Zlatý fond > Diela > Andrej Dubrovský


E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Andrej Dubrovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Nina Varon, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava trinásta

Prešlo koľkosi času bez akejkoľvek neobyčajnej príhody. No začiatkom druhého leta sa v rodinnom živote Cyrila Petroviča mnoho premenilo.

Na tridsať verst od neho sa nachodil bohatý statok kniežaťa Verejského. Knieža sa nachádzal dlhý čas v cudzích krajoch. Celý jeho majetok spravoval major vo výslužbe, a nebývalo nijakých stykov medzi Pokrovskom a Arbatovom. No koncom mesiaca mája sa knieža navrátilo zo zahraničia a prišlo do svojej dediny, ktorú ešte jakživ nevidelo. Privyknuté na hlučné zábavy, nemohlo zniesť samotu a na tretí deň po svojom príchode sa vybralo obedovať ku Trojekurovovi, s ktorým bolo kedysi známe.

Verejský bol asi päťdesiatročný, no zdal sa byť mnoho starší. Všakovaká nemiernosť podkopala jeho zdravie a vyrazila na ňom nevyhladiteľnú pečať. Neprestajne potreboval zábavy, ustavične sa nudil. Odhliadnuc od toho, jeho zovňajšok bol príjemný, pozoruhodný, a jeho zvyk, byť vždy v spoločnosti, pridával mu istej ľúbeznosti, najmä u ženských. Cyril Petrovič bol neobyčajne spokojný s jeho návštevou a prijal ju ako dôkaz úcty so strany človeka znajúceho svet. On podľa svojho zvyku začal ho baviť prehliadkou svojich zariadení a zaviedol ho i na psí dvor. No knieža len-len že nezamdlelo v psej atmosfére a ponáhľal sa preč, zakrývajúc si nos šatočkou ostriekanou voňavkami. Starý sad s jeho strihanými lipami, štvorhranným rybníkom a pravidelnými alejami sa mu nezapáčil; mal rád anglické sady a tak nazývanú prírodu, no zato všetko chválil a bol vo vytŕžení. Sluha prišiel oznámiť, že jedlo je pripravené. Šli obedovať. Knieža ustaté od prechádzky pokrivkávalo a už banovalo, že prišlo na návštevu.

No vo dvorane ich stretla Mária Cyrilovna — a starý záletník bol dojatý jej krásou. Trojekurov posadil hosťa vedľa nej. Knieža ožilo jej prítomnosťou, bolo veselé a uspelo niekoľko ráz pritiahnuť jej pozornosť svojimi zaujímavými rozpravami. Po obede Cyril Petrovič navrhol vyjsť na prechádzku na koňoch, ale knieža sa vyhovorilo, poukazujúc na svoje aksamietové čižmy a robiac vtipy zo svojej podagry. I navrhlo prechádzku v linejke,[8] s tým, aby sa nemuselo rozlúčiť so svojou milou susedkou. Zapriahli teda do linejky. Starčekovia i krásavica sadli do trojky a vyšli. Rozhovor sa nepretŕhal. Mária Cyrilovna s pôžitkom počúvala pochlebné a veselé príhovory svetského človeka, keď sa zrazu Verejský obrátil k Cyrilovi Petrovičovi a spýtal sa ho: aké je to pohorelisko a či jemu prináleží? Cyril Petrovič sa zachmúril: spomienky, zobudené v ňom zhoreným usadliskom, boly mu nepríjemné. Odpovedal, že zem je teraz jeho a že predtým prináležala Dubrovskému.

„Dubrovskému?“ opätoval Verejský, „ako, tomu slávnemu zbojníkovi?“

„Jeho otcovi,“ odvetil Trojekurov, „ale i otec bol poriadny zbojník.“

„Kamže sa podel náš Rinaldo? Či je chytený a živý?“

„I živý, i slobodný, a pokiaľ u nás budú náčelníci držať so zlodejmi a kmínmi, do tých čias ho nezlapajú. Ozaj, knieža! Veď Dubrovský bol i u teba v Arbatove?“

„Áno, lanského roku; zdá sa mi, že voľačo spálil i pobral. Všakver, Mária Cyrilovna, bolo by zaujímavé trochu sa oboznámiť s tým romantickým hrdinom?“

„Čo zaujímavého?“ povedal Trojekurov, „veď ona ho pozná. Za celé tri týždne ju učil hudbu, a, sláva Bohu, nič nedostal za učebné hodiny.“

Tu Cyril Petrovič začal rozprávať o domnelom Francúzovi učiteľovi. Mária Cyrilovna sedela ako na ihlách. Verejský vypočul Petroviča s veľkou pozornosťou; povedal, že to všetko je veľmi neobyčajné a zmenil rozhovor.

Keď sa vrátili domov, knieža si kázalo predviezť svoj koč a nedbajúc na úsilné prosby Cyrila Petroviča, aby prenocoval, hneď po čaji odišlo: no prv poprosilo Cyrila Petroviča, aby sa doviezol k nemu na návštevu i s Máriou Cyrilovnou, a hrdý Trojekurov sa i sľúbil; lebo berúc do ohľadu kniežací stav, dve hviezdy a 3000 duší rodinného majetku, pokladal kniežaťa Verejského po istý stupeň za rovného sebe.



[8] Vozík so sedadlom pozdĺžky pripevneným stred predných a zadných kolies.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.