ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ženba kniežaťa Verejského už nebola tajnosťou pre susedstvo. Cyril Petrovič prijímal pozdravenia, svadba sa hotovila. Maša so dňa deň odkladala rozhodné objasnenie. Medzitým jej styky so starým ženíchom boly chladné a nútené. Knieža sa o to nestaralo; ono si lásku nevydobýjalo a uspokojovalo sa s jej tichým súhlasom.

No čas uchádzal. Maša sa konečne odhodlala robiť niečo a napísala kniežaťu list. Usilovala sa zobudiť v jeho srdci cit veľkodušnosti; otvorene vyznala, že nemá k nemu ani najmenšej náklonnosti. Uprosievala ho, aby sa zriekol jej ruky, aby ju on sám ochránil pred otcovým násilím.

List sama tichučko odovzdala kniežaťu. Ten ho prečítal osamote a ani najmenej nebol dojatý otvorenosťou svojej nevesty. Naopak, videl nevyhnutnosť priskoriť svadbu a preto držal za potrebné ukázať list svojmu budúcemu svokrovi.

Cyril Petrovič sa rozbesnil. Len horko-ťažko ho vedelo knieža nahovoriť, aby Maši nedal vôbec pocítiť, že vie o jej liste. Cyril Petrovič dal súhlas, že jej o tom nepovie, no rozhodol sa, že nebude tratiť čas a naznačí termín svadby na druhý deň. Knieža nachádzalo toto veľmi rozumným, pošlo ku svojej neveste a povedalo jej, že jej list ho veľmi zarmútil, ale, vraj, dúfa, že si časom vyzíska jej náklonnosť, že myšlienka, odrieknuť sa jej, je pre neho veľmi ťažká a že nemá síl dať súhlas ku svojmu odsúdeniu na smrť. Zatým úctive pobozkalo jej ruku a odišlo bez toho, aby jej bolo slovíčka povedalo a rozhodnutí Cyrila Petroviča.

No sotva vyšlo zo dvora, už vošiel jej otec a bez obalkov jej rozkázal, aby bola hotová na zajtrajšok. Mária Cyrilovna, vzrušená už objasnením kniežaťa Verejského, sa zaliala slzami a hodila sa k nohám otcovým.

„Otecko!“ zvolala žalostným hlasom, „otecko! Nerobte ma nešťastnou: ja nemilujem kniežaťa, ja nechcem byť jeho ženou.“

„Čože to znamená?“ riekol hrozivo Cyril Petrovič. „Dosiaľ si mlčala a súhlasila, a teraz, keď je všetko uzavreté, si si zmyslela vrtošiť a odriekať? Neblázni, tým u mňa nič nedosiahneš.“

„Nerobte ma nešťastnou,“ opätovala úbohá Maša. „Prečo ma odháňate od seba a oddávate nemilovanému človeku? Či som sa vám už zunovala? Chcem byť s vami ako posiaľ. Otecko, bude vám bezo mňa smutno; ešte smutnejšie, keď pomyslíte, že som nešťastná. Otecko, nenúťte ma, ja sa nechcem vydať.“

Cyril Petrovič bol dojatý, no skryl svoj zmätok a odsotil ju, rieknuc surovo:

„Toto všetko je nesmysel, počuješ? Ja viem lepšie ako ty, čo treba pre tvoje šťastie. Slzy ti nepomôžu: pozajtre bude tvoja svadba.“

„Pozajtre!“ skríkla Maša. „Bože môj! Nie, nie, nemožno, to sa nestane! Otecko, počujte ma: keďže ste sa už rozhodli urobiť ma nešťastnou, tak si ja nájdem ochrancu, o akom sa vám ani nesníva. Uvidíte, zhrozíte sa, že ste ma ta doviedli.“

„Čože, čo?“ povedal Trojekurov. „Hrozby? Ty bezočivé dievča. Či ty nevieš, že ja vykonám s tebou voľačo, o čom nemáš predstavy? Ty sa ma opovažuješ strašiť ochrancom? Ktože bude tým ochrancom?“

„Vladimír Dubrovský!“ povedala v zúfalstve.

Cyril Petrovič si pomyslel, že postúpila z rozumu a hľadel na ňu s náramným prekvapením.

„Dobre,“ riekol jej po istom mlčaní. „Čakaj si, koho chceš, na záchranu, a dotedy seď v tejto izbe — nevyjdeš z nej až do svadby!“

S tými slovami Cyril Petrovič vyšiel a zamkol za sebou dvere.

Dlho plakala úbohá dievčina, predstavujúc si, čo ju očakávalo. No jej búrlivé objasnenie uľavilo jej duši a pokojnejšie mohla súdiť o svojom osude a o tom, čo by mala robiť. Hlavnou vecou bolo pre ňu: zbaviť sa nenávideného sobáša. Osud zbojníkovej manželky sa jej videl rajom v porovnaní so žrebom, aký jej hotovili. Pozrela na prsteň, ktorý jej zanechal Dubrovský. Plamenno si zaželala vidieť sa s ním osamote a ešte raz pred rozhodujúcou minútou sa s ním obšírne poshovárať. Predtucha jej hovorila, že večer nájde Dubrovského v sade pri besiedke, i rozhodla sa, že ho pôjde čakať tam, len čo sa začne zmrákať.

Mrkalo. Maša sa vystrojila, no dvere boly zamknuté. Chyžná jej odpovedala zpoza dverí, že Cyril Petrovič prikázal ju nevypúšťať. Bola teda uväznená. Hlboko urazená si sadla k obloku a do hlbokej noci sedela nesoblečená, nepohnuto hľadiac na tmavé nebo. Na svite zadriemala, ale jej čujný sen znepokojovaly smutné videnia, kým ju napokon lúče vychádzajúceho slnka zobudily.