Sváko Ragan z Brezovej I

(Dľa svedoctva ich rodáka, Vladimíra Štefánika.)

Jako každému Brezovanovi, brezovskému kožkárovi tak aj nášmu sváčkovi vojna pomohla. Zarábali a peniaze, ktorých nepotrebovali do kšeftu, držali doma v truhle zatvorené. Tam ich považovali za najbezpečnejšie, a nestarali sa, že im ich niekto „popchnút“ môže, lebo, že by zhorely. Nemrzelo sváka, že im šupáky v truhle interesu nedonesú. „Čo po tom?!“ Doma sú najistejšie!“ — hovorievali sváko strynkej.

Ale raz čítali v novinkách, že v Prahe zkrachovala jakási banka, v Brne tiež a aj v Liptovskej jedna. Tu si sváko pomysleli, že najlepšie sú peniaze doma v truhle opatrené. Ej, ale druhý raz zase čítali, že kdesi v Liptovskej nejakí loptoši ukradli jednomu poctivému človekovi a k tomu ešte garbiarovi, teda „nášmu človekovi“ až štyridsaťtisíc, ktoré mal údajne v železnej kase na tri zámky zatvorené, z ktorých jedon kľúč nosil on a dva jeho žena vo vrecku a predsa sa opovážil zlodej do kasy navrtať.

Toto už hrklo svákom. Podívajú sa na truhlu, vidia, že má iba chatrný zámok a povedia si:

„Veru ich ani ja nemám mene a též v truhle zavreté, nuž reku — čo s mojimi peniažkami? Dám ich predsa len do banky! Ale kde, do kerej, kerá je istejšia?“

„Nále starý, nechaj ich len tu, na blízku! Keby niekerá tá banka chcela prasknút, aby si ich môhél pilno vybrat“ — zamiešajú sa strynká do dúmania svákovho. „Daj ich len tu do Slovenskej, tam kde je Štefko Štefánik. Budeš ich mat tu denne na očiach.“

„Ba kýho čerta, stará!“ — ohradia sa sváko. „To by mi bolo treba, aby už zajtra vrabci po brezovských vŕbach čvirigali, že mám v banke peniaze; ništ, — nedám! Pôjdem do Bratislavy, tam aspon ludia nebudú ništ vedet. Ja sa nazdávam, že ich tam niekde len príjmu. Uvidím, ale na Brezovej ich nenechám.“

Tak sa náš sváko rozhodli, že teda pôjdu peniažky do Bratislavy uložiť. Strynká musely ich dňom vopred na cestu pripraviť, vystrojiť. Doniesly kúsok slaninky, ukrojily vrchnák s pecna chleba a všetko do uzlíka pekne zaviazaly, lebo len čo je pravda, — sváko sú už naisto pre bratislavskú cestu rozhodnutý.

Ráno si sváko včaššie privstali, lebo veď lež si peniaze dobre do starých novín zapakovali, sviatočne sa „otašmali“, balík bankoviek do vnútornej vestovej kabele zastrčili, špendlíkom zapäli, — taká dôkladná práca vyžadovala hodne času. Potom neslobodno zabúdať, že na stanicu je hodný kúsok a vlak už o 5-ej ráno s Brezovej do Jablonice odchodí.

Odchádzajúc z domu spravili pred sebou vo vzduchu kríž, aby zahnali každé nešťastie, strynkej povedali „s Bohom stará, varuj“ a už si aj vykračovali „dolu mestom“.

Sváka na ceste ku stanici dohonili až traja krajania a ako dobrý zvyk brezovský káže, spýtali sa ich, kam sa tak bez nošky a zástery vybrali?

