Sváko Ragan z Brezovej I

Jako som už v predchodiacej stati o mendíčení nášho sváka spomenul — Sankovi sa nie priam najhoršie mendíkovalo. Rechtor bol slobodný — no a Sanko tiež. Možno povedať, že až na vekové rozdiely a učiteľský diplom, boli obidva rovnakí „miglanci“. Rechtor, keď nemal práce úradnej, chodil k frajerke — ako každý na niečo súci slobodný človek — k jeho dnešnej lepšej polovičke a Sanko, jako mendík, chodil s ním. Divíte sa? Ja tiež, ale bolo tomu naozaj tak. Sanko chodil za „sestranicou“ pani rechtorky. Bolo mu vtedy už na 14. rok. Nebola to nejaká láska v tom smysle, ako jej dospelí ľudia rozumia, nie! Bola to iba sympatia, akú chlapci už v tom veku voči peknejším dievčencom cítia. Veď Judke Krihákech vtedy nebolo viacej ako 11-12 rokov, ale bola iste najpeknejším dievčaťom medzi svojimi vrstovníčkami. Darmo je, v tom veku sa už chlapci radšej kamarátia s peknejšími dievčencami. Je teda cele prirodzené, že Sankovi sa už vtedy krivák vo vrecku otváral, keď sa mu ku Judke iní chlapci-viselci blížili.

*

Do vežovej makovice nanosili sa holubi. Sanko ich považoval za svoj majetok a tešil sa v duchu, ako sa mu časom holubäcia čeľaď rozmnoží. S úľubou pozoroval, ležiac na tráve v školskej zahrade, ako dva páriky pekných chocholáčov do veže priletujú a zasa z nej odletujú. Časom mu však prinápadným bolo, že do veže iba dva páriky vletujú a mladých voľajakosi nevidno. Sanko v tom netušil ničoho dobrého. Že sa holubi v makovici niesli, o tom sa presvedčil raz na vlastné oči, vykonajúc krkolomnú výskumnú cestu s koruny najväčšieho zvona na poval, ponad zvony do makovice. Schodov tam nebolo, chlapci si tak pomohli, že jeden druhého vysadili, poťažne za ruky vytiahli na vežovú poval. Bola to vždy nebezpečná cesta; ak sa zvon pohne, alebo daktorý ztratí rovnováhu, nemá času ani zomreť — spadne a doláme sa na pazdrť. Sanko teda takýmto spôsobom zistil v makovici dvojo hniezd a v každom 2 — 2 holubäcie vajcia. Len mladých sa nemohol dočkať a preto začal podozrievať sovy, taktiež vo veži ešte výš nad holubami hniezdiace. Áno, sovy, tie sakramentské potvory nočné, zamiešaly sa do holubäcieho chovu Sankovho. Ony asi vždy sožraly holubäciu mlaď a preto sa jej Sanko nemohol dočkať. Preto v Sankovi vzplanula zášť proti týmto mátohám, zášť a hrozná pomsta. V hlave sa bleskurýchle zrodil plán, ako sovy vyhubiť. Usporiadať na ne výpravu a pochytať ich!

Jednoho slnečného odpoludnia mali obidvaja mendíci zvoniť dajakému zomrelému cirkevníkovi. Sanko prehovoril Jana „farárech“, aby ostal doma, že on si to odbaví s niekoľkými chlapci. A skutočne, naverboval si ich asi šesť. Odbrinkali nebohému 2 polhodiny zvonenia vari za 10 minút a potom sa prikročilo k prevedeniu výpravy do vežovej makovice. „Aby si niekerý ten viselec krk nevykrútél“, Sanko uznal za prepotrebné liezť po rebríku s niektorej zvonovej koruny do končiara veže. Ale kde sohnať taký vhodný rebrík, ani dlhý, ani krátky? Kde inde, ako u pani farárky! Sanko sletel ani strela s veže, zaskočil si do farskej „šopy“ a vypožičal si rebrík, po ktorom jedinom pani farárkine sliepky na hanbálok podvečer liezly.

Pani farárka vtedy náhodou na dvore prítomná neboli a hľadať ich k vôli slovnému „vypoščaniu“, na to Sanko času nemal. Ani by sa mu nebolo vyplatilo. Odniesol rebrík len tak.

