Zlatý fond > Diela > Andrej Dubrovský


E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Andrej Dubrovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Nina Varon, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava dvanásta

O 9. hodine ráno hostia, čo nocovali v pokrovskom, sa shromaždili jeden po druhom v hosťovskej, kde už šumel samovar, pred ktorým v rannom bielom úbore sedela Mária Cyrilovna, a Cyril Petrovič vo flanelovom kabáte a v papučiach pil zo svojej širokej čaše, ktorá sa podobala čiaške zpod samovaru. Posledný sa ukázal Anton Pafnutyč; bol bledý a zdal sa taký rozrušený, že výzor jeho všetkých zarážal a že sa Cyril Petrovič prezvedal o jeho zdraví. Spicyn odpovedal bez všetkého smyslu a s hrôzou pozeral na učiteľa, ktorý tam sedel, ako by sa nič nestalo. O niekoľko minút vošiel sluha a oznámil Spicynovi, že jeho koč stojí pohotove. Anton Pafnutyč ponáhľal sa odobrať, vyšiel náhle z izby a hneď odišiel. Hostia a domáci pán nechápali, čo sa s ním stalo a Cyril Petrovič riešil, že sa objedol. Po čaji a po lúčivých raňajkách i ostatní hostia sa začali rozchádzať a dosť skoro Pokrovské spustlo a všetko prišlo do obvyklého poriadku.

Prešlo niekoľko dní a nestalo sa nič hodného spomenutia. Život obyvateľov Pokrovského bol jednotvárny. Cyril Petrovič každodenne vychádzal na poľovačku; čítanie, prechádzky, hudobné hodiny, zaujímaly Máriu Cyrilovnu; najmä hudobné hodiny. Začínala chápať, že má svoje vlastné srdce a priznávala sa s nemalou mrzutosťou, že ono nebolo ľahostajné k hodnotám mladého Francúza. On so svojej strany nevychádzal z hraníc úcty a prísnej slušnosti a tým uspokojoval jej hrdosť a bojazlivé pochybnosti. Ona so vzrastajúcou dôverčivosťou sa oddávala pôvabnému zvyku. Nudila sa bez Deforza; v jeho prítomnosti sa vždy ním zamestnávala, vo všetkom chcela vedieť jeho mienku a vždy s ním súhlasila. Možno, ona ešte nebola zaľúbená; no pri prvej náhodilej prekážke alebo náhlom zasiahnutí osudu plameň vášne musel vzplanúť v jej srdci.

Raz, keď prišla do dvorany, kde ju očakával učiteľ, Mária Cyrilovna s náramným prekvapením spozorovala akýsi zmätok na jeho bledej tvári. Otvorila fortepiano, prespievala niekoľko nôt; ale Dubrovský, predstierajúc bolenie hlavy sa vyhovoril, pretrhol učebnú hodinu a zatvárajúc noty, podal jej úkradkom lístok. Mária Cyrilovna, neuspevšia sa spamätať, prijala ho a hneď to i oľutovala, no Dubrovského už nebolo vo dvorane. Mária Cyrilovna šla do svojej izby, rozvinula list a prečítala toto:

„Buďte dnes o siedmej hodine v besiedke pri potoku: musím s vami rozhodne prehovoriť.“

Jej zvedavosť bola silne zobudená. Dávno očakávala vyznanie, žiadajúc si ho i obávajúc sa ho. Bolo jej príjemné počuť potvrdenie toho, čoho sa domýšľala; no cítila, že pre ňu by sa nesvedčilo počuť také objasnenie od človeka, ktorý podľa svojho stavu nesmel dúfať, že by dakedy dostal jej ruku. Rozhodla, že pôjde na dostaveníčko, ale klátila sa v tom: ako prijme vyznanie učiteľa, či s aristokratickým pohoršením, či so sľubom priateľstva, alebo s veselými žartami, alebo s nemou sústrasťou. Medzitým každú chvíľku pozerala na hodiny. Zmrklo sa; doniesli sviece; Cyril Petrovič sadol hrať boston s prišlými susedmi; stolové hodiny odbily tri štvrti na siedmu a Mária Cyrilovna tichučko vyšla na kryľco, poobzerala sa na všetky strany a ponáhľala sa do sadu.

