ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešlo hodne času a zdravie úbohého Dubrovského ešte vždy nebolo v poriadku. Pravda, nápady šialenstva sa už neobnovovaly, no jeho sily navidomoči slably.

Zabúdal na svoje predošlé zamestnania, zriedka vychodil zo svojej izby a bol zadumaný celé dni. Jegorovna, dobrá starenka, opatrovavšia predtým jeho syna, sa teraz stala i jeho pestúnkou. Dozerala naňho ako na decko, pripomínala mu čas jedenia a spania, kŕmila ho, ukladala spať. Andrej Gavrilovič poslúchal a okrem nej sa nestýkal s nikým. Nevládai myslieť na svoje veci, na hospodárske zariadenia, a Jegorovna videla, že je potrebné o všetkom uvedomiť mladého Dubrovského, ktorý slúžil v jednej z gárd peších plukov a nachodil sa v tom čase v Petrohrade. I tak teda, vytrhnúc list z výdavkovej knihy, zdiktovala kuchárovi Charitonovi, jedinému kistenevskému pismákovi, list, ktorý v ten istý deň aj odoslala do mesta na poštu.

No je čas oboznámiť čitateľa s nastávajúcim hrdinom našej povesti.

Vladimír Dubrovský sa vzdelával v kadetskom korpuse, odkiaľ ho vypustili do gardy ako práporčíka. Otec nešetril ničoho, aby bol riadne zaopatrený, a mladý človek dostával z domu viac, než by bol smel očakávať. Súc neopatrný a márnomyserný, dovoloval si rozkošné chúťky. Hrál v karty, robil dlhy a nestarajúc sa o budúcnosť, kedy-tedy myslel, že skôr alebo neskôr mu príde si vziať bohatú nevestu.

Raz večerom, keď niekoľkí oficieri boli u neho, rozvalení po pohovkách a fajčili z jeho čibukov, Griša, jeho komorník, mu podal list, ktorého nadpis a pečať hneď zarazily mladého človeka. Napochytre rozpečatil a prečítal toto:

„Pán ty náš, Vladimír Andrejevič, ja, tvoja stará pestúnka, osmeľuje sa ti napísať o zdraví oteckovom. Cíti sa veľmi nedobre, niekedy sa zabúda v reči a sedí celý deň ako hlúpe dieťa — a život i smrť v Božej vôli — príď k nám sokolík môj jasný, pošleme ti i kone na Piesočné. Počuť, že zemský súd príde nás odovzdať pod veliteľstvo Cyrilovi Petrovičovi Trojekurovovi — pretože my sme vraj ich, a my od nepamäti sme vaši, i odjakživa toho nebolo slýchať. Ty, keďže žiješ v Petrohrade, mohol by si o tom dať vedieť cárovi-báťuškovi a on by nám nedovolil ublížiť. S tým ostávam tvoja verná služobkyňa Arina Jegorovna Buzyreva.“

Vladimír Dubrovský niekoľko ráz znova a znova prečítal tieto dosť nesmyselné riadky s neobyčajným napätím. Matku utratil v útlom detstve a temer neznajúc otca svojho, priviezli ho do Petrohradu v ôsmom roku jeho veku. Preto bol k nemu romanticky pripútaný a tým väčšmi ľúbil rodinný život, čím menej sa uspel natešiť jeho tichými radosťami.

Myšlienka, že stratí otca svojho, sa ťažko dotýkala jeho srdca a položenie úbohého chorého, o ktorom sa domýšľal z listu svojej pestúnky, ho priam hrozilo. Predstavoval si otca, ostavšieho v hluchej dedine, na rukách hlúpej starenky a dvornej… ohrozeného akýmsi nešťastím a zhasínajúceho bez pomoci v telesných i duševných mučeniach. Vladimír so obviňoval z hriešnej nepozornosti. Dlho nedostávajúc od otca zvesti, ani mu na um neprišlo spýtať sa o ňom; predstavoval si ho na mizine alebo v hospodárskych starostiach. V ten istý deň si zažiadal o dovolenku a po dvoch dňoch sa vydal na cestu na premieňaných koňoch so svojím verným Grišom.

Vladimír Andrejevič sa približoval k stanici, z ktorej mu bolo zahnúť na Kistenevku. Jeho srdce bolo naplnené smutnou predtuchou; bál sa, že otca už nenájde na žive; predstavoval si žalostný obraz života, ktorý ho očakával na dedine; tichosť, bez ľudí, chudoba a robotovanie v prácach, ktoré vôbec nerozumel. Keď prišiel na stanicu, vošiel k dozerateľovi a prosil si voľné kone. Dozerateľ, keď zvedel, kam treba ísť, povedal, že kone poslané z Kistenevky, ho očakávajú už asi štvrtý deň. Nedlho potom sa objavil pred Vladimírom Andrejevičom starý kočiš Anton, ktorý ho kedysi vodieval po stajniach a dozeral na jeho malého koníka. Anton zaslzil, keď ho zazrel, poklonil sa až k zemi, povedal mu, že starý pán ešte žije a bežal zapriahnuť kone. Vladimír Andrejevič sa odriekol ponúknutých raňajok a ponáhľal sa odcestovať. Anton ho viezol poľnými cestami a medzi nimi sa rozviazal rozhovor:

„Povedzže mi, Anton, čo má môj otec s Trojekurovom?“

„A Boh im tam vie, báťuška Vladimír Andrejevič; pán sa akosi, vieš, rozvadil s Cyrilom Petrovičom, a tento ho dal i na súd, hoci si je on často sám sudcom. Nie je naša sluhovská vec, rozoberať ich panské chúťky, ale, ej Bohu, náš báťuška márne si začal s Cyrilom Petrovičom; hlavou stenu neprebiješ.“

