Sváko Ragan z Brezovej I

Večerali raz u Raganov. Na stole parila sa v mise dobrá kapusta „v ktorej sa aj mašurko poválalo“ (bola v nej totiž údená bravčovina) a na druhej misi chuť v človeku vzbudzovaly „bialoše“. Sváko so strýnkou z jednej misy pojedali. Najprv zjedli kapustu a púšťali sa práve do bialošov, keď v tom do izby vkročí kmotrov starší syn Jano a pozdraví sa, ako sa patrí:

— Pán Bôh daj dobrý večer krstný tatenko aj krstná mamenko, čo porábate reku?

— Pán Bôh uslyš Janko — vítajú ho Raganovi, — vidíš, akurát sedíme pri božiém oltári, večeráme.

— Poj si vziat Janko, z bialošov, dokál sú teplé, — núkajú strynká krstného syna. Poj friško a nehanbi sa!

— Och dakujem, krstná mamenko, veru nechcem, šak aj u nás také mávame. Len sa navečerajte, s božú pomocú! Ja si tu hla k peci sadnem, šak preto sa môžeme aj tak vyprávať.

— Neoščiadaj sa Jano, — horlia teraz už sváčko, — poj si vziat, dobré sú, lepšie jako vaše!

— Ná, — čo bych sa oščiadal, dakujem, veru nechcem; šak kebych chcel, aj bych si vzal. Šak len večerajte beze mna!

— Ked nechceš, nechaj tak — vravia sváko, — rukáv ti nevytrhnem od ponúkania! Ja bych si buda tebú veru vzal.

Janko sa ešte ďalej zdráhal a nevzal si. Rozhovor plynúl ďalej a Raganovci medzi tým pokračovali vo večeraní. Za chvíľu ozve sa Jano od pece:

— Oné, čo ste to krstný tatenko pred chvílú hovoreli?

— Čo by sme boli hovoreli? Abys si šiel vziat z tých bialošov a neoščiadal sa tolko, — odpovedia strynká.

— Tak mi teda dajte — vraví Jano.

— Mal si sa hlásit tedy, ked sme ta ponúkali — odseknú mu sváko, — neskoro sis’ to rozmyslel! Už sme všetky bialoše zedli. Nemôžeš povedat, že všetkého máme dost a len ponuku málo! Druhý raz sa neoščiadaj a bud múdrejší!

Caro, dnes už nebohý (daj mu Pán Boh slávu večnú a hodne tabáku tam na druhom svete!) prišiel raz s poľa domov. Žena pripravila mu obed, položila všetko na stôl, sama však musela sa zapodievať s malým dieťaťom v poduške, ktoré sa nejak príliš zvučne rozplakalo na celé kolo. Carovi porád nechutnalo, zavše nachodil nejakú vadu v jedle. Nepáčilo sa mu to alebo ono, žvandral a hundral až na konec žiadal od ženy, aby mu dala soli, lebo polievka je vraj málo slaná.

— Na, chyt, podrž mi decko, abych mohla do Gavurov pre sol skočit! Šak som hu solela neviem prečo sa ti máli? — vraví Carová a podáva dieťa mužovi ponad stôl, aby ho teda podržal. V tom z podušky niečo spadne do polievky, pred mužom v mise stojacej. Žena cudzie teleso zaraz z polievky lyžicou vylovila a odstránila, ale Caro už viacej polievky jesť nechcel.

Raz meškali sváko „za gšeftom“ aj so súsedom Martinom Potúčkom a Jurom Osuským v Nových Zámkoch. Na obed zašli ku ktorémusi mäsiarovi a tam si každý rozkázal, čo mu na chuť išlo. Tak Martin Potúček dal si doniesť „huspeninu“ a dôrazne žiadal mäsiara, aby mu dal len čerstvú, studenú huspeninu.

Mäsiar každému po vôli vyhovel a Potúčkovi doniesol parádnu huspeninu. Chytí sa milý Martinko do nej a krája si ju labužnícky, octom trocha poleje a papká po kúsku. Ako ju tak „sekcíruje“, zrazu spozoruje, že rozkrojil malú žabičku, ktorá trčala v prostriedku huspeniny. Zaiste, v pivnici skočila do taniera, keď huspenina už hustla a chladla, takže sa z nej už von dostať chudiatko nemohla. Zostala tam a utopila sa, iba kúsok hlavičky trčal jej von z huspeniny, tento však Martin nezbadal. Náš sváko ale spozorovali, ako Potúček žabu prekrojil a divil sa aj sused, Jurko Osuský, prečo Martin prská nahnevaný, necháva jedenia a odstrkuje tanier s huspeninou od seba. Ponúka teda Martina, aby len ďalej jedol. Darobné boly námahy a ponúkania súsedov, Martina k jedlu toho dňa viacej dostať nemohli. Sváko si však Potúčka celou cestou, až na Brezovú dobierali, že je háklivý jak nebohý Caro. Toto príslovie od tých čias udomácnené je na Brezovej a ja ho touto cestou prezradzujem širokej prezpoľnej verejnosti. Nech každý prezpoľný vie, aký význam má na Brezovej príslovie: „Háklivý je jak nebohý Caro“ a nik nech sa nedá k ničomu na Brezovej ponúkať, lebo by sa mu veľmi snadno mohlo dostať prirovnania s nebohým Carom.