Sváko Ragan z Brezovej I

V nedeľu po odpoludňajších bohoslužbách vysedúvajú súsedia po celej Brezovej na priedomí. Mužovia fajčia z faják a diškurujú o rozličných záležitostiach, ženy zase o veciach ženských. Pravda, ako to už na vonkove býva — kritizujú kde koho, kritizujú okolo idúcich. Je to už starý, zakorenený zvyk na Brezovej, že ľudia sa navzájom zdravia na ulici. Pozdrav tento u rôznych ľudí tiež rozličným spôsobom býva prejavovaný. Niekto zdvihne klobúk, čapicu naúplne s hlavy a vypovie celý pozdrav:

„Pán Bo daj dobrý den!“

Iní zase — aby sa nepovedalo, pri pozdravení iba ukazovákom do okraja baranice, alebo klobúka džugnú a pod nos zahundrú:

„… bré ot!… bré ráno!“

Aj na takéto pozdravy odpovie pozdravený Brezovan, lebo Brezovanka stejnými slovami: „Pán Boh daj!“

Akokoľvek si tento obligátny pozdrav kto odbude, len nech sa pozdraví bo ináč by „vyhorel“ na Brezovej. Súsedky a súsedia podávali by si ho v kritike až do siedmeho predchodcu. Ešte lepšie svedoctvo o dobrej vychovanosti a poriadkumilovnosti podá o sebe každý, kto povedľa pozdravu zachováva dobré brezovské spôsoby. Tieto pozostávajú z ďalšieho prívetu krom pozdravu. Stačí naúplne, keď okoloidúci aniž by sa zastavil, prihovorí sa na priedomí sediacim, alebo stojacim:

„Ná, sedíte?“ A sediaci zavolajú na neho.

„Sedíme!“ A dosť. Ide si ďalej. Alebo:

„Ná, stojíte?“ A zas jako predošle:

„Stojíme!“

Nesie daktorá strynká vodu, alebo čokoľvek iného, tu sa jej opýta súsedka:

„Neseš?“

„Ná, nesem!“ — odpovie strynká.

Tieto a podobné, veľmi stručné prívety a odpovede stačia, aby patričná osoba pred brezovskou verejnosťou osvedčila svoju dobrú výchovu a spôsobilosť. Nik o nej nepovie, že je on alebo ona nadutý, namyslený. Táto vzájomná pozornosť je na Brezovej zvykom obecným, prechodiacim s pokolenia na pokolenie. Musím však priznať, že u niektorých jednotlivcov z radov teraz študujúcej mládeže, zabúda sa na túto tradíciu, čím u starších Brezovanov vzbudzovaná je vždy značná dávka nevôle a ostrovtipnej kritiky.

Sedia si teda naši zdatní Brezovania a besedujú o politike, o obci, cirkvi a najviac o obchode a novotách, ktoré brezovskej garbiarčine neúprosne konkurujú. Do hovoru zamieša sa im Juro Opálka, takto študiozus práv na bratislavskej univerzite Komenského. Opálka je zásadný antialkoholik a hlásateľ idey — „nazpäť ku prírode“. Začne teda súsedom vykládať o hnutí zvanom „mazdazdan“; ako do Bratislavy prišiel nejaký prorok z Ameriky obliekol si červený talár a v tomto prednášal o tom novom smere ku záchrane ľudstva smerujúcom. Prorok vraj medzi iným kázal, aby ľudia nepili žiadnych alkoholických nápojov, ale iba vodu a mlieko, aby vôbec nepožívali mäsa, lež jedli ovocie, zeleniny, miesto masti mastili jedlá maslom. Keď si ľudia takto upravia svoj jedálny lístok, budú denne telo cvičiť, na čerstvom vzduchu sa zdržovať a nefajčiť, — dožijú sa vraj tak, tak dlhého veku, ako ten prorok, mazdazdanista, — ktorý ako študent Opálka sväto-sväte tvrdil — mal 75 rokov a vyzeral ako by mu práve 30 rokov minulo.

„Ná môhél bys nám tu povedat aj to, že sa mu akurát zuby rezaly“ — skočia sváko do reči Opálkovi. — „Jestli bude ešče dlho živý, nebodaj zemre v rezaní zubov! Jurko, ná — ty tomu veríš?“

„Prečo bych neveril sváčko, ten človek nič zlého ľudstvu nekázal?!“ — odpovie Opálka.

