Sváko Ragan z Brezovej I

Nedávno cestoval som z Bratislavy cez Jablonicu na Brezovú „po povinnosti“, ako sa po brezovsky vraví. Na stanici v Jablonici zavolá na mňa nejaký hlas zo zástupu na perone čakajúcich cestovatelov.

„Ná, dejdeš, Elo, čo tu hladáš?“

Obzrem sa a vidím, ako sa ku mne blíži mladý Brezovan, Ščevko Čierný, v ruke s palicou a svrchníkom na rameni prehodeným. Známe sa zo štúdií, z Kolína n/L.; on študoval nižšie gymnázium vtedy, keď ja obchodnú akademiu. Teraz už je „chasník na mieste“, vojnu má dávno za sebou, urastlý ako jeho rodičia, a len „aby ho už mamenka dnes zajtra oženeli“.

„Nazdar, Števko“ — odpoviem ja — „dávno som ťa nevidel, je z teba už statný junák. Jako sa máš, reku?“

„Nále, jako chudobný človek ve velkém meste a hrach pri ceste. To vieš, kšefty slabo idú, Brezovania sa už nemajú tak dobre jako kedysi, len obskulujú, ale ništ z toho nemajú“ a Ščevko sa škriabe za uchom, aby i takto dokázal, že sa má naozaj mizerne.

„Nuž nevideť na tebe, Ščevko môj, že by Brezovanom najhoršie bolo. Kam ideš, kam cestuješ?“ Zpytujem sa pre zaujímavosť.

„Ná, len tu, kde bych šiel?!“ — odpovie brezovským žargónom Ščeván a ja po tejto odpovedi obdivujem v ňom sto percentového typického Brezovana.

„Povedz mi však, kam cestuješ; veď čo si mám z takej odpovedi vybrať?“

„Ná, čo ti ja poviem? Čo ja viem? Možná, že hore, možná tiež, že na dol sa pohnem. Jako ti mám lepšie povedat“ — odvetí Štefan.

„Ľa, mňa sa nemáš čo obávať, že bych ti do kšeftu vliezol, nemáš čo skrývať predo mnou. Ja nie som Brezovanom, priameho, ani nepriameho záujmu na tvojej ceste nemám, nemal bys teda po brezovsky na moju priateľskú otázku odpovedať!“ — protestujem skromne.

„Nuž hla, ja sa ti divím, Elo, že sa nad tým pozastavuješ. Idem do sveta a vrátim sa asnaj zajtra, asnaj pozajtreky, popozajtreky, za týden, alebo aj za dva týdne; čo ja viem.“

Toľkáto húževnatosť a charakteristická zaťatosť v odpovedi, spoločná všetkým Brezovanom „za kšeftom do sveta“ sa uberajúcim, vyniesla ma z trpelivosti. Chcel som však za každých okolností dostať zo Ščeva správnu odpoveď o smere a účeli jeho cesty a preto som spustil na neho pobandúrsky:

„Hrome, Ščevo! Povieš mi správne, že kam cestuješ alebo nie!? Čo je to za tatarská odpoveď od teba!?“

„To hla — jako ti to mám už povedat“ — pokračuje Ščevo — „čo máš z toho, ked ti poviem, že idem do Žiliny, možná, že podívam sa aj do Prešova, alebo do Košíc a možná že aj do Mukačeva?! Čo ja ti poviem? Ja neviem, kde sa ešče obrátim a kde sa ostehnem.“

„Pre mňa si choď kamkoľvek, ja ti vôbec neverím“ — odpoviem mu rozhorčene — „len bych si želal, abys mi jako prezpoľnému bol dal slušnejšiu odpoveď, a nie takú brezovskú, menovite keď vieš, že ti nerobím konkurenciu. Dobre sa maj!“

„Na zdar, a šak sa nehnevaj, my Brezovania už inakší nebudeme!“ vraví Ščevo a sadá do vlaku, ktorý s ním ku Trnave uháňal.

Vo vlaku na Brezovú premýšľal som o Števovi Čiernom, nevediac si niako vysvetliť, odkiaľ sa v ňom toľko brezovskej manýry nabralo. Veď neni tomu tak dávno, čo som ho vidával, ako malého chlapca, a dnes tu ho máš, ešte brezovskejšieho ako jeho otca! A predsa som z neho správnej odpovedi nedocielil a pochybujem, že bych ju bol mohol nejak z neho vytiahnúť. Inu, pravý Brezovan — Tatar: čo je od kočky všetko myši lapá! Ani od mladého Brezovana nečakaj nikdy inej, iba brezovskej odpovedi.

Takí sú Brezovania. Cestuješ s ním vo vlaku a spýtaš sa na smer jeho cesty, máloktorý ti ho správne prizná. Nemá to v krvi, lebo mu to diktuje konkurenčná opatrnosť, alebo naozaj nevie. Ani brat bratovi — ak je z nich každý samostatným, „na vlastnej nohe“ stojacím — nevyzradí účel a smer. Dostane sa vždy asi týchto odpovedí:

„Ná, tu len. Len tu dolu trochu. Len tu za vrchy trochu. Ná, de bych šiel? Idem sa trochu do sveta podívat, ked nemám doma nutnejšej práce.“ Tieto a im podobné odpovede, zvyčajné sú u každého Brezovana. —

Raz po prevrate cestovali viacerí Brezovania ku Trnave a ztadiaľ mali namierené do Budapešti, nakupovať surové kože. Nebodaj to boli tí fabrikanti z Baranca: Števko Štefánik a Milko Gavora. Debatovali si veselo o rozličných otázkach vo vlaku a prejednávali bežné záležitosti denného života. Pri Bolerázi pristúpi k ním Brezovan, Juro Švancara. Pozdraví a zpýta sa ich skromne:

„Ná, reku, dejdete tak skoro ráno?“

„A čo my vám povieme, Jurko?“ — odvetí jedon z opýtaných — „len tu trochu sme sa vybrali. Podívat sa reku do sveta. Možná, že sa aj do Peštu podívame, však uvidíme jako pochodíme.“

Avšak Švancaru sa ani jedon z nich nespytoval, kam on cestuje a za jakým účelom. Cestoval aj on do Budapešti, nakupovať surové kože, ale sotva by im bol vyzradil, že aj on za tým samým účelom do Budapešti cestuje. Kým Štefánik a Gavora z Trnavy sa na Bratislavu osobným vlakom pobrali, zatiaľ Švancara ponáhľal rýchlikom opačným smerom na Leopoldov, nazdávajúc sa, že bude mať ztadiaľto priame rýchlikové spojenie cez Galantu, Nové Zámky, Parkaň Nánu do Budapešte a tak predbehne spomínaných dvoch kamarátov.

Chyba lávky. Z Leopoldova najbližšie spojenie na Nové Zámky mal Švancara už iba osobným vlakom. Cestoval teda osobným. Jeho bývalí spolucestovatelia stačili si ešte mnohé veci v Bratislave vybaviť a na obed rýchlikom uberali sa do Budapešte. Tuž byť! V Nových Zámkoch prisadne do rýchlika a práve k ním Juro Švancara. „Ná, čo Vy tu“ — zpytujú sa udivene razom obidvaja, — „kam cestujete?“

„Ná, len tu do Peštu,“ — odvetí Švancara.

„A prečo ste nám to ida cestú po Trnavu nepovedali, ked sme spolu cestovali ráno?“

„Ná, šak ste sa ma nepýtali, čo som vám mal hovoriť?!“ A milý Jurko Švancara si prisadne ku jeho rodákom a tak cestujú teraz už všetci traja spoločne „za kšeftom do sveta“, do „Peštu“.