ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O dva dni po kniežacej návšteve Cyril Petrovič sa vydal s dcérou na návštevu ku kniežaťu Verejskému. Keď sa blížili k Arbatovu, nevedel sa nadostač nakochať v čistých a veselých chalúpkach sedliakov a v murovanom panskom dome, postavenom podľa vkusu anglických zámkov. Pred domom sa rozprestierala vajcovitá hustozelená lúčka, na ktorej sa pásly švajčiarske kravy, zvoniac svojimi zvončekmi. Priestranný park otáčal dom so všetkých strán. Domáci pán uvítal hosťov pri kryľci a podal ruku mladej krásavici. Vošli do čarokrásnej dvorany, kde bol stôl prikrytý pre tri osoby. Knieža zaviedlo hosťov k obloku a tu sa im objavil pôvabný výhľad. Volga tiekla pred oblokmi; po nej plávaly naložené bárky pod natiahnutými vetrilami a kmitaly sa rybárske loďky, tak významne nazvané „dušchubkami“ (vražednicami). Za riekou sa ťahaly kopce a polia; niekoľko dedín dodávalo živosti okoliu. Potom sa zamestnávali obzeraním galérie obrazov, ktoré kúpilo knieža v cudzích krajoch. Knieža vykladalo Márii Cyrilovne ich rozličné prednosti i nedostatky. Nehovoril o obrazoch ustálenou rečou pedagogického znateľa, ale s citom a obraznosťou. Mária Cyrilovna ho počúvala s pôžitkom. Sadli k stolu. Trojekurov vzdal všetku česť vínam svojho Amfitriona a umeniu jeho kuchára, Mária Cyrilovna necítila ani najmenšiu zmätenosť alebo nútenosť v rozhovore s človekom, ktorého ona iba druhý raz v svojom živote videla. Po obede navrhol knieža hosťom ísť do sadu. Pili kávu v besiedke na brehu širokého jazera, posiateho ostrovmi. Zrazu sa rozľahlá hudba na dýchacích nástrojoch a šesťveslová loďka pristala k samej besiedke. Plávala jazerom okolo ostrovov, z ktorých niektoré navštívili. Na jednom z nich našli mramorovú sochu, na druhom osamelú jaskyňu, na tretom pamätník s tajnostným nadpisom, ktorý vzbudil v Márii Cyrilovne dievčenskú zvedavosť, nie celkom uspokojenú úctivými nedohovoreniami kniežaťa. Čas prešiel nepozorovane. Začalo mrkať. Knieža, pod zámienkou chladu a rosy, náhlilo s návratom domov. Samovar ich už očakával. Knieža poprosilo Máriu Cyrilovnu, aby prevzala zástoj domácej panej v dome starého mládenca.

Nalievala čaj a počúvala nevyčerpateľné rozprávky ľúbezného rozprávača. Zrazu sa ozval výstrel — a rakéta osvietila nebo… Knieža podalo Márii Cyrilovne šál a pozvalo ju i Trojekurova na balkón. Pred domom vo tme zahorely rozličné ohne, zavrtely sa, zdvihly sa kolosmi vozvyšok, potiekly ako fontána, pršaly ako dážď i ako hviezdy, hasly a znova horely. Mária Cyrilovna sa radovala ako dieťa. Knieža tešilo sa z jej vytŕženia, i Trojekurov bol s ním neobyčajne spokojný, lebo prijímal tous les frais kniežaťa ako dôkazy úcty a želania mu vyhovieť.

Večera vo svojej hodnote v ničom neustúpila obedu. Hostia sa odobrali do izieb im vykázaných a na druhý deň ráno sa rozlúčili s ľúbezným domácim pánom, keď si prv prisľúbili, že sa skoro zasa uvidia.