„Nuž ja bych mal k tomu niekeré punktácie“ — pokračujú sváko používajúc v reči aj cudzích slov, keďže mali do činenia s viselcom síce, ale ktorý za pár mesiacov nebodaj už fiškálom bude. Sváko jako „svetachodený“ Brezovan, veru vedia jako sa treba s učenými ľudmi rozprávať.

„Predne nepozdáva sa mi ten tvoj prorok. Čo je to za proroka kerý kapustu jie? — ten by na Brezovej ani kostelníkom nemôhél byt. Nepriznávam teda jeho proroctvo! Za druhé jako si spomenúl, že jako von, ten tvoj prorok, je proti alkoholu, — hned som si myslel, že mosí byt prezpolný, cudzinec a nie Slovák. Len cudzí človek môže podobné fabule tárat. Jaká by to bola svadba, krst, karmina a hody, aby sme si nevypili?!“

„Tak je, na vlas je tak!“ prisviedčajú súsedia.

„Hlad synku, šak my, Brezovania sme tiež proti alkoholu, nepijeme tie všeliaké pálenčiská, brentáky a gebuziny. My vačším dílom len víno pijeme, aj to len vtedy, jestli je dobré! Kapusnicu nech si vypijú páni; Brezovan zlého vína nepije. Ná, — a ked je ve víne špiritus, čo teda ty alkoholom voláš, je to víno krstené, v pivnici zrodené a takého poriadny Brezovan nepije.“

„Hja, sváčko, i vo víne samom je alkohol, ako v každom opojnom nápoji, teda ani víno by ste nemali piť“ — protestuje ďalej študent Opálka, — „všetko škodí zdraviu.“

„Ale chod! Čo hovoríš faciny!“ — oponujú sváko. Ja ked cítim ve víne alkohol, nepijem ho. Vidím, žes’ sa odcudzél brezovskej manýre; šak až budeš starší a ostaneš na Brezovej, uvidél bys, že sa mýliš. Či nemám pravdu súsedia?“

„Tak je, máte pravdu, sváčko“ — prizvukujú prítomní a sváko pokračujú ďalej.

„Dívaj sa Jurko môj. Jaké by to boly Vianoce bez ,Ježiškového‘, ked ti už mám tak vysvetlovat?! Ná — a ked ta bolí žalúdek, brucho, azdaj poletíš k doktorovi, alebo do Bratislavy ke profesorovi? No, vidíš! Pôjdeš, jako aj tvoj otec a dedo chodieval ke Tvarôžkovi, alebo Krutému, alebo na cirkevné a vypiješ si kališek niečoho od žalúdka; vón to už každý šenkár vie, čo má komu naliat.“

„Veru vie najlepšie!“ Súhlasia súsedia.

„Neni to správne,“ — protestuje zase Opálka — „ľudia si tak navykajú na sústavné pitie, zdraviu ľudskému škodiace.“

„Nuž hla, a vieš čo hovorí Hanák? Že zlo enom zlom vyhnáno býti může“ — dôvodia sváko. „Pri poriadku nech si človek vínka vypije a ked idú nanho mdloby, aby dal radšej šenkárovi jako apatikárovi a vypil si v šenku kalíštek doma varenej borovičky, alebo slivovice a hned je brucho v poriadku.

Podívaj sa Jurko! Poznal si brezovských Poláčkovcôv? No vidíš! Otcibohu prisám, veru nerozlial ani jeden a dožil sa každý vysokého veku! Pán Bôh im daj slávu večnú! Pri poriadku si každý vypil a žil veru dlhšie jako mnohý, kerý nepije.“

„Ej, reku ked ste sváčko spomenuli nebohých bratov Poláčkovcôv, povedzte nám jako to bolo, ked sem priviezli našého slávneho Jozefa Miloslava Hurbana, theologa z Bratislavy — vtedy ešte Prešporka, na sviatky kázat“ — vraví súsed Krihák.