Chlapci sa vydriapali do makovice a sniesli odtiaľ nie menej, ako 8 sôv, — deviata im utiekla, hoc bolo aj vo dne — a víťazoslávne si s nimi po Brezovej vykračovali. Nešťastnou náhodou zabudli rebrík na korune zvonovej, miesto, čo by ho bol Sanko na pôvodné miesto do šopy uložil. Nedivme sa tomu! Veľká korisť okúzlila všetkých chlapcov, takže zabudli na slušnosť — odniesť vypožičané náradie.

Horšie bolo s farskými sliepkami, tie nemohly na hanbálok. Nastal shon a poplach po rebríku. Nik nevedel, kam sa podel a kto sa naň ulakomil. Pani farárka celá rozčulená alármovaly služku Anču a Jana mendíka, aby hľadali rebrík. Pravda, nikomu nenapadlo, že by mohol byť na veži. Našiel ho tam v samý večer Jano, ktorý miesto Sanka tento raz odzvonil na večer. Jano nemal nič prvšieho na práci, ako hlásiť sa po zvonení ku raportu u pani farárky a oznámiť, že „ten viselec rechtoréch rebrík na vežu vyniesél a tam ho nechál…“

Na Sanka bolo zasa zle. Pani farárka žalovali pánu rechtorovi, ktorý pre to Sankovi dohováral. A tak Sanko zasa chodil vyše mesiaca kostolným oknom do veže na obed a večer odzvoniť.

Tento raz Sanko trpel zaslúžene.

*

Ohľadom ďalšej „úradnej činnosti“ rechtoréch Sanka sluší poznamenať, že si bol vždy svojich povinností vedomým. Zvonil dľa predpisu mrtvým i živým, nosil kríž pri pohreboch a pomáhal rechtorovi spievať. Hlas mal dobrý a znal všetkým 842 piesňam v Zpevníku a mnohým i vo Funebráli melódiu nazpamäť. I piesne si daktoré doslovne zapamätal. Mechy na organe ťahal vždy Jano z fary, ktorý len 2 zimy chodil do školy. Keď dozrievaly hrušky vo farskej zahrade, nebolo mu ťažko hodiť sa cez plot a natriasť si hrušiek. Chudera, pani farárka! Koľko sa aj s Ančou natrápily opravami deravého plota, kade Sanko na hrušky chodieval! Ustavične zapravovaly diery v ňom trním a bodlákmi, ale to všetko nepomáhalo — dokiaľ hrušky nesobrali, chodil im Sanko stále na ne.

Po skončení prisluhovania sviatosti Večere Pánovej, keď pán farár z kostola vyšiel, zostal Sanko v kostole a dával pozor na kostolníka, ako dopíja víno z fľašky, od spovede ostavšie. Kostolník ho spozoroval a viac z obavy prezradenia, ako zo solidarity — zavolal vždy aj Sanka a dopíjali obidvaja. Zbytky vína sa neodkladaly, nuž bolo teda cele samozrejmé, že ich vždy Sanko s kostolníkom dopíjal.

Keď dakto zomrel na Kopaniciach, kde mali svoj cintor, tam si cirkevníci svojho farára i rechtora vždy pekne uctili a počastovali. A tu Sanko, ako sa na „piatu duchovnú osobu“ sluší, vždy svedomite a solidárne papkal „božie milosti“ (smažené „pampúšky“ najrozličnejšieho tvaru) zarovno s pánom farárom a po pohrebe aj kde tu vínkom zapíjal. „Neoščiadal“ sa ani trochu.

Mendíctvo Sankovo trvalo do jeho konfirmácie, po ktorej si ho nebohý otec vzal „ke kšeftu“, „garbárčine“ sa priúčať. Mendíkom už aj tak nemohol byť, lebo „mutoval“, t. j. menil hlas, v dôsledku čoho miesto prvšieho čistého a jasného hlasu, žgvrlikalo mu hrdlo jako pluhové kolečko. Nemohol byť ďalej aj preto mendíkom, poneváč sa už počínal nebáť rechtora. Keď mu tento chcel podľa zvyku na najmäkšiu čiastku tela pre nejaké „viselectvo“ narezať, Sanko mu vytrhol palicu z ruky a dolámal mu ju na kúsky. Pritom však ostali si vždy dobrými priateľmi a v neskorších dobách milo spomínali na zašlé časy ich mladosti, keď rechtor s jeho mendíkom spolu k frajerce chodievali…“