Sváko Ragan z Brezovej I

Po tieto dni poriadaný bol v celej v našej Republike takzvaný „radiový týždeň“, slúžiaci ku účelnej reklame a propagande bezdrátovej telefonie. Sváko aj so strynkou v tom čase v Piešťanoch „za kšeftom chodeli“, kde práve v ten samý deň nejaký mladší poštový úradník držal informačnú prednášku o radiofonii. Sváko — ako sa na Brezovana patrí — využili aj so strynkou príležitosti a išli počúvnuť túto prednášku. Prišli do prednáškového sálu a zasadli hneď v prvom rade, tam sa „rozkmotreli“, aj strynká povedľa nich.

Prednášač spustí ako vergeľ svoje dôvody, vývody, argumentácie a výsvetlivky o tomto novom, čudesnom vynáleze. O svákovi však vieme, že sú zarytým nepriateľom každej novoty, fabriky a vynálezu. Prednáška o radiofonii ich nijako nebavila a preto počali sa na stoličke hniezdiť, vrtiť a pošťuchávať aj strynkú. Keď už mali dosť tých vývodov o všeliakých anténach, detektoroch, vypínačoch, akumulátoroch atď., pichnú strynkú palcom pod rebrá:

„Stará, poj preč, už mám toho pres prisámbohu dost! Ved mu Pán Bôh z rozumu pomáha! Kristu, ja bych mu dal anteny, nech by len tak prišiel k nám na Brezovú búriť! A že mu to aj dovolia?! Pfíí“ — odpľuvnú si sváko s citom na kilometer — „je to tu hyd! Však bych ho ja, Kristu, naučél! Opýtal bych sa ho, či by vedel aj v zole nájst anténu! Ten viselec delenjaký…!“

Aj strynká cítily, že tu niečo neni v poriadku, s „kostolným riadom“ — a preto sa rýchle vzchopili aj so svákom a opustili pred ukončením prednášku. Na ceste ku hostincu, kde boli aj so šimlom ubytovaní, strynká si takmer na každom kroku pod nos pohundrávaly:

„Bože, Bože, taký mladý chasník a už sa tak zmyšél, kde to len s tú dneskajšiu mládežú prídeme!?“