, že všetky jeho papiere zhorely počas požiaru.“

„Ako, vaša osvietenosť, jeho papiere zhorely? Čože ešte chcete viac? V takom prípade ráčte robiť podľa zákonov a bez všetkej pochybnosti dosiahnete úplnú spokojnosť.“

„Myslíš? No, hľaďže, ja spolieham na tvoju horlivosť a o mojej povďačnosti môžeš byť presvedčený.“

Šabaškin, pokloniac sa temer až po zem, vyšiel von a od toho dňa usilovne pracoval v tej podvodnej veci, a vďaka jeho obratnosti práve po dvoch týždňoch Dubrovský dostal z mesta vyzvanie, aby podal bez meškania príslušné objasnenia vo veci generálanšéfom Trojekurovom súdu podanej žiadosti, podľa ktorej ako by nespravodlivo vládol dedinkou Kistenevkou.

Andrej Gavrilovič, veľmi prekvapený nečakanou vecou, v ten istý deň napísal v odvetu dosť hrubý list, v ktorom objasňoval, že dedinka Kistenevka dostala sa mu po smrti zvečnelého jeho otca, že vládne ňou právom následníctva, že Trojekurovovi doňho nie nie je a že každý postranný nárok na túto jeho vlastnosť je klebeta a šudierstvo. Dubrovský nemal skúsenosti vo veciach pravotných. On sa spravoval zväčša len zdravým smyslom, vodcom to zriedka verným a skoro vždy nedostatočným.

Tento list vyvolal veľmi príjemný dojem v duši prísediaceho Šabaškina; po prvé videl, že Dubrovský málo rozumie takýmto veciam, a po druhé, že človeka takého vznetlivého a neobozretného nebude ťažko postaviť do celkom nevýhodného postavenia.

Andrej Gavrilovič, premysliac chladnokrvne zavesenú mu pravotu, videl, že je nevyhnutné odpovedať podrobnejšie; zapísal dosť hodne papiera, no jeho písmo sa v behu času ukázalo nedostatočným.

Vec sa preťahovala. Uverený vo svojej pravote, Andrej Gavrilovič sa málo o ňu staral, nemal ani vôle, ani možnosti sypať okolo seba peniazmi, bol povznesený nad podkupné svedomie černidlového plemena, a myšlienka, stať sa obeťou klebety a podvodu, neprišla mu do hlavy. So svojej strany Trojekurov málo myslel na možnosť výhry v podanej pravote, ale Šabaškin pracoval za neho, konal všetko v jeho mene, terorizoval a podkupoval sudcov a krivo-koso vysvetľoval všetky možné zákony a nariadenia. Ako sa stalo, ako nie, 9. februára roku 18.. Dubrovský dostal cestou mestskej polície predvolanie ustanoviť sa v ** na zemský súd, preslyšať riešenie v spornej majetkovej veci medzi ním, poručíkom Dubrovským, a generál-anšéfom Trojekurovom, a podpísať svoju spokojnosť alebo nespokojnosť. V ten deň sa vybral Dubrovský do mesta; cestou ho predbehol Trojekurov. Hrdo pozreli na seba a Dubrovský pobadal zlostný úsmev na tvári svojho protivníka.

Príduc do mesta, Andrej Gavrilovič sa stav u známeho kupca, prenocoval u neho a na druhý deň zrána sa zjavil v úradnej dvorane újezdného súdu. Nikto si ho nepovšimol. Hneď za ním prišiel i Cyril Petrovič; pisári vstali a položili pero za ucho; členovia ho uvítali s prejavom hlbokej plazivosti, podložili mu kreslo z uváženia jeho hodnosti, veku a starosti; sadol si. Andrej Gavrilovič stojačky sa oprel o stenu. Nastala hlboká tichosť a tajomník zvučným hlasom začal čítať výrok súdu.

*

Sekretár zmĺkol; prísediaci vstal a s hlbokou poklonou sa obrátil k Trojekurovovi, volajúc ho podpísať predloženú listinu. Triumfujúci Trojekurov vzal od neho pero a napísal pod riešením súdu svoju úplnú spokojnosť.

Bol rad na Dubrovskom. Sekretár podniesol mu písmo, ale Dubrovský stál nepohnuto, s ovisnutou hlavou. Sekretár mu zopätoval svoju výzvu:

„Podpísať svoju plnú a dokonalú spokojnosť alebo svoju zjavnú nespokojnosť, ak proti očakávaniu cíti vo svedomí, že jeho vec je spravodlivá a má úmysel v čase, určenom zákonmi, podať odvolanie na príslušné miesto.“

Dubrovský mlčal… Zrazu zdvihol hlavu, oči mu zaiskrily, dupol nohou, odsotil sekretára takou silou, že padol, schytil kalamár a hodil do prísediaceho divým hlasom:

„Akože, nemať zanič chrám Boží! Preč, Chámovo plemä!“ Potom obrátil sa k Cyrilovi Petrovičovi a pokračoval: „Či to kto slýchal, vaša osvietenosť, psiari vovádzajú psov do chrámu Božieho?! Psi brechajú po chráme! Veď vás ja naučím!“

Všetci sa zhrozili. Stráž sa sbehla na hluk a zmocnila sa Dubrovského. Vyviedli ho a posadili do saní. Trojekurov vyšiel v zapätí za ním, sprevádzaný celým súdom. Nenadála pobláznenosť Dubrovského silne zapôsobila na jeho obraznosť a otrávila jeho víťazstvo. Sudcov, ktorí sa spoliehali na jeho povďačnosť, neuznal za hodných jediného prívetivého slova. Hneď sa vypravil do Pokrovského, tajne mučený svedomím a bez akejkofvek potechy z ukojenia svojej nenávisti.

Dubrovský medzitým ležal v posteli; újezdný lekár (na šťastie nie úplný nevzdelanec) uspel mu pustiť krv, priložil pijavice a španielske muchy. Podvečer mu bolo lepšie a na druhý deň ho zaviezli do Kistenevky, ktorá už asi neprináležala jemu.