Sváko Ragan z Brezovej I

„Och, och, jako ma ten zub bolí“ — ponosujú sa raz strynká Raganéch, sediaca v kútiku izby s hlavou vo „vlnáku“ zamotanou, kým sváčko prezierali v Tranovského kalendári svoj záznam ohľadne jalovičky, že totiž, kedy sa nabehala a kedy teda „majú dávat pozor“. Ochkanie strynky vyrušilo ich z listovania kalendára. Zavreli kalendár, stiahli si okuliare až na konec nosa, podívajú sa do kúta na strynkú, mlčia chvíľu a potom figliarsky zavolajú:

„Nále, tomu je snadná pomoc, stará moja! zakúr v šporhelte, vezni do huby vody, sadni si na plotnu a sed tam dotál, dokál ti voda bude v hube vret. Ked ti už asi desat minút vre, potom slez dolu; uvidíš, že ti takto i tá najvaččá bolest prestane…!“

„Chod ty viselec viselecký — hnevajú sa na neho strynká — bez toho ti ani mysel na dobré nejde — ná, veru bys už môhel mat aj rozum a nedopalovat ma, ked mám bolest…“

Ktožho vie, pokiaľ by sa boli ešte sváčko so strynkou takto dobierali, keby ich v tom nebol vyrušil „vnuk“, Jurko, najmladší syn ich dcéry, Judy, práve druhú triedu štátnej mešťanskej školy skončivší. Chlapec, ináč figliar ostrieľaný, vkročí do izby a pekne sa pozdraví:

„Pán Bôh daj dobrý den tatkostarý aj mankostará, čo porábáte!?“

„Pán Bôh uslyš Jurko“ — odpovedia razom sváko aj so strynkou — „ná len tak, šak vidíš. A čo vaši robia, sú zdraví?“

„Ná, tatenko išli včera trochu za kšeftom a mamenku zuby pobolievajú“ — odvetí chlapča žmoliac baranicu v rukách.

„To hla, aj mankustarú zuby bolia chuderu, môhél bys manku k nám poslat, poradél bych jej liek proti boleniu zubov. Nuž sadni si“ — vravia sváko — „a povedz, čo máš nového v škole.“

Strynká sa medzi tým, tak aby to chlapec nespozoroval, výstražne na sváka z pod vlnáka podívajú, aby tomu nenapadlo figliarsky recept snáď pred vnukom opakovať. Sváko, ako každý manžel na svete, diktátorskému pohľadu tomu naúplne porozumeli a dľa toho dôkladne sa aj zachovali pokračujúc v rozhovore s vnukom o škole.

„Ná, jako si zložél egzáment, vedel si všetko, čo sa ta páni učitelia pýtali, neostal si v hanbe?“

„Veru tatkostarý, my na meštianke egzamenvov nemáme, lebo to je vyššia škola, jako helementárka. Tam máme aj viacej učitelvov a konferencie každého štvrtroku. Na konec roku potom dostaneme všetci vysvedčenie. Na, a kdo sa zle učél, ten na konci prepádél a mosí robit na jasen opravnú zkúšku a jestli aj tam prepádél, mosí triedu opakovat, alebo íst na šefcovinu za učna…“

„Vidím syn môj, že aj v školách začínajú s novotami, kerým sa už my starí nerozumieme, len aby vám deti moje tie novoty aj osožely“ — dúmajú sváko. — „Tomu hla nerozumiem, aby vás ze školy bez egzámentu pusteli. To hla sa mi teda nelúbi, že sú zavrhované staré dobré zvyky. Nuž teda, — a neprepádél si, kde máš to vysvedčenie?“

„Tatkostarý, neprepádél“ — odpovedá malý Jurko, zrejme trocha prekvapený svákovými dôvodami — „ale svedectvo mi mamenka do truhly zavrely, nemám ho tu.“

„To je hla, škoda“ — vravia sváčko — „a vieš dobre všetko, čos sa učél? Si dobrý počtár? Dal bych ti nejakú otázku z počtôv, abych sa reku presvedčél, čis v počtoch dobre podkovaný, jako sa patrí na každého poriadneho Brezovana.“

