ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko dní po svojom príchode mladý Dubrovský sa chcel zamestnať prácou, no jeho otec mu nevládol dať potrebné objasnenia a splnomocnenca u Andreja Gavriloviča nebolo. Prezerajúc jeho písma, našiel iba prvý list prísediaceho a makulám odpovedi na tento. Z toho nemohol jasne pochopiť celú pravotu a rozhodol sa očakávať následky, dúfajúc v spravodlivosť veci.

Medzitým sa zdravie Andreja Gavriloviča s hodiny na hodinu zhoršovalo. Vladimír predvídal skoré rozrušenie a neodchodil od starčeka, ktorý upadol v úplné detinstvo.

Za takýchto okolností naznačená lehota prešla a apelácia sa nepodala. Kistenevka prináležala Trojekurovovi. Šabaškin prišiel k nemu s poklonami a pozdraveniami a s prosbou, aby naznačil: kedy uráči jeho osvietenosť vstúpiť do vlastníctva novonadobudnutého majetku — a či jeho, alebo koho iného tým poverí. Cyril Petrovič sa zmiatol. Od prírody nebol lačný na korisť; jeho pomstyžiadosť ho zaviedla priďaleko; jeho svedomie reptalo. Vedel, v akom položení sa nachodí jeho protivník, starý kamarát jeho mladosti, a víťazstvo nad ním ho netešilo. Pozrel strašne na Šabaškina, hľadajúc nejakú príčinu ho vyhrešiť, no nenašiel k tomu dostatočnej zámienky, i riekol mu srdito:

„Choď preč, nemám s tebou nič!“ Šabaškin, vidiac, že nie je dobrej vôle, sa poklonil a ponáhľal preč a Cyril Petrovič, ostavší osamote, začal chodiť hore-dolu, i pohvizdujúc si: „Hrom víťazstva, rozliehaj sa“, čo pri ňom vždy bol znak mimoriadneho vlnenia myšlienok.

Napokon rozkázal zapriahnuť do ľahkého malého vozíka, odel sa teplejšie (to bolo koncom septembra) a sám poháňajúc, vyšiel zo dvora.

Dosť skoro zazrel domce Andreja Gavriloviča. Navzájom si odporujúce city naplnily jeho dušu. Ukojená pomsta a márnomyseľnosť zahlušily v ňom po istý stupeň šľachetnejšie city, no tieto konečne zvíťazily. Rozhodol sa pomeriť so svojím starým susedom, zničiť stopy sporu a vrátiť mu jeho majetok. Obľahčiac si na duši týmto dobrým úmyslom, Cyril Petrovič sa pustil cvalom k usadlisku svojho suseda — a vošiel rovno do dvora.

V tom čase chorý sedel pri okne. Poznal Cyrila Petroviča — a úžasne zmätenie sa zobrazilo na jeho tvári; purpurový rumenec zaujal miesto obvyklej bledosti, oči mu zaiskrily a preniesol nezrozumiteľné zvuky. Jeho syn, ktorý tiež tam sedel za hospodárskymi knihami, zdvihol hlavu a bol veľmi prekvapený otcovým položením. Chorý ukazoval prstom na dvor s vidom hrôzy a hnevu. V tú istú chvíľu sa ozvaly hlas a ťažká chôdza Jegorovny;

„Pane, pane! Cyril Petrovič prišiel, Cyril Petrovič je pri kryľci!“ Jegorovna zaachkala: „Hospodine, Bože môj! Čo je to? Čo sa to s nami deje?“

Andrej Gavrilovič usiloval sa zdvihnúť krídla svojho chaláta, sberal sa vstať s kresla, nadvihol sa a — zrazu spadol. Syn sa hodil k nemu; starček ležal bez seba, bez dychu: porazilo ho.

„Skorej, skorej do mesta po lekára!“ kričal Vladimír.

„Cyril Petrovič sa spytuje na vás,“ povedal vbehnuvší sluha. Dosť skoro zazrel domce Andreja Gavriloviča. Navzájom si odporujúce city naplnily jeho dušu. Ukojená pomsta a márnomyseľnosť zahlušily v ňom po istý stupeň šľachetnejšie city, no tieto konečne zvíťazily. Rozhodol sa pomeriť so svojím starým susedom, zničiť stopy sporu a vrátiť mu jeho majetok. Obľahčiac si na duši týmto dobrým úmyslom, Cyril Petrovič sa pustil cvalom k usadlisku svojho suseda — a vošiel rovno do dvora.

