Zlatý fond > Diela > Andrej Dubrovský


E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Andrej Dubrovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Nina Varon, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava piata

Pohreb bol na tretí deň. Telo úbohého starčeka ležalo na stole zakryté umrlčím rúchom a oboklesené sviecami. Stolová izba bola plná dvorných, hotových vyniesť mŕtvolu. Vladimír a sluhovia zdvihli rakvu. Kňaz šiel popredku, kostolník ho sprevádzal spievajúc pohrebné modlitby. Domáci pán Kistenevky posledný raz prešiel cez prah svojho domu. Rakvu niesli hájom — kostol sa nachodil za ním. Deň bol jasný a chladný; jesenné lístie padalo so stromov. Pri východe z hája zazreli kistenevský drevený kostol a starými lipami zatônený cintorín. Tam odpočívalo telo Vladimírovej matky; tam vedľa jej mohyly deň predtým vykopali sviežu jamu. Kostol bol plný kistenevských sedliakov, ktorí prišli vzdať poslednú úctu svojmu pánovi.

Mladý Dúbravský stál pri krylose;[1] neplakal a nemodlil sa, ale jeho tvár bola strašná. Smútočný obrad sa skončil. Vladimír sa prvý šiel rozlúčiť s telom, za ním všetka dvorová čeľaď. Priniesli veko rakvy a zahlobili ju. Ženy hlasne nariekaly, mužíci[2] neriedko si utierali slzy päsťami. Vladimír a traja sluhovia poniesli rakvu na cintorín v sprievode celej dediny. Rakvu spustili do hrobu — všetci prítomní hodili na ňu po priehrští piesku — jamu zasypali, poklonili sa a rozišli sa. Vladimír sa náhle vzdialil, všetkých predbehol a skryl sa do kistenevského hája.

Jegorovna v jeho mene pozvala popa a celý cirkevný úrad na pohrebný obed, oznámiac, že mladý pán nemá v úmysle sa ho zúčastniť. Takým činom otec Anisim, popadja[3] Fedotovna a ďaček sa peši odobrali do panského dvora, rozjímajúc s Jegorovnou o ctnostiach a dobrodeniach nebožtíka a o tom, čo, podľa zdania, očakávalo následníka. (Príchod Trojekurova a jeho prijatie poznalo už celé okolie a tamojší politikovia mu predpovedali vážne následky.)

„Čo bude, to bude, ale žiaľ, ak Vladimír Andrejevič nebude naším pánom. To je chlap, o tom niet reči.“

„A ktože by aj mal byť naším pánom, keď nie on?“ nadpriadla Jegorovna. „Márne sa Cyril Petrovič rozpaľuje — nenatrafil na bojka; môj sokolík i sám zastane za seba, a dá Boh, že ani dobrodincovia ho neopustia. Veľmi sa poponáhľal Cyril Petrovič! No, neboj sa, spustil chvost, keď môj Griška zakričal na neho: Von, starý pes! Ber sa zo dvora!“

„Ach, Jegorovna,“ riekol ďaček, ale čo, ak Grigor primnoho povedal? Ja by som radšej šiel s prosbou pred vladyku, ako koso pozerať na Cyrila Petroviča. Keď ho zazrieš — strach a hrôza! A chrbát, až sa tak prehybuje…“

„Márnosť nad márnosti,“ povedal kňaz, „aj Cyrilovi Petrovičovi odspievajú večnú pamäť, ako teraz Andrejovi Gavrilovičovi. Pohreb azda bude bohatší, i hostí viac pozvú, ale či pred Bohom, to nie je jedno.“

„Ach, baťko, i my sme chceli povolať celé okolie, ale Vladimír Andrejevič nemal vôle. Neboj sa, u nás je všetkého dosť, je čím uhostiť… čoho ti ľúbo? Keď niet ľudí, tak už aspoň vás počastujem, drahí hostia.“

Tento láskavý sľub a nádej nájsť chutný piroh, uskorily kroky besedujúcich a oni šťastne došli do panského domu, kde stôl bol už prikrytý i vodka sa podala.

