Zlatý fond > Diela > Andrej Dubrovský


E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Andrej Dubrovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Nina Varon, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava pätnásta

Máriu Cyrilovna sedela vo svojej izbe a vyšívala pri otvorenom okne. Nemiatla sa v hodváboch ako milenka Konrádova, ktorá v ľúbostnej roztržitosti vyšila ružu zeleným hodvábom. Pod jej ihlou sa riedke tkanivo odrážalo bez chyby vzorky pôvodiny a pritom všetkom jej myšlienky netkvely pri robote — boly ďaleko.

Zrazu sa v obloku tichučko natiahla ruka, ktosi položil na vyšívací rám list a skryl sa skôr, ako by sa Mária Cyrilovna bola stihla spamätať. V ten istý čas vošiel k nej sluha a volal ju k Cyrilovi Petrovičovi. Rozochvená ukryla list za ňadrá a ponáhľala sa k otcovi do kabinetu.

Cyril Petrovič nebol sám. Knieža Verejský sedel pri ňom. Pri zjavení sa Márie Cyrilovny knieža vstalo a mlčky sa poklonilo v pomykove, pri ňom neobvyklom.

„Poď sem, Maša,“ povedal Cyril Petrovič, „poviem ti novinu, ktorá, dúfam, ťa naplní radosťou. Hľa, tu máš ženícha, knieža ťa pýta za ženu.“

Maša zmeravela a smrteľná bledosť pokryla jej tvár. Mlčala. Knieža sa priblížilo k nej, chytilo jej ruku a s dojatým pohľadom sa spýtalo, či je ochotná ho urobiť šťastným. Maša mlčala.

„Ochotná, pravdaže ochotná!“ povedal Cyril Petrovič. „No, vieš, knieža, dievčaťu je ťažko vyrieknuť toto slovo. No, deti, pobozkajte sa a buďte šťastní!“

Maša stála bez pohnutia. Staré knieža pobozkalo jej ruku a vtom začaly tiecť po Mašinom bledom líci slzy.

„No, choď, choď!“ povedal Cyril Petrovič, „osuš si slzy a vráť sa k nám veselučká.“

„Všetky plačú,“ pokračoval obrátený k Verejskému. „To je u nich už tak zariadené. Teraz, knieža, pohovoríme o veci, to jest — o vene.“

Mária Cyrilovna žiadostivo a chytro použila dovolenie vzdialiť sa. Bežala do svojej izby, zavrela sa a povolila svojim slzám pri predstave, že je ženou starého kniežaťa. Zrazu sa jej ukázalo odporným a nenávideným… Také manželstvo ju desilo ako popravisko, ako mohyla!…

„Nie, nie!“ opätovala zúfale, „radšej do kláštora, radšej pôjdem za Dubrovského…“

Tu si pomyslela na list a dychtivo ho začala čítať, tušiac, že bol od neho.

A naozaj, list bol od neho a obsahoval tieto slová:

„Večer o desiatej na predošlom mieste.“

Mesiac svietil. Dedinská noc bola tichá. Zriedka sa zdvihol vetrík a ľahký šumot prebehol celým sadom.

Mladá krásavica, ľahká ako tieň, sa blížila k miestu naznačeného dostaveníčka. Ešte nebolo nikoho vidieť. Zrazu zpoza besiedky sa Dubrovský našiel pred ňou.

„O všetkom viem,“ povedal jej tichým a smutným hlasom. „Rozpamätajte sa na svoj sľub.“

„Vy mi ponúkate záštitu?“ povedala Maša. „No, nehnevajte sa: ja sa jej bojím. Akože mi môžete poskytnúť pomoc?“

„Mohol by som vás zbaviť nenávideného človeka.“

„Preboha, netýkajte sa ho, nesmiete sa ho dotknúť, ak ma ľúbite: ja nechcem byť vinou nejakej hroznej veci…“

„Nedotknem sa ho: vaša vôľa je mi svätá, vám môže ďakovať za svoj život. Nikdy sa nijaká neprávosť nestane vo vašom mene. Vy musíte byť čistá i od mojich priestupkov. No, akože vás zachránim pred ukrutným otcom?“

„Ešte je nádej: dúfam, že pohnem otca svojimi slzami a zúfalstvom. Je krutohlavý, ale mňa má tak rád!“

„Nedúfajte podaromne: v týchto slzách uvidí iba obvyklú bojazlivosť a odpor, spoločný všetkým mladým dievčatám, keď sa majú vydať nie z lásky, ale z rozumnej vypočítavosti. No, ak si vezme do hlavy urobiť vaše šťastie proti vašej vôli? Ak vás nasilu povezú na sobáš, aby naveky zapredali váš osud do moci starého človeka?“

„Vtedy, vtedy treba dačo konať — vyjavte sa mi — budem vašou ženou.“

Dúbravský zajasal, jeho bledé líca pokryl rumenec a v tú istú minútu pobledly ešte väčšmi ako predtým. Dlho mlčal so sklonenou hlavou.

„Soberte všetky sily duše, uproste otca, hoďte sa k jeho nohám. Predstavte mu všetku hrôzu svojej budúcnosti, svoju mladosť, vädnúcu pri neduživom a perverznom starcovi. Povedzte mu, že bohatstvo vám neposkytuje ani na jedinú minútku blaho; prepych poskytuje útechu iba chudobe, i to, keďže nie je na ňu zvyklá, len na chvíľu. Neodíďte od neho, neľakajte sa jeho hnevu, ani hrozieb, pokiaľ ostane hoci tieň nádeje, preboha nepopusťte. Keď už nebude iného prostriedku, odhodlajte sa na kruté objasnenie: povedzte, že ak on ostane neúprosným, vtedy… vtedy si nájdete strašnú ochranu…“

Tu si Dúbravský zakryl tvár rukami a zdalo sa, ako by sa zadúšal. Maša plakala.

„Biedny, biedny je môj osud!“ povedal s horkým povzdychom. „Za vás by som dal život. Vidieť vás zďaleka, dotýkať sa vašej ruky bolo by pre mňa opojením, a keď sa mi ukazuje možnosť pritisnúť vás k svojmu zvlnenému srdcu a povedať: Anjel, umriem! — ja, biedny, sa musím vystríhať blaha a odtĺkať ho od seba všetkými silami! Nesmiem sa hodiť k vašim nohám a ďakovať nebu za nepochopiteľnú, nezaslúženú náhradu. Ó ako musím nenávidieť toho… no, cítim, že v srdci mojom teraz niet nenávisti.“

Ticho objal jej štíhlu postavu a ticho ju pritiahol k svojmu srdcu. Ona dôverčivo sklonila hlavu na plece mladého zbojníka — obaja mlčali…

Čas letel.

„Je čas,“ povedala konečne Maša.

Dubrovský ako by sa zobudil zo sna. Vzal jej ruku a navliekol jej na prst prsteň.

„Keď sa rozhodnete utiekať sa ku mne,“ povedal, „príďte sem s prsteňom a vpusťte ho do dutiny tohto duba. Budem vedieť, čo robiť.“

Dubrovský pobozkal jej ruku a zmizol medzi stromami.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.