V tom čase chorý sedel pri okne. Poznal Cyrila Petroviča — a úžasne zmätenie sa zobrazilo na jeho tvári; purpurový rumenec zaujal miesto obvyklej bledosti, oči mu zaiskrily a preniesol nezrozumiteľné zvuky. Jeho syn, ktorý tiež tam sedel za hospodárskymi knihami, zdvihol hlavu a bol veľmi prekvapený otcovým položením. Chorý ukazoval prstom na dvor s vidom hrôzy a hnevu. V tú istú chvíľu sa ozvaly hlas a ťažká chôdza Jegorovny;

„Pane, pane! Cyril Petrovič prišiel, Cyril Petrovič je pri kryľci!“ Jegorovna zaachkala: „Hospodine, Bože môj! Čo je to? Čo sa to s nami deje?“

Andrej Gavrilovič usiloval sa zdvihnúť krídla svojho chaláta, sberal sa vstať s kresla, nadvihol sa a — zrazu spadol. Syn sa hodil k nemu; starček ležal bez seba, bez dychu: porazilo ho.

„Skorej, skorej do mesta po lekára!“ kričal Vladimír.

„Cyril Petrovič sa spytuje na vás,“ povedal vbehnuvší sluha.

Vladimír hodil naňho hrozný pohľad.

Dosť skoro zazrel domce Andreja Gavriloviča. Navzájom si odporujúce city naplnily jeho dušu. Ukojená pomsta a márnomyseľnosť zahlušily v ňom po istý stupeň šľachetnejšie city, no tieto konečne zvíťazily. Rozhodol sa pomeriť so svojím starým susedom, zničiť stopy sporu a vrátiť mu jeho majetok. Obľahčiac si na duši týmto dobrým úmyslom, Cyril Petrovič sa pustil cvalom k usadlisku svojho suseda — a vošiel rovno do dvora.

V tom čase chorý sedel pri okne. Poznal Cyrila Petroviča — a úžasne zmätenie sa zobrazilo na jeho tvári; purpurový rumenec zaujal miesto obvyklej bledosti, oči mu zaiskrily a preniesol nezrozumiteľné zvuky. Jeho syn, ktorý tiež tam sedel za hospodárskymi knihami, zdvihol hlavu a bol veľmi prekvapený otcovým položením. Chorý ukazoval prstom na dvor s vidom hrôzy a hnevu. V tú istú chvíľu sa ozvaly hlas a ťažká chôdza Jegorovny;

„Pane, pane! Cyril Petrovič prišiel, Cyril Petrovič je pri kryľci!“ Jegorovna zaachkala: „Hospodine, Bože môj! Čo je to? Čo sa to s nami deje?“

Andrej Gavrilovič usiloval sa zdvihnúť krídla svojho chaláta, sberal sa vstať s kresla, nadvihol sa a — zrazu spadol. Syn sa hodil k nemu; starček ležal bez seba, bez dychu: porazilo ho.

„Skorej, skorej do mesta po lekára!“ kričal Vladimír.

„Cyril Petrovič sa spytuje na vás,“ povedal vbehnuvší sluha.

Vladimír hodil naňho hrozný pohľad.

„Povedz Cyrilovi Petrovičovi, aby sa čím skorej odpratal, prv ako ho dám vyhnať zo dvora, utekaj!“

Sluha radostne bežal vyplniť rozkaz svojho pána. Jegorovna rozhodila rukama: „Báťuška náš!“ zvolala pisklavým hlasom. „beda tvojej hlavičke! Cyril Petrovič nás zje!“

„Mlč, ňaňa,“ riekol nahnevane Vladimír. „Hneď pošli Antona do mesta po lekára.“

Jegorovna vyšla. V prednej izbe nebolo nikoho: všetka čeľaď sa sbehla na dvor, pozerať sa na Cyrila Petroviča. Vyšla na kryľco a začula odpoveď sluhu menom mladého pána. Cyril Petrovič ho vypočul, sediac na vozíku; jeho tvár sa stala mračnejšou ako noc; pohŕdavo sa usmial, strašne zazrel na čeľaď a krokom obišiel okolo dvora. Pozrel do obloka, kde pred minútou sedel Andrej Gavrilovič, ale tam ho už nebolo. Ňaňa stála na kryľci; zabudla na rozkaz pána. Čeľaď hlučne rozprávala o tomto príbehu. Razom Vladimír ukázal sa medzi služobnými a trhane riekol:

„Netreba lekára — báťuška dokonal.“

Nastal zmätok. Služobníctvo sa vrhlo do izby starého pána. Ležal v kresle, na ktoré ho bol preniesol Vladimír; jeho pravá ruka odpoly visela, hlavu mal spustenú na prsia — nebolo už ani znaku života v tomto tele, ešte nevychladlom, no už premenenom smrťou. Jegorovna zabedákala, sluhovia obstali mŕtvolu, ponechanú na ich starosť, umyli ju, obliekli do rovnošaty šitej ešte v roku 1797, a položili na ten istý stôl, za ktorým toľké roky slúžili svojmu pánovi.