Noc bola tmavá, nebo bolo pokryté oblakmi, na dva kroky nebolo vidieť; no Mária Cyrilovna šla vo tme známymi cestičkami a za minútu sa našla pri besiedke; tu zastala, nadýchať sa čerstvého vzduchu a za chvíľku sa zjavila pred Deforzom s výrazom ľahostajným a neupachteným. No Deforz stál už pred ňou.

„Ďakujem vám,“ povedal tichým a smutným hlasom, že ste neodmietly moju prosbu. Bol by som si zúfal, keby ste boly odopreli.“

Mária Cyrilovna odvetila prihotovenou frázou:

„Dúfam, že mi nedáte príčinu oľutovať, že som sa sklonila k vám.“

Deforz mlčal a zdalo sa, ako by si dodával ducha.

„Okolnosti vyžadujú… musím vás opustiť,“ povedal napokon, „vy azda už skoro počujete… no pred odchodom musím sa vám sám objasniť.“

Mária Cyrilovna neodpovedala. V týchto slovách videla úvod k očakávanému vyznaniu.

„Ja nie som ten, za koho ma vy máte,“ pokračoval, kloniac hlavu, „ja nie som Francúz — ja som Dubrovský.“

Mária Cyrilovna skríkla.

„Nebojte sa, preboha; vy sa nemusíte báť môjho mena. Áno, ja som ten nešťastník, ktorého váš otec pozbavil kúska chleba, vyhnal z otcovského domu a poslal zbíjať na hradských cestách. No vám sa netreba báť ani pre seba, ani pre neho. Všetko sa skončilo… odpustil som mu: počujte, vy ste ho zachránili. Prvý môj krvavý čin sa mal vykonať na ňom. Chodil som okolo jeho domu, značiac, kde má vzniknúť požiar, kade vojsť do jeho spálne, ako mu zaseknúť všetky cesty k ľudom; a v tú chvíľu vy ste prešli vedľa mňa ako nebeské zjavenie a srdce moje skrotlo. Pochopil som, že dom, kde vy bývate, je posvätený a že ani jedna jediná bytosť, sviazaná s vami sväzkami krvi, nepodľahne mojej kliatbe. Odriekol som sa pomsty ako šialenstva. Celé dni som sa motal okolo sadov Pokrovského v nádeji, že uvidím zďaleka vaše biele šaty. Na vašich nestrážených prechádzkach chodil som za vami kradnúc sa od kra ku kru, šťastlivý tou myšlienkou, že pre vás niet nebezpečenstva tam, kde som ja tajne prítomný. Konečne nadišla príležitosť… Ubytoval som sa vo vašom dome. Tieto tri týždne boly pre mňa dňami blaha; spomienka na ne bude útechou môjho smutného života… Dnes som dostal zvesť, podľa ktorej mi nemožno tu ďalej ostávať. Lúčim sa s vami dnes, teraz… No skôr som bol povinný odhaliť sa vám, aby ste ma nepreklínali, aby ste mnou neopovrhovali. Myslíte kedy-tedy na Dubrovského. Vedzte, že bol zrodený na inakšie povolanie, že jeho duša vedela vás ľúbiť, že nikdy…“

Tu sa rozľahol silný hvizd a Dubrovský zmĺkol. Uchopil jej ruku a pritiskol ju k horúcim ústam. Hvizd sa zopakoval.

„Odpusťte,“ povedal Dubrovský, „volajú ma; minúta ma môže zahubiť.“

Poodišiel… Mária Cyrilovna stala bez pohnutia. Dubovský sa vrátil a zasa chytil jej ruku.

„Keby niekedy,“ povedal jej nežným a dojímavým hlasom, „keby vás niekedy postihlo nešťastie a vy by ste od nikoho nečakali pomoci ani záštity, v takom prípade — či sľubujete mi prísť ku mne a žiadať odo mňa všemožnú záchranu pre seba? Či sľubujete mi neodmietnuť moju oddanosť?“

Mária Cyrilovna plakala mlčky. Hvizd sa rozľahol po tretí raz.