Medzitým Vladimír sa vhĺbil do húšťavy stromov, usilujúc sa pohybom a ustatosťou zahlušiť duševný zármutok šiel, nevyberajúc cesty; tŕnie sa každú chvíľu doň zadieralo a škriabalo ho, jeho nohy každú chvíľu viazly v blate — no, on ničoho nepobadal. Konečne prišiel do malej lieštiny, so všetkých strán okrúženej lesom; potôčik sa mlčky rozlieval okolo stromov, dopoly obnažených jeseňou. Vladimír sa zastavil, sadol si na chladný drieň, a myšlienky, jedna mračnejšia ako druhá, tiesnily jeho dušu. Strašne cítil svoju opustenosť, budúcnosť sa mu javila zahalená hroznými chmárami. Nepriateľstvo s Trojekurovom mu zvestovalo nové nešťastia. Jeho majetok mohol prejsť do cudzích rúk a v tom prípade ho očakávala úplná chudoba. Dlho sedel nepohnuto na tom istom mieste, pozerajúc na tichý tok potoka, ktorý unášal na svojich vlnkách niekoľko zvädlých listov, a vtom sa mu jasne ukázalo podobenstvo jeho života, podobenstvo také verné a obyčajné. Napokon pobadal, že začalo mrkať; vstal teda a šiel hľadať cestu domov, no ešte dlho blúdil neznámym lesom, kým našiel chodník, ktorý ho priviedol zrovna k vrátam jeho domu.

V postret sa mu namanul pop so svojím sprievodom. Myšlienka, že to znamená nešťastie, mu prišla do hlavy. Mimovoľne zabočil stranou a skryl sa za stromami. Oni ho nespozorovali a horlivo hovorili medzi sebou: „Uchýľ sa od zlého a čin dobré,“ hovoril pop svojej žene, „nemáme tu čo ostávať a nie je tvoja bieda, akokoľvek sa tá vec skončí. „Popadja voľačo odvetila, ale Vladimír to už nedopočul.

Keď sa priblížil k domu, zazrel množstvo ľudu: sedliaci a dvorová čeľaď sa hromadili na panskom dvore. Už zďaleka počul Vladimír neobyčajný šum a hovor. Pri kôlni stály dve trojky. Na kryľci niekoľkí neznámi ľudia v kabátoch od rovnošaty, ako sa zdalo, o voľačom rokovali.

„Čo to znamená?“ opýtal sa srdito Antona, ktorý mu bežal v ústrety, „kto sú to a čo si žiadajú?“

„Ach, báťuška Vladimír Andrejevič,“ odpovedal starček, „súd sa doviezol. Odovzdávajú nás Trojekurovovi, odoberajú nás od tvojej milosti.“

Vladimír sklonil hlavu. Jeho ľudia obkolesili svojho nešťastného pána. „Otec náš!“ kričali, bozkávajúc mu ruky, „nechceme druhého pána okrem teba. Umrieme, ale teba neopustíme. Rozkáž, pane, a my sa so súdom pokonáme!“

Vladimír pozeral na nich a chmúrne city vlnily sa v ňom.

„Stojte pokojne,“ povedal im, „ja prehovorím s úradskými.“

„Prehovor, báťuška,“ zakričali mu zo zástupu, „prehovor do svedomia bezbožníkom.“

Vladimír podišiel k úradníkom. Šabaškin, s čiapkou na hlave, stál naboku a hrdo sa pozeral okolo seba. Náčelník okresu, vysoký, tlstý chlap asi päťdesiatročný, s červenou tvárou a fúzami, len čo uvidel približujúceho sa Dubrovského, rozkričal sa a predniesol zachriplým hlasom:

„Teda opakujem, čo som už povedal: podľa riešenia újezdného súdu odteraz prináležíte Cyrilovi Petrovičovi Trojekurovovi, ktorého osobnosť predstavuje tu pán Šabaškin. Poslúchnite ho vo všetkom, čo prikáže. A vy, ženy, milujte a vážte si ho, lebo on je váš veľký milovník.“

Pri tomto ostrom vtipe sa náčelník rozosmial. Šabaškin a ostatní členovia ho v tom nasledovali. Vladimír kypel pohoršením.