„Ale len tu, nedaleko“ — a chytrácky, aby zamedzili ďalšiemu vypytovaniu — sami sa opýtali:

„A vy, kde sa idete túlat?“

„Ná, — též len tu!“

Sváko si mysleli, že týmto je rozhovor o smere cesty zakončený a veľmi nemilo ich prekvapilo, keď jedon z pripojivšej sa trojice rýchlo doložil:

„Aj vy len tu a my též len tu, môžeme íst spolu!“

„Čo včil, jako sa ich mám striast, šak sa budú zas len vypytovat kde idem? Na mu dušu im nepoviem, kam moja cesta vede! Nepoviem im pravdu, ale cigánit též nechcem! Najlepšie, stratím sa im, týmto chalanom!“ — šomrali si pod nos sváko Ragan a kráčali mlčiac aj s ostatnými rodákmi na stanicu. Tam si kúpili „kartu“ len do Jablonice, domnievajúc sa, že takto odbavia nepohodlných svojich spoločníkov. Ale aké prekvapenie!? Sváko div nezamrzli na mieste. Aj tí ich spoločníci kupovali si „karetky“ tiež len do Jablonice. Chceli si sadnúť len sami, dakde do kúta, ale ich večný strach pred železnicou a tiež, aby si tí traja viselci nemysleli, že sa pred nimi asnaj schovávajú — diktovaly svákovi sadnúť si medzi ostatných. Aj si teda sadli a pekne, pri poriadku diškurovali sa o „kšefte“, požalovali sa jeden druhému na ťažké, zlé časy, na novoty, konkurenciu a tak ďalej, až „brezovská mašina“ zostala pekne s našimi garbiarmi pred staničnou budovou v Jablonici.

„Teda s Bohom sváko“ — počal sa lúčiť jeden z predchodiacej trojice, mladší Brezovan a v predpoklade, že sa sváko ozaj do obeda domov vrátia na Brezovú, doložil:

„Moc sčastia, ja idem dale sa pozret; a vidíte, skoro by som bol zaból. Sváčko, prosím vás, ked pôjdete „ze štácie“, stavte sa u našej Judy a povedzte jej, nech nezabudne Sankovi povedat, aby večer obrátél tý kožky a zavesél to futro, lebo kdož ho vie, kedy sa ja vrátim, trafél-li bych sa aj dale k Žiline podívat!“

Sváko iba hlavou na znak súhlasu prikyvovali, že teda všetko vykonajú. Rozum im však diktoval zraku nespúšťať so všetkých troch Brezovanov a striasť sa ich nejak, aby si nikým známym nevidený, nerušený mohli kúpiť „karetku“ až do Bratislavy.

„Hej, strýče Ragan, nále de jdete,“ pýta sa sváka pri pokladničnej prepážke jablonickej stanice, starý, nejaký známy Osušan.

„Ná, len tu“ — bola ich krátka odpoveď a už sa hľadeli striasť poriadneho Osúšana, ktorý ináče dal im niekedy nejaký ten grajciar za podošve zarobiť — a tisli sa ku pokladnici.

Ked už mali príjsť na radu, pred okienkom nádražného pokladníka pre istotu chmatli sa za kabelu, či im nejaký lantoš peniaze nevytiahél. Všetko mali v poriadku, teda sa uspokojili. Prv však, akoby boli mali povedať kam si žiadajú jazdenku, obzrú sa, kto stojí za nimi? Čert nespal; skoro v pätách stoja im všetci tí Brezovania, ktorí chceli jedon-pred druhým zatajiť, kam cestujú, na Brezovej si tiež iba do Jablonice jazdenky zakúpili a tu si chceli vymeniť ďalej.

„Do Trnavy, jako obyčajne, ved ja aj tak dale nechodím“ — povedali sváko nahlas, aby ich ostatní počuli — „a hned aj nazpátek si veznem, aby som sa v Trnave nemosel tisnút! Alebo nie, čakajte; trafél bych tam zmeškat, čo s tým potom?! Škoda peňazí!“

Sváko tak vážne s pokladníkom, avšak hodne hlasite diškurovali, aby to všetci ľudia počuli, že je zrovna nemožným, aby týmto ich nadmieru vážnym slovám niekto nedôveroval a pochyboval, že idú len do Trnavy. —

„Ná, čo, snáď sa im mám priznat, že idem do Bratislavy, že nesem peniaze do banku!? Jako bláznivý, veru bych si pomôhél; nepriznám veru“ — odpovedajú si sváko sám pre seba, vlastným výčitkám svedomia, že trochu „ohli“.

