ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň sa chýr o požiari rozniesol po celom okolí. Všetci besedovali o ňom s rozličným domyslievaním a predpokladaním. Niektorí uisťovali, že ľudia Dubrovského, opivší sa na kare, zapálili dom z neopatrnosti. Iní obviňovali úradníkov, ktorí sa pri zajímaní nového obydlia podnapili. Zasa iní za domýšľali pravdy, že vinníkom toho hrozného nešťastia bol sám Dubrovský, povzbudený hnevom a zúfalstvom. Mnohí uisťovali, že i sám zhorel i so súdom i so všetkými dvorovými. Trojekurov sa na druhý deň doviezol na miesto požiaru a sám viedol vyšetrovanie. Ukázalo sa, že náčelník, prísediaci krajského súdu, pravotár i pisár, ako i Vladimír Dubrovský, pestúnka Jegorovna, dvorný Grigorij, kočiš Anton a kováč Archip sa stratili a nik nevie, kam. Všetci dvoroví svedčili, že úradníci zhoreli v tom čase, keď sa zborila strecha. Obhorené ich kosti sa vykopaly. Ženy, Vasilisa a Lukeria, povedaly, že Dubrovského a kováča Archipa videly niekoľko minút pred požiarom. Kováč Archip, podľa všeobecného soznania, žil a akiste bol hlavný, ak nie jediný vinník požiaru. Na Dubrovskom ležaly silné podozrenia. Cyril Petrovič poslal gubernátorovi podrobný opis celého príbehu a zaviedol sa nový spor.

Dosť skoro iné chýry daly podnet pre zvedavosť a reči. Zjavili sa zbojníci a šírili hrôzu po celých okresoch. Opatrenia, zavedené proti nim vládou, sa ukázaly nedostatočnými. Lúpeže, jedna nad druhú značnejšia, sa dialy jedna za druhou. Nebolo bezpečnosti ani na cestách, ani na dedinách. Niekoľko troják, naplnených zbojníkmi, chodilo denne po celej gubernii, zastavovalo cestovateľov i poštu, dochádzalo do dedín, drancovalo statkárske domy a odovzdávalo ich ohňu. Náčelník šajky^[5] vynikal umom, odvážlivosťou a istou veľkodušnosťou. Rozprávali o ňom zázračné veci. Meno Dubrovského bolo na každých ústach. Všetci boli uverení, že on a nikto iný bol vodcom odvážlivých zlodejov. Nevedeli sa prenadiviť jednému: majetky Trojekurovove boly šetrené. Zbojníci neolúpili u neho ani jednu kôlňu, nepristavili ani jeden jeho voz. S obvyklou svojou nadutosťou Trojekurov pripisoval tieto výnimky strachu, ktorý vedel nahnať celej gubernii, taktiež, a to najmä dobrej polícii, ktorú zaviedol vo svojich dedinách. Zpočiatku sa susedia smiali z namyslenosti Trojekurovovej a každý čakal, aby nezvaní hostia navštívili Pokrovské, kde sa, veru, mali čím obživiť, no konečne boli prinútení uznať a vyznať, že mu i zbojníci preukazovali nepochopiteľnú úctu. Trojekurov triumfoval pri každom chýre o novej lúpeži Dubrovského, až plytval narážkami na úkor gubernátora, správcov a vojenských veliteľov, ktorým Dúbravský zavše unikol bez ublíženia.

Medzitým nastúpil 1. október, deň pamiatky posvätenia chrámu v dedine Trojekurova. No, prv, ako by sme pristúpili k opísaniu ďalších príbehov, sme povinní oboznámiť čitateľa s osobnosťami pre neho novými, alebo o ktorých sme sa len zľahka zmienili na počiatku povesti.