Sváko Ragan z Brezovej I
Autor: Elo Šándor
Digitalizátori: Viera Studeničová, Eva Lužáková, Veronika Gubová, Tibor Várnagy, Henrieta Lorincová, Pavol Karcol
Sváko sa veru na vlak neponáhľali. Macháč nám načal svoj vlastný rizling, nuž dobre sa nám u neho sedelo. Už nebolo treba sváka ponúkať k vyprávaniu, vyprávali a zobrazovali svoje bohaté reminiscencie, ledva som si ich stačil zaznačovať. Pravda, musel som len tak značiť, aby ma sváko nevideli, hneď by boli vytušili, že to „hodím do novín“ a strynká — keď sa to dozvedia, budú ich nadielať nesolenou hubovou polievkou. Musel som byť teda obozretným. Držal som papier s tužkou pozorne pod stolom a tak som si robil poznámky. Od kedy som to na sváka v novinách vykrámil, nedôverujú mi cele.
„Nuž tak, sváčko; jako ste sa to skamarátili s naším pánom ministrom Hodžom?“ — spytujem sa. — „Tuším vás bol pán minister aj v Častej spomínal, keď tam pánsku zem sedliakom odovzdávali.“
„To si myslím!“ — prikývnu hrde sváko, oči im pýchou zažiaria a z fajky sa dym kotúčami valiť počína. Sváko bafajú ako Turek. Svoje vypravovanie a medzi tým i fajčenie iba kedy-tedy preruší zdravica „daj nám Pán Bôh dobrého zdravia!“ a štrngnutie pohárikami.
— „Nuž ked chcete vedet, poviem vám, odkedy sa poznám s naším pánom ministrom Hodžom. Šak viete, ked mal ešče v Peštú Týdeník! Tedy občas aj k nám na Brezovú chodél, najma ked ten Slovenský Denník zakládali, Brezovania upísali akcie, aj ja som upísal, aj súsed horný aj dolný, aj švager Jano, kmoter za vodú, aj viacerí druhí. Tam sme sa zočivoči obeznámeli! Ná — a to sa rozumie, že si vtedy pán Hodža aj tí druhí páni, čo s ním chodeli — z brezovskej kože na topánky kúpeli. Ba aj z Peštu si od nás telegrafom kožu objednávali a odniesél im hu vždy niekerý Brezovan, ked išiel do Peštu za kšeftom; boli sme jedna ruka. Aj ode mna si pán Hodža raz na duplovky kúpel a to bolo nebodaj vtedy, ked chodél po agitácii tam v Báčke, v Kulpíne, kde ho aj za ablegáta Slováci a Srbi zvoleli. Kúpel si veru! Šak som mu ich aj lacnejšie rátal jako druhému židovi! A verte prítelko alebo nie, ty duplovky mu veru za celú volbu vydržaly. Hja, vtedy nebolo lepšej kože nad brezovské podevše!“
„Hla, odtál sa poznáme“ — presviedčajú ma sváko. — „Ked som počul, že neskajší náš pán minister Hodža kandiduje v Kulpíne, povedal som mojej starej: Stará, naviaž mi nošu podešví a futra, idem za pánom Hodžom len tu dolu, hen do Kulpína a vrátim sa len až ked ho vyvolia za ablegáta. Moja stará bola s tým usrozumená, len si — povedá — daj pozor, aby ti tam niekde madarskí šandári krk nevykrúteli. Na druhý den už som aj čáral cez Vrbové do Pieščan a cez Budapešt dolu do Kulpína. Tam som našiel našincôv pri tuhej práci. Partieku som na chvatačku predal a veru vysúkal rukávy za tú našu slovenčinu a dal sa do roboty. Chodél som z domu do domu a agitoval. Myslel som si, že ma Srbi nerozumia, ked na nich spustím tak po brezovsky, to jest — literárne, správne a makko. A veru rozumeli mi dobre! Agitoval som dotál, dokál to Hodža vyhrál. Aj som pri tom kšeft urobél. Boli ste též v Banáte, v Báčke a všimél ste si, že Srbi aj tamtí Slováci miesto poriadnych čižiem a topánek len jakési pantofle nosia. Oni to volajú — cípele a opánky. Kupujú ich po jarmekoch a je to jako pavučina, riedke a slabé.
Ukázal som im brezovskú partieku lacnú a dobrú, kerá vydrží až do úplného zedrania. Nuž aj si veru zakúpeli, aj objednali, ba neskoršie aj na Brezovú ke mne chodeli kožu kupovat. Tak som si ja zarobél po známosti s pánom Hodžom. Za mnú naučeli sa aj druhí Brezovania za kšeftom chodit a všetci zarábali. Verte mi, alebo nie — ale pán minister Hodža ešče aj dnes len z Brezovej si kožu pre seba a celú rodinu bešteluje.“
„A či ste sváčko, z brezovskej kože aj pánu ministrovi Kállayovi ponúkli?“ — spytujem sa sváka.
„Čo bych robél! Bol už u neho kmotrov syn Ščeván, hen z Baranca, ale ništ neporídél. Povedál mu, že on je rodák z Mikuláša a tak že mosí mikulášskych garbiarôv podporovat. Poznáme to, — samá fabrika, neščasné novoty a žiadne remeslo! Aj tí naši novotári majú v Baranci fabriku, kde čujem, že na jedném konci strčia čerstvú surovú kožu a na druhém ím výnde hotová vylakovaná šebrovina. Ale božieho požehnania na tých novotách nikdy nebude!“