„Ná, nedbám, dajte tatkostarý, — všetko vám vypočítam, ved my v meštianke máme veru všeliaké tažké počtovanie.“ A Jurko vyťahuje z bočného vrecka papier aj tužku, hotový vypočítať každý príklad, ktorý by mu tatkostarý predniesli. „Veď čože oni môžu za ťažký výpočet predniest, keď meštianky nikdy nechodeli.“ Sváko si medzi tým nasadia okuliare na nos a pokračujú:

„Nuž syn môj, tak znásob 200.— korún 10 zlatými. Teda píš! K 200 × 10 zlat. a povedz kolko si narátal!“

Jurko si opíše príklad a hlási starému otcovi:

„Tých desat zlatých si premením tiež na koruny, lebo nemožno koruny násobit zlatovkami a dla toho dostanem výsledok štyritisíc korún, poneváč

K 200 × K 20 rovná sa K 4000.— a Jurko si víťazoslávne oddýchne pred starým otcom.

„Dobrá Jurko, dosál si mi dobre rátal. Vidím, žes’ nadarmo nedral v škole nohavice na pudle, ale ja ti to samé aj lacnejšie vyrátam“ — chlapia sa sváko — „dávaj teda dobrý pozor! Tých dvesto korún premeníme na zlatovky, veď je to jedno a to isté; sto zlatých je dvesto korún a znásobíme zlatovky zlatovkami takto:

Zl. 100.— × 10.— zl. obdržíme tisíc zlatých; nu a zl. 1000.— je akurát kor. 2000.—. Vidíš, urobél som ti ten samý výpočet o tisícovku lacnejšie?! Nu, čo reku nato povieš?“

Jurko krúti rozumom nad dedkovým výpočtom, spíše si obidva spôsoby ešte raz:

„Kor. 200.— × zlat. 10.— to jest kor. 200 × K 20.— = K 4000.—.

Zlat. 100.— × zlat. 10.— t. j. zlat. 1000. rovná sa Kor. 2000.—.“

a niako mu nejde do hlavy, že hoc aj obidva výpočty sú na pohľad správne, predsa je výsledok rozdielny. Díva sa udivene na suché cifry počtárske a nevie sa ani na odpoved svojmu starémutatkovi podobrať. Len sa díva a díva na výpočty, až konečne keď si už sváčko medzi tým aj do fajky tabáku napchali a zapálili, odváži sa malý študent na neistú odpoveď:

„Viete starýtatko, ja neviem jako je to! Šak sme sa aj učeli azdaj aj tažšie výpočty, ale tento hla, ja verubože neviem. Dobre je znásobené jedno aj druhé a predsaj bych bol v druhom prípade na zlatovkách ošmeknutý. Nebodaj je to… čo ja viem!? Jako je to?“

„Nuž, to hla je chyba synku“ — múdria sa sváko — „to bys hla mal vedet! Vidíš, Brezovania pochodeli už Europu, Áziu, Afriku, Ameriku, Austráliu atakdále, atakdále a nevychodeli niekerí len 2-3 zimy cirkevnej školy, už či u Kútzkeho, Šašku, alebo Chorváta a boli počtári veru vybíjaní, žes ich mosel pod slnkom hladat! Vedeli veru rátat až sa im z baraníc kundolelo; nikdo ich veru neokmínél! Ale ty, — nech som huncút, ty bys s tvojimi výpočtami otcibohuprisám ani hen po Hradiščo^[1] neprišiel! Hradištský Žid, Ašner, by ta prekabátel! Azdaj, abys šiel nazpátek k pánu učitelovi, nech ti reku vráti sobotáles, že ta ničomu nenaučél…!“

„Maj rozum starý, netráp chlapca“ — prerušia svákovu domluvu strynká — „ved už je celý zbalamútený. Nechaj ho; má ešče dost času nacvičiť sa figliarstvám starých Brezovanôv na rozume! Poj sem, Jurko, nelám si hlavu, tu máš bialoš a poj si vypit kávy! Čo ta po takých talafatkách?!“

Jurko odišiel od stola so starou mamkou do kuchyne a sváko pokračovali ďalej v listovaní Tranovského kalendára.