Zlatý fond > Diela > Andrej Dubrovský


E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Andrej Dubrovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Nina Varon, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava ôsma

Čitateľ už akiste uhádol, že dcéra Cyrila Petroviča, o ktorej sme povedali ešte len niekoľko slov, je hrdinkou našej povesti. V epoche nami opisovanej bola sedemnásťročná a jej krása bola v plnom kvete. Otec ju miloval až do zbláznenia, no zaobchodil s ňou divným, jemu vlastným spôsobom, to starajúc sa ulahodiť i najmenším jej chúťkam, to zase desiac ju surovým a niekedy aj ukrutným zachádzaním. Uverený v jej prítulnosti, nikdy si nemohol vydobyť jej dôvery. Privykla ukrývať pred ním svoje city a myšlienky, lebo nikdy nemohla vedieť naozaj, ako budú prijaté. Nemala priateľky a vyrástla v osamelosti. Ženy a dievčatá susedov zriedka prichádzaly k Cyrilovi Petrovičovi, ktorého obvyklé rozhovory, radovánky vyžadovaly tovarišstva chlapov a nie prítomnosti dám. Zriedka sa ukázala naša krásavica medzi hosťmi, hodujúcimi u Cyrila Petroviča. Ohromná knižnica, pozostávajúca z diel francúzskych spisovateľov 18. storočia, bola jej sverená. Jej otec, ktorý nikdy nič nečítal, okrem „Súčasnej kuchárky“, nemohol jej dávať úpravy vo výbere kníh, a Maša, prirodzene, prekutajúc diela každého možného druhu, zastavila sa pri románoch. Takým činom dovŕšila svoju výchovu, začatú kedysi pod správou panny Mimi, ktorej Cyril Petrovič preukazoval veľkú dôveru a priazeň, a ktorú bol prinútený nepokon potichu poslať na iný vidiecky majetok, keď sa následky toho priateľstva ukázaly veľmi zjavnými. Mamzel Mimi zanechala po sebe dosť príjemnú pamiatku. Bola dobrá devuška a nikdy nezneužila vplyv, ktorý zrejme mala na Cyrila Petroviča, v čom sa líšila od druhých mileniek, ním každej chvíle zamieňaných. Sám Cyril Petrovič ju zrejme miloval väčšmi ako iné, a černovlasý chlapec, deväťročný Šaľo, upomínajúci na južné črty panny Mimi, sa vychovával u neho a pokladali ho za jeho syna, nehľadiac na to, že mnoho bosých deciek, ako dve kvapky vody podobných Cyrilovi Petrovičovi, behávalo pred jeho oblokmi a pokladalo sa za dvorovú čeliadku. A Cyril Petrovič objednal z Moskvy pre svojho malého Šašu Francúza učiteľa, ktorý aj prišiel do Pokrovského v čase príbehov, nami teraz opisovaných.

Tento učiteľ sa zapáčil Cyrilovi Petrovičovi svojím príjemným zovňajškom a prostým spravovaním sa. Predostrel Cyrilovi Petrovičovi svedectvá a list od istého z príbuzných Trojekurových, u ktorého štyri roky žil ako guvernér. Cyril Petrovič toto všetko poprezeral a nespokojný bol len práve s mladosťou svojho Francúza, nie preto, ako by pokladal tento ľúbezný nedostatok za neslučiteľný s trpezlivosťou a skúsenosťou, tak potrebnou v nešťastnom povolaní učiteľa, no mal on svoje pochybnosti, ktoré mu hneď sa rozhodol objasniť. Preto si k sebe kázal pozvať Mašu. (Cyril Petrovič nehovoril po francúzsky a ona mu slúžila ako tlmočník.)

„Poďže sem, Maša, povedz tomuto mladému pánovi, že ho už len prijímam, ale s tým, aby sa neopovážil u mňa za mojimi devuškami sa vláčiť, ináč by som ho, psieho syna… Prelož mu to, Maša.“

Maša sa zapýrila a obrátiac sa k učiteľovi, povedala mu po francúzsky, že jej otec dúfa, že bude skromný a že sa bude poriadne držať.

Francúz sa jej poklonil a odpovedal, že dúfa si zaslúžiť úctu i keby mu, azda, odopreli priazeň.

Maša doslova preložila jeho odpoveď.

„Dobre, dobre,“ povedal Cyril Petrovič. „Netreba mu ani priazne, ani úcty. Jeho vec je dozerať na Šašu a učiť ho gramatiku i zemepis… Prelož mu to.“

Mária Cyrilovná zmäkčila vo svojom preklade hrubé výrazy otcove a Cyril Petrovič prepustil Francúza do krídla, kde mu bola určená izba.

Maša nevenovala veľkú pozornosť mladému Francúzovi. Vychovanej v aristokratickej predpojatosti, učiteľ jej bol iba istý druh sluhu alebo remeselníka, a ona sluhu alebo remeselníka nepokladala za chlapa. Ani nezbadala dojem, aký urobila na mr. Deforza, ani jeho zmätok, ani jeho zachvenie, ani premenený hlas. Za niekoľko dní potom sa stretávala s ním dosť často, no nedržala za hodno venovať mu väčšiu pozornosť.