„Tak sa zdá, ten Cyril Petrovič u vás robí, čo sa mu zachce?“

„Isteže, pane; prísediaci mu nie je hoden groša; náčelný mu koná službu posla; páni sa schádzajú k nemu na poklonu a možno riecť: bolo by koryto, budú aj svine.“

„Či je pravda, že nám odobiera naše imanie?“

„Och, pane, tak sme počuli i my. V týchto dňoch pokrovský kostolník povedal na krstení u nášho starostu: „Dosť vám dobroty, hľa, už zaberie si vás k rukám Cyril Petrovič,“ ale Mikita kováč mu povedal: „Prestaňže, Savelič, nezarmucuj kmotra, nepodhuckávaj hosťov. Cyril Petrovič je pre seba a Andrej Gavrilovič je tiež pre seba — a všetci sme Boží a cárski; ale veď cudzie ústa nezavrieš.“

„Vy si, všakver, nežiadate prejsť do vlastníctva Trojekurovovho?“

„Do vlastnosti Trojekurovej! Hospodin nás zachovaj a zavaruj; uňho tam i svoji sú zle zaopatrení a keď sa tam dostanú cudzí, tak on si s nich nielen kožu, ale aj mäso zderie. Nie, daj, Bože, dlhého zdravia Andrejovi Gavrilovičovi a keby ho už Boh vzal k sebe, tak nám netreba nikoho okrem teba, ty náš živiteľ. Ty nás nevydávaj a my sa už postavíme za teba.“

Po týchto slovách Anton zakrútil bičom, potrhol opratami a kone pobežaly drobným skokom.

Dojatý oddanosťou starého kočiša, Dubrovský zmĺkol a oddal sa myšlienkam. Prešlo vyše hodiny; náhle ho Griša zobudil výkrikom: „Hľa, Pokrovské!“ Dubrovský zdvihol hlavu. Viezol sa brehom širokého jazera, z ktorého vytekala riečka a tratila sa v diali, vinúc so pomedzi vŕšky. Na jednom z nich, nad hustou zeleňou hája, sa vypínala zelená strecha a belvedér ohromného kamenného domu, na druhom — päthlavý chrám a starobylá zvonica; vôkol boly roztrúsené dedinské chalupy so svojimi ohradami a studňami. Dubrovský poznal tieto miesta i rozpomenul sa, že na tom samom vŕšku sa bavieval s maličkou Mašou Trojekurovou, ktorá bola o dva roky mladšia a už vtedy sľubovala byť krásavicou. Chcel sa o nej dačo dozvedieť u Antona, ale akási ostýchavosť ho zdržala.

Keď podbehli k panskému domu, zazrel biele šaty, kmitavšie sa medzi stromami sadu. V tom čase Anton uderil po koňoch a povoliac márnomyseľnosti, ktorá je známa i dedinským kočišom, tak ako izvozčíkom, pustil sa čo najrýchlejšie cez most a vedľa sadu. Keď vyšli z dediny, vystupovali hore vrchom a Vladimír zazrel brezový háj a vľavo na odkrytom mieste — našedastý dom s červenou strechou; srdce v ňom zabúchalo — pred ním bola Kistenevka a chudobný dom jeho otca.

Za desať minút vošli na panský dvor. Pozeral okolo seba s neopísateľným dojatím: dvanásť rokov nevidel svoju rodinu. Briezky, ktoré za jeho prítomnosti boly práve čo zasadené okolo ohrady, vyrástly a boly teraz už vysoké, vetvisté stromy. Dvor, kedysi okrásený tromi pravidelnými kvetnými hradami, pomedzi ktoré šla široká cestička, pečlivo čistená, bol zmenený v nekosenú lúčku, na ktorej sa pásol spútaný kôň. Psi začali štekať, ale keď poznali Antona, zamĺkli a zamáchali chlpatými chvostmi. Čeľaď sa vysypala z čeľadníkov a obkľúčila mladého pána s hlučnými prejavmi radosti. Ťažko sa predral ich horlivým zástupom a vybehol na obstarné krídlo: v pitvore ho stretla Jegorovna s plačom objala svojho chovanca.

„Dobrý deň, dobrý deň, ňaňa,“ odpovedal, tisnúc k srdcu dobrú starenku, „čože báťuška? Kde je? Ako sa má?“ — V tú minútu vošiel do dvorany, ťažko dvíhajúc nohy, starček vysokého rastu, bledý a chudý, v chaláte a čiapke.

„Kdeže je Vladko?“ povedal slabým hlasom, a Vladimír vrelo objal svojho otca. Radosť chorým silne potriasla, veľmi oslabol, nohy sa pod ním podkosily, i bol by spadol, keby ho syn nebol zadržal.

„Načo si len vstal z postele?“ povedala mu Jegorovna; „na nohách neobstojí a berie sa medzi ľudí.“

Starčeka odniesli do spálne. Namáhal sa shovárať sa so synom, no myšlienky sa mu plietly v hlave a jeho slová nemalý nijakého súvisu. Stíchol a upadol do spánku. Vladimír bol zronený jeho položením. Rozložil sa v otcovej spálni a prosil, aby ho nechali samého s otcom. Domáci poslúchli a vtedy sa všetci obrátili ku Grišovi a zaviedli ho do čeľadnej, kde ho aj uhostili po dedinský so všemožnou dobrosrdečnosťou, mučiac ho otázkami a pozdravovaním.