Zlatý fond > Diela > Andrej Dubrovský


E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Andrej Dubrovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Nina Varon, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava osemnásta

Cyril Petrovič chodil hore-dolu dvoranou, pohvizdujúc hlasnejšie ako kedykoľvek predtým svoju pieseň. Celý dom bol v pohybe: sluhovia behali, dievky sa sem-tam náhlily za robotou, pod kôlňou kočiši priahali do kočov. Na dvore kopil sa ľud. V toaletnej izbe panny pred zrkadlom dáma, obtočená stužkami, obliekala bledú, nehybnú Máriu Cyrilovnu. Jej hlava sa ustato klonila pod ťarchou briliantov, zľahka sa zachvievala, keď ju nepozorná ruka pichla, no mlčala, bez myšlienky pozerajúc do zrkadla.

„Či už skoro?“ ozval sa pri dverách hlas Cyrila Petroviča.

„Zaraz,“ odvetila dáma. „Mária Cyrilovna, vstaňte a pozrite, či je všetko dobre.“

Mária Cyrilovna vstala a nepovedala ani slova. Dvere sa otvorily.

„Nevesta je hotová,“ povedala dáma Cyrilovi Petrovičovi. „Prikážte sadnúť do koča.“

„Sbohom,“ povedal Cyril Petrovič, a vezmúc so stola svätý obraz, povedal pohnutým hlasom: „Poď ku mne, Maša, požehnávam ťa…“

Biedna devuška kľakla pred ním a zaplakala.

„Otecko… otecko,“ hovorila v slzách a hlas jej zmieral.

Cyril Petrovič náhle jej zablahoželal. Vzali ju a temer niesli do koča. K nej prisadla „široká“ a jedna zo služobných. Viezli sa do kostola. Tam už ju čakal ženích. Vyšiel neveste v ústrety. Udivila ho jej bledosť a zvláštny výzor. Spolu vošli do chladného, prázdneho chrámu, za nimi zavreli dvere. Pop vyšiel zpoza oltára a začal obrad. Mária Cyrilovna nič nevidela, nič nepočula: na jedno myslela od rána: čakala Dubrovského. Nádej ju ani na chvíľu neopúšťala. No keď pop obrátil sa k nej s obvyklou otázkou, zachvela sa a zamrela; ale ešte vždy otáľala, ešte čakala. Pop, nečakajúc na jej odpoveď, vyriekol neodvolateľné slová.

Obrad sa skončil. Pocítila chladný bozk nemilého manžela, počula pohrebné pozdravenia prítomných a vždy ešte nevedela uveriť, že jej život bol naveky poviazaný, že Dubrovský nepribehol ju vyslobodiť. Kňaz sa obrátil k nej s láskavými slovami — neporozumela ich.

Vyšli z kostola. V predchrámí kopili sa sedliaci z Pokrovského. Jej pohľad bystro pobehal po nich a znova vyrážal predošlú bezcitnosť.

Mladí si sadli vedľa seba do koča a viezli sa do **, kam sa Cyril Petrovič bol už vopred pobral, uvítať tam mladých. Osamote s mladou ženou knieža ani trochu nebol zmätený jej chladným výzorom. Nepokúsil sa nudiť ju sladkými výlevmi a smiešnymi vytrženiami. Jeho slová boly prosté a nebolo treba na ne odpovedať. Tak prešli asi desať verst. Kone ich niesly bystro po hrudách poľnej cesty a koč sa sotva kolísal na anglických perách. Razom sa rozľahol krik stíhajúcich. Koč zastal a zástup ozbrojených ľudí ho okrúžil. Človek v polovičnej maske otvoril bočné dvercia, kde sedela mladá kňahyňa, a prehovoril k nej:

„Ste slobodná! Vystúpte z koča!“

„Čo to znamená?!“ zakričalo knieža. „Kto si?“

„To je Dubrovský,“ odpovedala kňahyňa.

Knieža, nestratiac prítomnosť ducha, vyňalo z bočného vrecka cestovnú pištoľ a vystrelilo na maskovaného zbojníka. Kňahyňa vykríkla a v hrôze si zakryla tvár oboma rukami. Dubrovský bol ranený do pleca, krv sa valila z rany. Knieža nemeškajúc ani minútu, vyňalo druhú pištoľ. No nedali mu času vystreliť; dvercia sa otvorily a niekoľké silné ruky vytiahly ho z koča a odobraly mu pištoľ. Zablýskaly nad ním nože.

„Netýkať sa ho!“ zakričal Dubrovský a jeho chmuraví spoločníci odstúpili.

„Ste slobodná!“ opätoval Dubrovský, obrátený k bledej kňahyni.

„Nie,“ odvetila ona, „neskoro! Som vydatá, som ženou kniežaťa Verejského.“

„Čo to vravíte?“ zvolal zúfalo Dubrovský. „Nie, vy nie ste jeho žena, vás prinútili, nemožno, aby ste boli dali súhlas na sobáš…“

„Dala som súhlas, ba prisahala som,“ preniesla s tvrdou istotou. „Knieža je môj muž, prikážte ho oslobodiť a nechajte ma s ním. Ja som neklamala, čakala som vás do poslednej chvíľky… no teraz, hovorím vám, je neskoro. Pusťte nás!“

No Dubrovský ju už nepočul. Bôľ rany a silné vzrušenie duše ho pozbavily síl. Padol pri kolese a zbojníci ho okrúžili. Stihol im ešte povedať niekoľko slov. Posadili ho na koňa, dvaja z nich ho na ňom pridržiavali, tretí vzal koňa za uzdu a všetci pošli stranou, nechajúc koč prostred cesty, ľudí poviazaných, kone vypriahnuté, no nebrali nič a nevyliali ani kvapku krvi na pomstenie krvi svojho atamana.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.