ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz prosíme čitateľa o dovolenie objasniť posledné udalosti našej povesti predchádzajúcimi okolnosťmi, nakoľko sme ich ešte nerozpovedali.

Na poštovej stanici,^[7] v dome dozerateľa, o ktorom sme sa už zmienili, sedel v kúte pocestný s výzorom pokojne krotkým a trpezlivým, ktorý prezrádzal človeka nezemana, robotníka alebo cudzozemca, to jest človeka, nemajúceho hlasu na miestnej poštovej dráhe. Bryčka jeho stála na dvore, čakajúc na podmazok kolomažou. V nej ležal maličký kufrík, úbohý dôkaz neveľmi dostatočného majetkového postavenia. Pocestný si nepýtal ani čaju, ani kávy, pozeral do obloka a pohvizdoval si na neveľkú spokojnosť dozerateľky, ktorá sedela za priehradkou.

„Hľa, Boh poslal hvizdača,“ hovorila polohlasne, „ech, pohvizduje! abyže tam pukol, bezbožný busurman!“

„A čo?“ riekol dozerateľ, „aká bieda? Nechže si hvízda.“

„Aká bieda?“ namietla nasrdená manželka, „či neznáš predpisy?“

„Aké predpisy? Či ťa hvízdanie stojí čo len pol kopejky? Oj, Pachomovna, u nás, hvízdaj-nehvízdaj, peňazí niet a niet.“

„Ba, prepusť ho, Sidoryč. Že sa ti chce držal ho tu. Daj mu kone, nech sa poberá v čerty.“

„Počká on, Pachomovna: na maštali dovedna sú iba trojky, štvrtá oddychuje. Uvidíš, prídu prední pocestní; nemám vôle svojou šijou zodpovedať za Francúza. Čuj! už je to tak! vonku počuť skákať! Ehe-he! a ako rezko! Či to azda nie generál?“

Koč zastal pri kryľci. Sluha soskočil s kozla, otvoril dvercia a za minútku vošiel mladý človek vo vojenskom plášti a s bielou čiapkou k dozerateľovi; v zápätí za ním sluha vniesol škatuľu a postavil ju na oblok.

„Kone!“ riekol dôstojník veliteľským hlasom.

„Hneď,“ odvetil dozerateľ, „prosím cestovný list.“

„Nemám cestovný list. Idem v bok… či ma nepoznáš?“

Dozerateľ akousi starostlivosťou hnaný vyšiel pobádať k spechu kočišov. Mladý človek sa začal prechádzať hore-dolu po izbe, zašiel za priehradku a spýtal sa ticho dozerateľky, kto je tam ten pocestný.

„Boh ho tam zná,“ odvetila dozerateľka, „akýsi Francúz; už asi od piatej hodiny čaká na kone a hvízda. Už ma domrzel, prekliaty.“

Mladý človek zahovoril s pocestným po francúzsky:

„Kam ráčite cestovať?“ spýtal sa ho.

„Do blízkeho mesta,“ odvetil Francúz, „odtiaľ sa vyberiem k istému statkárovi, ktorý ma najal tak bez videnia za učiteľa. Myslel som, že dnes už budem na mieste, no pán dozerateľ ináč usúdil. V tejto krajine ťažko dostať kone, pán dôstojník.“

„A ku ktorému z tunajších statkárov ste sa najali?“ spýtal sa dôstojník.

„K pánu Trojekurovovi,“ odpovedal Francúz.

„K Trojekurovovi? Akýže to človek, tento Trojekurov?“

„Ma foi, monsieur, ja slýchal som o ňom málo dobrého. Hovoria, že je to pán hrdý a rozmarný, ukrutný v obcovaní so svojimi domácimi, že nik sa nemôže s ním zniesť, že všetko sa trasie pri počutí jeho mena, že s učiteľmi (avec les outchitels) nerobí ceremónie a už dvoch dal ubiť na smrť.“

„Nehovorteže! — A vy ste rozhodnutý zaujať miesto u takej ohavy?“

„Čože mám robiť, pán dôstojník? Ponúka mi veľmi dobrý plat, 3000 rubľov na rok a celé zaopatrenie. Môže byť, že budem šťastlivejší ako tí druhí. Mám staručkú mať: polovicu platu budem posielať jej na výživu; z ostatných peňazí za päť rokov si môžem nasbierať malý kapitálik, dostatočný pre moju budúcu neodvislosť, a potom — bon soir, pôjdem do Paríža a pustím sa do živnostenských obchodov.“

„A či vás už niekto pozná v dome Trojekurova?“ spýtal sa.

„Nikto,“ odvetil učiteľ, „mňa si on objednal z Moskvy prostredníctvom istého zo svojich priateľov, ktorého kuchár je môj rovesník, a on ma odporúčal! Treba vám vedieť, že som sa nepripravoval za učiteľa, ale za cukrára; no mne povedali, že vo vašej krajine je povolanie učiteľa nepomerne výhodnejšie…“

Dôstojník sa zamyslel.

„Počujte,“ prerušil Francúza, „čo by ste povedali, keby vám niekto namiesto takej budúcnosti ponúkol 10.000 rubľov s tým, že by ste sa hneď odobrali do Paríža?“

Francúz pozrel na dôstojníka s náramným prekvapením, usmial sa a pokrútil hlavou.

„Kone sú hotové,“ riekol dozerateľ, ktorý bol práve vošiel.

Sluha potvrdil to isté.