„Skočél si mi do reči“ — odpovedajú sváko. — „Nuž, ale keď sme pri tom; z tolka čo vám to teda poviem. Ná, boli traja bratia každý vyše sedomdesát ročný, sváko boli z nich najstarší. Sedávali zvačša vždy dva najstarší na lavičke pred domom a radi vyprávali o našém národném oslávencovi, Hurbanovi, daj mu Pán Bôh slávu večnú. Mosím vám to teda tak povedat, jako sváčko Poláček sami hovorievali. Tak teda čujte, kerý ste ho nepoznali:

Jako to už u nás býva, chodeli sme s vozom s kožiami do Prešporka. Vtedy ešte nebolo železníc. Raz hen v Prešporku, vón teda, jako ten theolog, Hurban oslovél keréhosi, aby ho vzali na vôz a zaviezli na Brezovú.“

,Ná, sadnite, šak sa uvezeme.‘ Boly akurát sviatky výročité. Hurban prišiel. Išli sme spolu aj tot s Martinom do kostela. Ked tretiu pesničku vyspievali vyšiel na kancel jakýsi neznámy. Hovorím:

,Martin!‘

,Čo chceš, Jano?‘

,Kdo je to tam na kancli? Šak je tuším Žid, ked je zarostený!‘

,Neznám človeka, lahko je aj Žid, šak uvidíme, čo nám povie.‘

Ked utichél organ, pomodlél sa na kancli a začne kázat. Ale mu to nijako nešlo. Hovorím:

,Martin!?‘

,Čo chceš, Jano?‘

,Ná šak ten nevie ništ! Tuším, že ho tu necháme.‘

,No, neviem, neviem, šak už len čakajme.‘

Ale od pol kázne, ked sa vyspievalo a ztíchél organ, začne vám ten kázat! Už bol vtedy osmelený. Ej! bola to kázen! Hovorím:

,Martin!‘

,Čo chceš Jano?‘

,Nenecháme ho tu, ale von nás tu nechá.‘ Aj sa tak stalo! Bouprisám, aj nás tu nechál. Darmo sme ho chceli; odešiel a vrátél sa do Prešporka.“

„Sváčko a vy súhlasíte s tým, aby sme maso nejedli?“ — spytuje sa ktorýsi kurenčiar.

„Už bežím, jak blázen“ — odpovedia sváko — „čo bych súhlasél. Veru, bys slabo hvízdal, ked bys si ve svete nezajedél kus massa, husiny, alebo inakšej pečienky. Slabo bys hvízdal, ked bys si brucho fazulú, alebo salátom napchál.“

„Dobrá, sváčko, ale z prílišného požívania mäsitých pokrmov ľudia dostávajú reumatické nemoce. Tomu by sa dalo vyhnúť, keď by sme čím viacej surového ovocia a dľa možnosti len dva razy denne jedli a vôbec mäsa si nevšimli“ — poznamenáva Opálka. Ku skupine debatujúcich pripojily sa aj poniektoré ženičky, súsedky.

„Aj na to ti dám tromf“ — prizvukujú sváko. „Zajac si žije zaiste slobodne a predsa som už čul zajacov kašlat. Hla, vôl zjie kopcom hránta trávy a prečo bys ty nám len dva razy denne dával jest? Prečo zvieratá, keré žerú trávy, nedožijú sa dlhého veku, skapú, alebo ich mosíš dorazit? No vidíš, to je všetko márnost ludská, svetská, čos od toho proroka čul. Patrelo by ho trochu do zoly namočit, viselca delenjakého! Je tak susedia, či nie?“

„Na vlas je tak, veru by ho namočit patrelo!“ prisvedčia všetci.

Debata o americkom prorokovi a jeho čudesných názoroch tak sa zdá dospela konca. Súsedia ešte kde tu vrtili hlavami nad jednotlivými vývodami Opálkovými, ale pretriasať poznovu a verejne celú vec nikomu sa už nechcelo, bo sváko dali „poriadný tromf“ tomu miglancovi, na druhého už teda nič nezbývalo. V tom prechodia po ceste dve dievčence, študentky s vlasmi á la mikado pristrihnutými. Obešly aniž by sa boly ku skupine súsediek a súsedov, okolo sváka shromaždených, čo len slovíčkom prihovorily, alebo ľudí pozdravily. Možno, že boly tak zabrané v rozhovor, že zabudly na povinnosť. Táto nedôslednosť vyvolala menovite u súsediek príval nevôle a zloby.

