Sváko Ragan z Brezovej I

Dávno to bolo, keď takto náš sváčko ešte slobodným boli Vtedy im bolo veru hore háj! Hračkou im bolo prejsť aj štyri župy „za kšeftom“ na svojom vozíku. Vtedy aj šimla mávali trochu „herskejšieho“ ako dnes, no — chceli sa páčiť dievčencom, jako každý mládenec na svete. Sám vandrovali svetom, vozík a „partieku“ im veru nik „nevartoval“. Veru často sa prihodilo, že kým oni na trhoch od voza vzdialený vajcia a hydinu skupúvali — zavše im nejaký viselec zaosek z kolesa vytiahnul, alebo „švihel popchél“. Menovite vo Vrbovom museli si dávať na zaosky pozor, aby im potom na doline koleso neodletelo.

Takéto somotárstvo na cestách poskytovalo svákovi dosť látky k humoru a figliarstvam, od ktorých ich neskoršie ani strynká už odučiť nevedely.

Bolo to raz v Nitre. Slnko pražilo ako najaté a sváčko na trhu celý spokojný nad výsledkom „kšeftovania“ poberali sa z Nitry krokom zpäť k domovu poťahujúc šimla na jednej oprate a pokrikujúc ospalo na neho polohlasne „hý — hat, hvo hat, hý“. V tom vidia pred sebou z bočnej ulice vybehnuvší, zakrytý voz cez zábradlie ktorého ustrašene psi vyčuhovali strašne zavýjajúc. Vedľa voza po obidvoch stranách ulice kráčajú dvaja „obšajsníci“, každý s drôtenou slukou na palici čihajúci na túlavých psov. Za nimi, ako obyčajne hrnie sa veľký zástup detí zevlujúcich na toto nevšedné divadlo. Hlavný šarha kráčal v úctivej vzdialenosti za týmto sprievodom, sledujúc pozorne výkony svojich pomocníkov v lapaní psov. Vo svákovi bleskurýchle vzkrsne figliarsky nápad, ako si dobrať mestského šarhu, ktorý tak nemilosrdne zabíja úbohé psačie tvory. A sváko zavolajú na šarhu:

„Pán šinter, pán majster! Nemáte nejakého dobrého vlčiaka, čo by mi reku partejku v košine zavaroval, ked som preč od voza…? Šak bych vám ho statečne zaplatél…!“

„Ach, nemám prítelko, odpovie skromne šarha — kdeže bych ho vzal?! To viete, vlčiak dnes nezabehne od gazdu; každý si ho drží pevne na motúzi. Zabehne iba bastard, bez rasy, hafan, ktorý za nič nestojí len ho zabiť a odrať…!“

„A ani nebudete takého mat, pán majster — spytujú sa ďalej sváko, ako by sa nechumelilo a popoháňajú šimla do ráznejšieho kroku — že bych si k vám preneho prišiel?“

„Sotvá príteľko, sotvá; lepší pes je dnes aj múdrejší, ako bastard, neutečie od domu. Možná, možná, že nejaký len odbehne raz, nuž toho bych vám prepustil, ale nič určitého nesľubujem…“

„Ná, a nemohli by ste mi takého vlčiaka urobiť? Ja bych vám dal k tomu chlpy“ — odvetia sváko a šibnú driemajúcemu šimlovi bičom medzi uši. Šimel sa prebudil, napäl lenivé kosti a skočil do behu. Sváko neboli už zvedavý na odpoveď šarhovu, ktorý za nimi hromžil až sa obloha mračila, ani sa nešli nikdy potom spytovať, či im šarha toho vlčiaka skutočne urobil.