„Hneď,“ odpovedal dôstojník. „Vyjdite von na minútu.“ Dozerateľ i sluha vyšli. „Nežartujem,“ pokračoval francúzsky, „10.000 rubľov môžem vám dať. Mne je potrebná len vaša neprítomnosť a vaše písomnosti.“

Po týchto slovách otvoril tobolku a vyňal niekoľko asignácií.

Francúz vytreštil oči. Nevedel, čo myslieť.

„Moju neprítomnosť, moje písomnosti,“ opakoval s náramným prekvapením. „Ale, vy žartujete? Na čo sú vám moje písomnosti?“

„To nie je vaša vec. Spytujem sa, či súhlasíte alebo nie?“

Francúz ešte vždy neveriac svojim ušiam, podal svoje písomnosti mladému dôstojníkovi, ktorý ich bystro prezeral.

„Váš cestovný pas… dobre, odporúčajúca listina, podívame sa; svedectvo o narodení… prekrásne. No, tu máte vaše peniaze, vyberte sa nazpät. Sbohom ostaňte!“

Francúz stál ako prikovaný. Dôstojník sa vrátil.

„Zabudol som na najvážnejšiu vec: dajte mi čestné slovo, že všetko toto ostane medzi nami… čestné vaše slovo.“

„Čestné slovo dávam,“ odvetil Francúz. „No, moje písomnosti? Čo budem robiť bez nich?“

„V prvom rade v meste oznámte, že vás olúpil Dubrovský. Uveria a dajú vám potrebné svedectvá. Sbohom ostaňte! Boh daj vám čím skôr dôjsť do Paríža a nájsť máťušku v dobrom zdraví.“

Dubrovský vyšiel z izby, sadol do koča a odišiel.

Dozerateľ pozeral oblokom a keď koč odišiel, obrátil sa k žene s výkrikom: „Pachomovna! Vieš čo? Veď to bol Dubrovský.“

Dozerateľka o zlomkrky skočila k obloku, no, bolo už neskoro: Dubrovský bol ďaleko. I začala hrešiť muža: „Nebojíš sa Boha, Sidoryč? Prečo si mi to nepovedal skôr, že by som sa aspoň raz pozrela na Dubrovského. A teraz čakaj, kým sa vráti. Nesvedomitec si, ozaj nesvedomitec!“

Francúz stál ako prikovaný. Dohovor s dôstojníkom, peniaze — všetko sa mu zdalo snom. Ale kopa asignácií bola tu, u neho vo vrecku, a krásnou rečou mu dotvŕdzala skutočnosť podivnej udalosti.

Odhodlal sa najať si kone do mesta. Kočiš ho viezol krokom a nocou sa dotiahli do mesta.

Nedosiahnuc na zastávku, pri ktorej miesto strážnika stála rozvalivšia sa búdka. Francúz prikázal zastať, vyliezol z bryčky a šiel pešo, dajúc prv znakmi na vedomosť kočišovi, že bryčku a kufor mu daruje na vodku. Kočiš bol tak náramne prekvapený jeho štedrosťou, ako i sám Francúz zakročením Dubrovského. No, usudzujúc z toho, že Francúz stratil rozum, kočiš sa mu poďakoval horlivou poklonou a nepokladajúc za dobre vyjsť do mesta, pobral sa do známej zábavnej miestnosti, ktorej domáci pán bol mu priateľom. Tam strávil celú noc a na druhý deň zrána na prázdnej trojke pošiel po svojich bez kufra a bez bryčky, s napuchnutými tvárami a červenými očami.

Dubrovský, majúc vo vlastníctve Francúzove písomnosti, smelo sa objavil, ako sme už videli, u Trojekurova a usalašil sa v jeho dome. Akékoľvek boly jeho tajné úmysly (my ich poznáme neskoršie), no v jeho chovaní sa neukázalo nič hodného pohanenia. Pravda, málo sa zamestnával vychovávaním maličkého Šašu, dával mu plnú slobodu robiť nezbedy a nie veľmi prísne bral úlohy a učebné hodiny, ktoré mu dával len tak pre formu, zato ešte s väčšou usilovnosťou sledoval hudobné úspechy svojej učnice a často celé hodiny presedel s ňou pri fortepiane. Všetci mali radi mladého učiteľa: Cyril Petrovič pre jeho smelú obratnosť na poľovačke, Mária Cyrilovna pre neohraničenú usilovnosť a rabskú pozornosť, Šaša pre prehliadavosť jeho samopašností, domáci pre jeho dobrotu a štedrosť, ako sa zdalo, nezodpovedajúcu jeho postaveniu. On sám, zdalo sa, lipol k celej rodine a seba pokladal už za jej člena.

Prešiel asi mesiac od jeho nastúpenia učiteľského miesta po onu pamätnú slávnosť a nik nešípil, že v skromnom mladom Francúzovi sa utajoval hrozný zbojník, ktorého meno pôsobilo hrôzu všetkým okolným majiteľom. Za celý tento čas Dubrovský nevychádzal z Pokrovského, no chýr o jeho zbojstvách neutíchal, vďaka vynaliezavej obraznosti dedinských obyvateľov; ale možno, že jeho šajka pokračovala v svojom účinkovaní aj v neprítomnosti náčelníka.

Nocujúc v jednej izbe s človekom, ktorého mohol pokladať za svojho osobitného vraha a za jedného z hlavných vinníkov svojho nešťastia, Dubrovský nevedel odolať pokušeniu. Vedel o jestvovaní remennej tašky a rozhodol sa ju zmocniť. Videli sme, ako náramne prekvapil úbohého Antona Pafnutyča svojím nečakaným prevrátením sa z učiteľa na zbojníka.