„Ach hla, nále, vidíš ich, jaké sú nafrndolené a čie sú to?“ — rozhorčujú sa strynká Tataréch. „Skoro som ich nepoznala. Milý, mocný Bože, je ten svet zvrátený!“

„Ej veru je prevrátený“ — vmiešajúc sa do hovoru strynká Dankéch, kdo by to bol kedysi o Brezovej povedal, že dievky budú chodit ostrihané jak myjavskí kopaničiari!? Šak, — keby to ich staré manky na nich videly, nebodaj by sa v hrobe obrátely! Podívajte sa ludkovia moji na ne, ej, šak sa len podívajte! Kde nechaly naše starodávné a ešče aj dnes veru parádne rukávce, prucel, ručník, kasaničku a čižmy? Nebodaj sa hanbia za náš kroj! Nech som huncút, krk bych mojej Jude vykrútela, keby sa mi mala takto zondiet na potvoru…“

„Škoda sa vám hnevat strynká“ — prihovára sa zase študent Opálka — „to len osoží trvalému vzrastu vlasov, keď ich trochu pristrihnete. Tak aj u tých dievčat. Nezazlite im, že kroj náš brezovský nenosia. V ňom predsa nemožno do školy chodiť, len iba vo sviatok a ku slávnostným príležitostiam treba obliekať…“

„Aj máš, aj nemáš pravdu, synku“ — prerušia sváko Opálku — „jako sa na vec dívame. Tot nedávno videl som v Bratislave dievky jako chlapčiskôv ostrihané, na vlas tak jako môj vnuk, Juro. Jaká je to móda? Čo sa teda do hola neostrihajú, aby maly hlavy jako mužskí? Ba videl som aj staré manky, ba aj bezzubé, staré baby boly tak ostrihané, jako chlapčisko.“

„To je už zvrátený celý svet, čoho sa my ešče len nedočkáme na naše staré kolená!?“ pohoršujú sa súsedia.

„Veru zvrátený a od základu, ženské sa po nás opičia, ba čo vac — aj fajčia a veru aj si upijú.“

„Počkaj, Sanko“ — ozvú sa strynká Gavoréch — „to hla, nemôžeš o všetkých ženách hovorit, to bych si teda vyprosela, abys vedél!“

„Vidíš Zuzka, tohla som chcel povedat, z huby si mi to vytrhla, už som to mal na jazyku“ — vyhovárajú sa náš sváko — „ešče abys sa preto na mna nahnevala. To nerob! Ved to my chlapi dobre vieme, že nie všetky ženy sú také, teda čest výnimkám! Mal som na mysli len niekeré z tých onakvých, jako o nich aj v novinách píšu. Počkaj, jako sa ale volajú? No, hla na jazyku sa mi to moce, — počkaj, — eksecirované nie, ale na — ované končí to slovo. No, čert ho vzal, jako sa to ale volá…!“

„Snád emancipované, sváčko“ — pomáha Opálka.

„Ahá, tak je, na vlas je tak! No a čo som sa nakrútel modzgom a jazykom, ale doma bych bol na to prišiel, šak to mám aj v novinách poznačené! Nuž hla, to len niekeré z tých emancipovaných sa po nás mužských opičia. Ešče raz teda, čest výnimkám. Ale na Brezovej by sme sa obešli bez tých novôt.“

„Obešli veru!“ — súhlasia všetci, svákovia i strynké.

„Neni v tom božieho požehnania“ — pokračujú strynká Bzdúchech. „Ništ dobrého v tom pre budúce pokolenie nevidím! Naše dievky sa frndolia, cifrujú a kdož ho vie, či sa rozumia vareche, hrncu, či vedia hrstovat a okopávat?! Budú tí mužovia ščasní, kerí si ich poberú, ej budú veru — nech sa ve snách neplete!“

„Aj vy nemáte byť tak prísnym súdcom, strynká“ — ozve sa Opálka — „brezovské mamičky veru zaúčajú si svoje dcérky ku prácam v domácnosti, v kuchyni aj v gazdovstve. Krivdíte im bez príčiny! Brezovským dievčencom hany neni! Keby neboly k čomu, nechodili by prezpoľní mládenci hľadať si na Brezovú nevesty! Dvadsaťdva Brezovaniek vydatých je za farármi. Ukážte mi ešte jednu obec na Slovensku, kde by nevesty, tak vzácne a hľadané boly, jako na Brezovej! Nenájdete jej ani s lampášom v pravé poludnie!“

„Ná, — a tys sa dosál prečo neoženél, ked na nich viny nenachádzaš?“ — odseknú mu nazpäť strynká Bzdúchech.