„Vy ma nesetie do záhuby!“ skríkol Dubrovský, „neodídem od vás, kým mi nedáte odpoveď: sľubujete alebo nie?“

„Sľubujem,“ zašepkala úbohá krásavica.

Vzrušená dostaveníčkom s Dubrovským, Mária Cyrilovna sa vracala zo sadu. Tu zazrela na dvore veľa národa. Pri kryľci stála trojka, všetci ľudia behali sem-tam, celý dom bol v pohybe. Zďaleka počula hlas Cyrila Petroviča a ponáhľala sa vôjsť do izby, obávajúc sa, aby jej neprítomnosť nespozorovali. Vo dvorane ju stretol Cyril Petrovič; hostia obkľúčili náčelníka, nášho známeho, a zasypali ho otázkami. Náčelník v cestovnom obleku, ozbrojený od hlavy po päty, odpovedal im s tajomným a ustarosteným výrazom.

„Kde si bola, Maša?“ spýtal sa Cyril Petrovič, „Nestretla si mr. Deforza?“

Maša len nasilu mohla záporne odpovedať.

„Predstav si len,“ pokračoval Cyril Petrovič, „náčelník prišiel ho zavrieť a uisťuje ma, že je to sám Dubrovský.“

„Všetky znaky na to poukazujú, vaša osvietenosť,“ riekol úctive náčelník.

„Och, brat,“ prehovoril Cyril Petrovič, „ber sa, vieš kam, so svojimi znaky. Ja ti svojho Francúza nevydám, kým sám tú vec nepreskúmam. Ako možno veriť slovám Antona Pafnutyča, zbabelca a mužíka: jemu sa snívalo, že ho učiteľ chcel olúpiť. Prečože mi hneď v to ráno nepovedal o tom ani slova?“

„Francúz ho zastrašil, vaša osvietenosť,“ odvetil náčelník, „a dal mu odprisahať, že bude mlčať.“

„Táranina,“ riešil Cyril Petrovič, „hneď všetko vyjasním. Kdeže je učiteľ?“ spýtal sa vošedšieho sluhu.

„Nikde ho niet,“ odvetil sluha.

„Teda ho treba vyhľadať!“ zakričal Trojekurov, ktorý už začínal pochybovať. „Ukáž mi tie tvoje slávne znaky,“ riekol náčelníkovi, ktorý mu hneď podal listinu.

„Hm, hm, triadvadsať rokov a tomu podobne. Ono je to tak, ale to ešte nič nedokazuje. Čo je s učiteľom?“

„Niet ho,“ bola zasa odpoveď.

Cyril Petrovič sa začal znepokojovať; Mária Cyrilovna bola ani živá ani mŕtva.

„Ty si bledá Maša,“ poznamenal otec, „naľakali ťa?“

„Nie otecko,“ odvetila Maša, „bolí ma hlava.“

„Choď, Maša do svojej izby a neznepokojuj sa.“

Maša mu pobozkala ruku a chytro odišla do svojej izby; tam sa hodila na posteľ a zaplakala hysterickým plačom. Slúžky sa sbehly, nasilu ju vyzliekly, horko-ťažko uspely ju uspokojiť chladnou vodou a všemožnými vodkami; uložily ju a ona upadla do spánku.

Medzitým Francúza nenachodili nikde. Cyril Petrovič chodil hore-dolu po izbe hrozne pohvizdujúc: „Hrom víťazstva, rozliehaj sa!“ Hostia si šepkali medzi sebou; náčelník sa blamoval; Francúza nenašli. Akiste sa uspel schovať, popredku bol upovedomený. No kým a ako? — to ostávalo tajomstvom.

Bolo jedenásť a nikto nepomýšľal na spánok. Napokon Cyril Petrovič povedal srdito náčelníkovi:

„Nuž, čo? Veď azda neostaneš tu do rána; dom môj nie je stravovňa. S tvojou zručnosťou, ty, bratku, nechytíš Dubrovského, ak je to už naozaj Dubrovský. Choď si po svojej robote a druhý raz buď obratnejší. I vám je čas domov,“ pokračoval obrátiac sa k hosťom. „Kážte si zapriahať! Ja chcem spať.“

Tak nemilosrdne sa rozlúčil Trojekurov so svojmi hosťmi.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.