„Dovoľte mi zvedieť, čo to znamená,“ spýtal sa so zdanlivou chladnokrvnosťou veselého náčelníka.

„To znamená,“ odpovedal ostroumný úradník, „že sme prišli uviesť do všetkého vlastníctva Cyrila Petroviča Trojekurova a poprosiť všetkých ostatných, aby sa poberali v dobrom zdraví.“

„No, mne sa zdá, že by ste sa mali obrátiť skôr na mňa ako na mojich sedliakov, a tak majiteľovi oznámiť sosadenie z vlastníctva…“

„Bývalý statkár, Andrej Gavrilovič Dubrovský, je božou vôľou mŕtvy, a ty, ktože si?“ povedal Šabaškin s bezočivým pohľadom, „my vás neznáme a ani nechceme znať.“

„Vaše blahorodie, to je náš mladý pán,“ riekol hlas zo zástupu, „Vladimír Andrejevič.“

„Kto sa tam opovážil ústa otvoriť?“ zvolal hrozne náčelník. „Aký pán? Aký Vladimír Andrejevič? Váš pán je Cyril Petrovič Trojekurov… či počujete, vy mamľasi?“

„To nie je tak,“ riekol ten istý hlas.

„Veď je toto vzbura!“ skríkol náčelník. „Hej, starosta, sem!“

Starosta postúpil napred.

„Vyhľadaj hneď toho, čo sa opovážil so mnou sa dohovárať, veď ja ho…“

Starosta sa obrátil k zástupu, spýtajúc sa, kto hovoril. No všetci mlčali. Dosť skoro sa v zadných radoch ozvalo reptanie, ktoré mohutnelo a vo chvíli sa zmenilo v najhroznejší pokrik. Náčelník snížil hlas a začal ich prehovárať.

„Čo sa tu máme na neho dívať?“ skríkli dvoroví. „Deti, berte ich!“ A zástup sa pohol. Šabaškin a členovia sa spechom hodili do pitvora a zavreli za sebou dvere.

„Deti, do roboty sa!“ zavolal tenže hlas. A zástup začal dobíjať.

„Stojte!“ skríkol Dubrovský. „Nerozumní! čože vy to? Hubíte seba i mňa. Rozíďte sa po dvoroch a nechajte ma v pokoji. Nebojte sa, hosudar je milostivý; budem ho prosiť — on nám nedá krivdiť — my všetci sme jeho deti, a akože sa nás bude môcť zastať, keď sa vy budete búrit a zbojníčiť?“

Reč mladého Dubrovského, jeho zvučný hlas a majestátny výzor vyvolaly želaný účinok. Národ utíchol a rozišiel sa; dvor spustol. Členovia sedeli v dome. Vladimír smutno vošiel na kryľco.[4] Šabaškin otvoril dvere a poníženými poklonami ďakoval mu za jeho milostivú záštitu.

Vladimír ho počúval s opovržením a neodvetil ničoho.

„My sme sa rozhodli,“ pokračoval, „že s vaším dovolením tu prenocujeme, lebo je už tma a vaši mužíci nás môžu napadnúť na ceste. Buďte taký dobrý a prikážte nám postlať hoci i sena v hosťovskej, a keď sa rozodní, pôjdeme svojou cestou.“

„Robte, čo chcete,“ odvetil Dubrovský. „Ja som tu už nie domáci pán.“

S týmito slovami sa vzdialil do izby svojho otca a zavrel za sebou dvere.



[1] miesto pre chrámových spevákov

[2] sedliaci

[3] popova (kňazova žena)

[4] otvorená časť domu, terasa




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.