V Trnave boli šikovnejší, nečakali na ostatných, ale samý prvý utekali si kúpit jazdenku do Bratislavy a ostatných krajanov, z vlaku vystupujúcich čakali už na perone s výčitkou:

„Ná, čo sa tolko tašmete z tých vagonôv? No, podme skôr, aby sme vykonali!“

Sváko si spešne vykračovali pred ostatnými do mesta. Mali v Trnave čakať až poldruhej hodiny na vlak do Bratislavy a preto chceli všetkých brezovských krajanov odprevadiť do mesta, tam sa im niekde šikovne ztratiť a vrátiť sa nikým nepozorovaný na stanicu. Ticho, bez hovoru kráčali naši Brezovania pospolu. Každý rozmýšľal na tom, ako by ostatným prešiel prez rozum, aby nevedeli kde-kto a za čím z Trnavy cestuje. Toto ticho iba sváko prerušili.

„No len chodte s Bohom, ja sa zastavím tu u Svatého na kalíšek“ — a už vtáčali a smer naberali do prava, do hostinca Svatého, na Hlavnej ulici.

„Pomaly, sváko, pomaly; ved sme ani my ništ nefrištukovali! Počkajte! Ideme s vami.“

Celá výprava Brezovanov nasťahovala sa razom do krčmy Svatého; každý si dal po poldeci borovičky a jako si tak popíjajú, sváko náhle vyskočia jako hadom štípnutý:

„Jaj, och, nále; človek na starost predsa len tratí pamat! Skoro by som bol zaból! Ved som sa mal stavit u Diamanta; odkázal mu starý Janík, aby skôr poslal tý cinkuntové rúry, lebo že ich potrebujú. Ved mu to mosím vykonat, šak aj on mi dá kone do tažkej oračky.“

Sváko nečakali na názor ostatných svojich krajanov, lež sa poberali rýchlo preč, aby Brezovanom ešte niečo nebodaj nenapadlo.

„Chvala Bohu, že som sa ich striasél“ — povedali si sváko už vonku a ponáhľali sa na stanicu. Aj ostatní Brezovania u Svatého ešte dopíjajúci boli radi, že sú sváko už preč. Všetci cestovali ďalej a do odchodu vlaku moc času už nezbývalo. Začali sa i oni rozchodiť, spôsobom viacej-menej svákovi podobným. Jedon si šiel tabak kúpiť a viac sa nevrátil, druhý zase k sedlárovi, Hrbkovi obzreť si pobočky, iný zase inde, až posledný si povedal:

„Dobre, že ich už čert pobral, včil môžem íst spokojne na štáciu! Čo, mosia oni vedet že idem do Pezinku surové kože kupovat?!“

Sváko Ragan medzi tým stihli na stanicu, schúlili sa tam za predajňu novín a vyčakávali na vlak, aby sa doň mohli nepozorovane šuchnúť. Keď zvonec po tretí raz zazvonil, sváko chopili pevne palicu do ruky, popravili si baranicu na hlave, aby boli pripravení len skočiť do vlaku. Od hora, od Bánoviec zahrmelo; vlak veľkým rachotom vletel do stanice a razom zastavil, akoby uťal. Rýchlo preskočili sváko ohradu, deliacu peron od koľajníc a neobzerajúc sa na pravo, ni na ľavo okolo seba, utekali do vlaku, ako šestnásťročný „kosierkar“. Pravda, vo veľkom spechu nemali času spozorovať, že ich všetci ostatní Brezovania videli, poneváč oni tiež do toho istého vlaku nastupovali. Až vo vozni počali sa sváko po prítomných obzerať a nevidiac známej tváre oddýchli si z hlboka a spokojne:

