Sváko Ragan z Brezovej I

Dávno to bolo, dávno, ked brezovskí garbiari nepoznali rozličných chemických prostriedkov, k výrobe koží nepostrádateľných. Dnes už aj koželuhovia majú usnadnenú prácu dokonalosťou výrobnej techniky, ačpráve starí brezovskí garbiari stále ešte staré svoje remeslo dodržiavajú bez obrábacích strojov, iba akby ku výrobe niektorých obecne známych chemických prostriedkov (natrium) upotrebúvali, ktoré výrobný proces napomáhajú a urýchlia. Výnimku tvoria iba „tí novotári“, v Baranci fabriku si postavivší. Sváko však fabrikantov za remeselníkov nepovažujú a a vravia, že vo fabrikách niet božieho požehnania.

V tých dávnych časoch teda, keď na Brezovej nebolo „natrónu“ brezovskí garbiari ku podmazávaniu koží používali bukového popola. Poneváč domáce zásoby z tohoto popola nestačily, Brezovania skupúvali ho po dedinách pod horami, rozprestrených pod Malými Karpátmi, s jednej i druhej strany od sedliakov.

Túlajú sa raz sváčko „za gšeftom“ pod horami, na ceste Modra—Kráľová, Smolenice, Nádaš, Chtelnica, Lopašov. Boli na jarmoku v Pezinku. Jarmok bol dobrý, predali všetku „partieku“, ktorej mali kopcom naloženej. Na zpiatočnej ceste usilovali sa tiež neisť s prázdnym vozom, ale nakúpiť čo sa dá: surových koží, ovčej vlny, ovčích koží, kurence, — slovom všetko, čo Brezovan zvykne speňažiť. Takto raz však šťastie nijak ani svákovi nežičilo; pršalo celý deň, blata bolo všade „pres prisám bohu“ a celá príroda bola jakási uplakaná, mrzutá. Hoc bola nedeľa a národ doma v chalúpkach, predsa sváko ničoho kúpiť nemohli, aspoň nie v miere dostatočnej. Tých pár koží, čo v Smoleniciach kúpili? S tým alebo bez toho! Tak prišli sváko na svojom vozíku až do Krupej. Šimel zostane pred šenkom a sváko namrzený škriabu sa po brezovsky ľavou rukou ponad vysokou baranicou za pravým uchom a dumajú:

— Ked inšieho nie, kúpim aspoň popola — a opatriac šimla, vypili si obligátne tri deci modranského a pošli z dom-do domu kupovať bukový popol. Obišli celý rad domov, zahlásili, že majú vozík pred krčmou, aby baby donášaly popol ku krčme, tam ho prevezmú a zaplatia každej, čo jej patrí.

Babky tedy nosily popol o závod ku svákovému vozíku, takže tento za chvíľu mali ho plný mech. Pršalo im stále „do kšeftu“, nie síce ako z konve, ale dostatočne na to, aby sa ľudia utiahli do chalúp a nik sa na ulici neukazoval, na priedomí nevystával.

Mrzela sváka táto časová nepohoda, ale čo tu robiť? Zaplatili a hotovali sa domov. Práve zvonili na poludnie, národ valil sa v prúdoch z kostola. Kým sa sváko prihotovili, nebolo už na ulici človeka, kto by im bol pomohol vrece popola na voz vyložiť. „Ožierajú“ sa hore-dolu po dedine, nikoho však nevideť; každý sedí doma pri obede. V tom však blíži sa práve pán farár, ako posledný z kostola vychodiaci. Sotva stačil prijsť k vozu, sváko sa mu pekne prihovoria:

— Velebný pane, pomôžte mi, prosím, tento miešek na vôz vyložit!

Farár sa podíva na Brezovana a jeho vrece; patrne ho prekvapila nezvyčajná žiadosť, ktorej nevyhoveť ťažko by mu bolo, ako kňazovi. Nijak sa tým nepotešil a preto spustí na sváka nevrlým hlasom:

— Toľkí ľudia prešli ztadiaľto, nevedeli ste im to povedať. Práve na mňa ste si museli počkať?

— Ná — a vy čo ste? Vy nie ste človek jako druhý? — odpovedia sváko.

Čo mal farár robiť, keďže on ako služobník boží, prvý musí príkladom predchodiť v láske ku blížnemu. Chopil sa teda vreca „po mlynársky“ a pomohol svákovi vybatoliť ťažké vrece do košiny. V tom však, ako vrece dvíha, obtrie si ním predok čiernej svojej reverendy. Zbadajú to sváko a začnú farára ľutovať:

— Ach, jojdanenko prevelebný pane, ach jej, — no hla, jako ste ten mech držali?! No vidíš, hla, tak je to na svete — a sváko počnú usilovne rukami stierať popol s farárovej reverendy. Poneváč im do tejto práce pršalo, mokrý popol spôsobil ešte väčšie fľaky na farárovej reverende, ktoré sváko stieraním vlastne ešte väčšmi rozotierali.

— Ná, vidíte prevelebný pán farárko, to hla je škoda! Vidíte, ja za to nemôžem. Odpustite teda, šak vám predám lacno duplôvky, ked zas do Krupej prijdem! Dakujem Vám teda za unuváciu a do videnia! Hý, hat, hvo hat — zavolajú sváko na šimla a ubierajú sa ďalej na Nádaš k domovu.

— Aj druhý raz ma požiadajte, abych vám vrece dvíhal! — volá za ním pán farár a ponáhľa sa do fary, aby ho národ nevidel v zamazanej reverende.