Sváko Ragan z Brezovej I

Kto by to dnes na nášho sváčka povedal, že by bol za svojho mendíctva takým ošmekom býval, akoby ho nadpis tejto stati pred neinformovaným človekom na prvý pohľad usvedčoval?! Podobná vlastnosť niako sa nesrovnávala s nymródskou krvou, ktorá v tých dobách v Sankových žilách až priveľmi prúdila. Fakt je, že Sanko „rechtoréch“ aj chytal aj nechytal sliepky pani farárke — ako sa na vec dívame.

Sluší poznamenať, že rechtor, ako slobodný, nevedel dobre zaplniť a využiť velikého svojho bytu. V jednej izbe rástla mu cibuľa, ktorú si dopestoval v kvetinovej zahrade svojej, aby mal zavše ku „pressburštu“, v oknách kvitly jaderničky a jelitká, ktoré od zbožných cirkevníčiek zavše ako „karminovú výslužku“ dostal. Do okien si ich odkládal na čerstvý vzduch, aby sa mu vraj „nezesmradely“. Tam na ne zavše „zabol“, a pleseň ich pokryla niekedy až do 2 centimetrovej výšky. Stejný osud stíhal aj rozličné tie „božie milosti“, ryby a všeliaké, niekedy aj korením plnené koláče, ktoré ako „slova božieho učiteľ a boží gajdoš“ od svadobníkov a kmotrovcov dostával.

Mendík Sanko choval si v maštali zajacov a v komore mal zariadený zverinec. Jamu na „bobále“ spolu aj s p. rechtorom vycementovali, naplnili vodou a umiestili do nej kdesi pod Klenovou chytenú vodnú sliepku, lysku. V komore mali okrem toho živého kuvika, straku a vranu. Zverov si kŕmili baraním „massom“, ktoré p. rechtor každodenne prostredníctvom Sankovým od ktoréhosi brezovského mäsiara kupoval.

Ký div teda, že keď vrany v tuhej zime hladné až do školského dvora priletovaly — Sanko na ne nadstavil do zahrady železá, tie isté, na aké potkanov chytávame. Miesto mäsa, za vňadidlo do železa pripevnil kúsok kukuričného oklaska.

Čerti vedia, ako áno — ako nie, „rechtoréch Sanko“ na železá v zahrade zabudnul. Sneh sa stopil, vrana sa nechytila a želiezko sa usadilo navňadené na trávičke v zahrade. Poneváč rechtorova zahrada súsedila s farskou a keďže plot tieto oddeľujúci, bol zlý, ošarpaný, nedivme sa, že sliepky pani farárky zachodily aj do školskej zahrady. Jedna z týchto, čierna chocholatá naťapila na kukuricu v Sankovom železe; ďobla doň, to sa vzpružilo a chytilo ju za krk. Kura hlúpa! Vrana bola opatrnejšia a nešla na kukuricu, ale sliepka… eh, všetko čo má „slepačí rozum“, doplatí na svoju hlúposť.

Za deň-dva po tejto slepačej tragedii spozoruje Sanko zo dvora, že v zahrade je chytená vrana; uteká k nej celý uradostený. Predstavte si jeho prekvapenie a hrúzu, keď v železe miesto vrany videl zdochnutú sliepku. Hneď tušil, že to bude farská sliepka. Husia koža nabiehala mu po chrbte pri myšlienke, keď sa to dozvedia pani farárka, bude zle, nedobre! Obzerá sa dookola, či ho dakto nepozoruje. Bleskurýchle vytiahne sliepku zo železa a šmarí ju za plot, súsedovi. Na nešťastie videl to kostolník a zavolá na nevinného Sanka:

„Počkaj ty kamas, však ti to ja u pani farárky zaondiem; naučia ta sliepky chytat…!“

Kostolník si sliepku zdvihol, strynká kostolníkov na druhý deň si ju uvarila a požila spoločne aj so strýkom, ale pani farárka vedela to ešte toho samého dňa. Ich služka Anča, nemala pilnejšieho na práci, ako roznášať po obci, že „ten volentier, Sanko rechtoréch, chytá sliepky pani farárce; dosál ich už dvacat popchél.“ A Sanko sa v ničom vinným necítil. Jestli pred tým tchor, alebo kuna nejakého kohúta alebo sliepku z farského kurinca „potiahly“, Anča všetko sniesla na hlavu Sankovu. Pani farárka mu tiež nevedely na meno príjsť. Prosím vás, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch!

Po tejto príhode Sanko sa za celého polroka pani farárke ani na oči neukázal. Keď si mal ísť pred zvonením pre kľúč od kostolných dverí do fary, nešiel preň, ale vliezol vždy otvoreným oknom (sám si ho vždy po bohoslužbách otvoril) do kostola zo školskej zahrady a tiež tou samou cestou vracal sa po zvonení z veže. Tento raz Sanko nevinne trpel.