Neočakávaným spôsobom dostalo sa jej o ňom celkom nového poňatia.

Na dvore u Cyrila Petroviča sa chovalo obyčajne niekoľko medvieďat a tieto poskytovaly jednu z hlavných zábaviek pokrovskému statkárovi. V prvej svojej mladosti medvieďatá privádzali každodenne do hosťovskej izby, kde sa Cyril Petrovič celé hodiny zabával s nimi, kŕmiac ich mačkami a štencami. Keď odrástly, medvieďatá dali na reťaz, v očakávaní nasledujúceho naháňania. Niekedy ich vyvádzali pred obloky panského domu a podhadzovali im prázdny vínový sud, obitý klincami. Medveď ho oňuchal, potom sa ho ticho dotkol, popichal si labu, nazlostil sa, bil sud vždy silnejšie a vždy silnejšie ho to bolelo. Prichádzal do úplného jedu na sud, kým nevzali zpred úbohého zvera predmet jeho márnej zlosti. Stávalo sa tiež, že zapriahli do vozíka pár medveďov a — chceli, nechceli — posadili do vozíka hosťov a púšťali ich behať podľa vôle božej. No za najlepší žart pokladal Cyril Petrovič tento:

Vyhladovelého medveďa zavreli do pustej izby a priviazali ho povrázkom na obrúčku, zarazenú do steny. Povrázok bol dlhý temer cez celú izbu, takže len jeden protivnopoložený kút poskytoval bezpečnosť pred nápadom strašného zvera. Privádzali obyčajne nejakého nováčka k dverám tejto izby, nenadále ho vsotili k medveďovi, dvere zavreli a nešťastnú obeť nechali osamelú s chlpatým pustovníkom. Úbohý hosť, s podriapanými šatami, s poškriabanými rukami, dosť skoro vyhľadal bezpečný kút, no bol prinútený niekedy celé tri hodiny stáť pritisnutý ku stene a dívať sa, ako najedovaný zver na dva kroky od neho skákal, staval sa na zadné dlaby, reval, trhal a usiloval sa dotiahnuť sa k nemu. Také boly šľachetné radovánky ruského pána!

Nuž, za niekoľko dni po príchode učiteľa Trojekurov zmyslel si na neho a odhodlal sa uhostiť i jeho v medvedej izbe. Podľa všetkého zavolal ho raz zrána sebou, previedol ho tmavou chodbou — zrazu sa bočné dvere otvorily — dvaja sluhovia vsotili do nich Francúza a zavreli ho v izbe na kľúč. Učiteľ, spamätajúc sa, zazrel priviazaného medveďa. Zver začal fŕkať, zďaleka oňuchávajúc svojho hosťa, a zrazu, zdvihnúc sa na zadné dlaby, pustil sa na učiteľa… Francúz sa nezmiatol, neušiel, ale očakával nápad. Medveď sa priblížil. Deforz vyňal z vrecka malú pištoľ, vložil ju do ucha hladnému zverovi a vystrelil. Medveď sa zvalil. Všetci sa sbehli, dvere sa otvorily a Cyril Petrovič vošiel. Bol náramne prekvapený výsledkom svojho žartu.

Cyril Petrovič chcel mať neomylne objasnenú celú vec. Kto uvedomil Deforza vopred o žarte, pre neho pripravenom, alebo prečo mal pri sebe vo vrecku nabitú pištoľ? Poslal po Mašu. Maša pribehla a predniesla Francúzovi otcove otázky.

„Ja som o medveďovi nič nepočul,“ odpovedal Deforz, „no vždy nosím pri sebe pištoľ, pretože nemienim strpieť urážku, za ktorú, podľa svojho znania, nemôžem žiadať zadosťučinenie.“

Maša pozrela na neho s náramným prekvapením a preložila jeho slová Cyrilovi Petrovičovi. Cyril Petrovič neodvetil ani slova, rozkázal vyniesť medveďa a obrať ho z kože. Potom, obrátiac sa k svojim ľudom, riekol:

„Aký je to chlap, nezľakol sa, ej, Bohu, nezľakol sa.“

Od tej chvíle si obľúbil Deforza a nemienil ho viac pokúšať.

No, táto udalosť urobila ešte väčší dojem na Máriu Cyrilovnu. Jej predstava bola premožená: videla mŕtveho medveďa a Deforza, pokojne stojaceho nad ním a pokojne sa s ňou shovárajúceho. Videla, že chrabrosť a hrdá samoľúbosť neprináležia výlučne jednému stavu a od toho času začala preukazovať mladému učiteľovi úctu, ktorá sa s hodiny na hodinu stávala pozornejšou. Medzi nimi sa osnovaly niektoré styky. Maša mala krásny hlas a veľké muzikálne spôsobilosti. Deforz sa ponúkol dávať jej učebné hodiny. Podľa toho čitateľovi už nie je ťažko dovtípiť sa, že sa Maša do neho zamilovala, hoci sa ešte sama k tomu nepriznala.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.