„Ja sa ešte nemôžem oženiť. Poznáte príslovie, že ,najprv faru, potom Maru‘. Najprv musím vyštudovať, vybudovať si stálu podstať životnú, mať teda tú ,faru‘, abych si mohol vziať ,Maru‘, to je — oženiť sa a môcť vychovať ženu a rodinu. Pochybujem, že bych si kedysi od inakial vzal dievča za ženu, jako z Brezovej. Nevie síce čert, čo Pán Boh dá, ale neverím, že bych inde zaklopal.“

„Nech je jako chce, ale novoty a módy nám neosožia“ — vravia sváko. „Šak ich vidíte, tý študentky. Aj si oblečú niekedy brezovský kroj, ale čižmy nie. Miesto nich navlečú topánky s vysokými opatky a hodbávnymi pančuchami. Rubáč si na slaninu len na pol prsta spustia; no, kdo to jakživ videl? A takto sá vám ukazujú a pri muzice vykrúcajú.“

„Tak je, na vlas je tak“ — horšia sa strynká Rechtoriséch. „Vlasy si na hladko nepričešú, jako sa ke kroju patrí, lež si ich nakulmujú, naondia jako velkomestské slečne. Tohla je potvorenie našého kroja. Ešče, aby si miesto ručníka širiak na hlavy narazely, potom ich už ozaj len do maku za strašiakvov proti vrabcom postavit.“

„Veru zle bude s budúcimi pokoleniami, jestli sa tu náprava nestane“ — poznamenávajú výstražne sváko Papánek. „Taký nešvár s našimi národnými krojmi mal som príležitost aj na druhých stranách Slovenska videt. Mládež potvorí staroslávne ludové kroje, jako jej to na korzo pasuje. To hla je škandál!“

„Škandál, nech som huncút!“ — pokračujú sváko Ragan. „Pánščina nevede k dobrým koncom, tá svádza ludí k márnosti, k lahtikárstvu. Bol som tod v Bratislave a hladal som referenta od železníc. Viete, jak som tam bol tým pánom povedat na riaditelstve, aby nikomu nenapadlo preložit z Brezovej našého prednostu, Čečetku, kerý je u nás od prevratu, robí službu k úplnej spokojnosti našej a celej Československej republiky. Zaiste nejaký viselec mu závidí, chcel by ho vystrnadit a sám sa sem dostat. To my, Brezovania nedopustíme, aj ked by sme mali s deputáciu k pánu prezidentovi, do Prahy íst!

Nuž hla, tak som hladal toho pána referenta. Vón viselec býva v dome, kde sú aj ve dne všetky dvere stále zamknuté, takže mosíš zvonec pritlačit, aby ta núter pusteli — a aj to, najprv sa ten, čo je vnútri cez okienko na človeka podíva, či ho reku má pustit. Pred dvermi všade majú rohôžky na retiazkach priviazané, aby im ich niekdo nepopchél, neukrádel. Až tam dospieva pánščina. Ludia si neveria, jeden v druhém len kmína, ošmeka vidia. Šak prečo by ináč ve dne na zámek sa zamkýnali. To my, na Brezovej ani v noci dvere na zámek nezavierame. Načo by si v hlavnom meste rohôžky ke dverom na retiazky viazali, ked by tam všetko stateční ludia boli? Na Brezovej ani žrebca, ani jalovicu k vozu nepriviažeme, nieže by ešče rohôžku! Tak — a fčil to porovnajte, ludkovia moji, kde je poriadnejší svet, kde sú poriadnejší ludia?“

„Na Brezovej, kdeže by inde“ — odpovie celý húf.

„To sa rozumie, že na Brezovej!“ — pokračujú sváko. „Šak som si aj pomyslel, ked som bol v Bratislave a videl ten pánsky poriadek, reku — Otcibohu prisám, je to tu hyd!

Nuž hla, to bych teda aj našej brezovskej mládeži radél: pomaly s pánščinu, pomaly s novotami! Nezahadzujte staré, dobré zvyky a kroje vašich rodičôv! Nenahradia vám ich všeliaké čačky-mačky, kanafasy a zefíry. Podla Písma sa spravujte, keré hovorí: ,Drž se toho co máš, aby žádný nevzal koruny tvé!‘ Všetkého s mieru a pri poriadku, aby Brezová neklesla na spôsoby Bratislavy!

Tak — ale už podme, je večer, treba večerat a doma byt, ked na večer zvonia. Dobrá noc!“

„Dobrá noc, dobrá noc, Pán Bôh daj aj vám!“ — ozývajú sa pozdravné hlasy s priedomia a národ sa rozchodí do chalúp k nočnému odpočinku.