„Že ich konečne všetkých parom vzal!“

Naúplne uspokojili sa sváčko až vtedy, keď sa vlak hýbal z trnavskej stanice, keď už bola vytvorená možnosť, aby nejaký Brezovan vskočil do vlaku. Vo vlaku sadli si na ľavú stranu vo vozni v smere jazdy. V Báhone však div prekvapením nezmeraveli. Z vlaku vystúpil Juro Malenkéch, ten, ktorý z Brezovej tiež „len tu“, do Trnavy cestoval. Obzeral sa splašený po stanici i po vlaku, či nevidí niekoho, známeho, ktorý by ho pozoroval a vedel, že kam pricestoval. Sváko Ragan chcejúc sa pred svojim krajanom ukryť — „len tak, jakoby ništ“ — rýchlo si presadli na pravú stranu sedadla, blíž ku oknám na opačnej strane. Na tejto strane sediaceho zastihla ich — alebo oni ju vlakom — stanica Modra-Šenkvice.

Fajka im skoro z úst vypadla, keď zbadali, že z vlaku sostúpujú Jano Lutkéch a Ščeván Krabáčech. Vyšpulujú sváko oči a šomrú si polohlasne:

„Nále, nále; takto cigánit, ach — ach! Vidíš ich! Huncúti delenjakí, praj, že len tu, do Trnavy a oni hla aj do Modry! Vy lantoši sakramentskí! Šak keby som nebol vystrojený peniaze ukládat, šak by som vás prepatnástél! Ale, mladí ludia a takto cigánit; videl to už niekdo!? Videt, že nechodeli ke Kútzkemu, pán Bôh ich osláv! Ten nás veru ináč privádzali do života, slúželi príkladom, aby sme boli čestní, spravedliví! a aby sme necigánili. A či tomu neni tak?! Ale neskajšia mládež?! Eh, škoda hovorit!“

Takto si sváko pod nos hundrali hrešiac na sostúpivších krajanov a spomínajúc zašlé časy svojej mladosti z dôb brezovského výtečníka hudobného, nebohého učiteľa, Kútzkeho.

„Že sú už aspon dolu, tí naništhodníci, ščil už aspon budem mat pokoj. Kedy len nasadli na ten vlak, ked som ich nevidel?“

Vlak sa blížil k Pezinku a svákovi napadlo, že na zpiatočnej ceste majú sa staviť u Izidora Zwiebelzafta, odkázal im po Martinovi Kvandúchéch, že má pre nich niečo.

„Nuž reku stavím sa. Snád to nebude ani tolko hodno, ale snád sa mi to trafí niekde odpratat“ — hútajú sváko.

Vlak zastaví od razu v Pezinku, a kto vám z neho nevysadne, ľudkovia boží?

— Juro Holotíkech, ten samý, ktorý svákovi v Jablonici vravel, aby povedali jeho Jude a tá zas Sankovi, aby tento obrátil kožky večer a zavesil futro, trafil-li by sa aj ďalej, k Žiline podívať.

„Nále aj tento ošmek ma chcel ocigánit? Vidíš ho, že praj len do Trnavy a možná že aj k Žiline! To si myslím; do Žiliny cez Pezinek! Och ty lantoš jakýsik! Tak vyrídim ten odkaz, šak ti Juda obráti ty kožky! No a jak mi ešče u Izidora tý kožky predkúpiš, prisám vačku — šak sa ti odplatím! Ej veru odplatím! Keby som nebol vystrojený do Bratislavy, šak by som ta dočkal, ty viselec jakýsik! Nepoznal som tvojého tatka? To bol fajn chlap, ale ty si viselec vybíjaný. Si mi ty poriadné futierko! Ej veru si!“

Vlak sa medzi časom zase pohnul a pokračoval v ceste do Bratislavy. Sváko pošli skoro na iné myšlienky. Blížili sa k hlavnému mestu, ku cieľu ich cesty. Nezvyčajný, nekaždodenný účel cesty miatol im trocha hlavu. Veď je to velká starosť peniaze do banky ukládať!

„Ved, keby to bolo kožky kúpit, lebo švrlinek s vlnú smiešaný za najlepšiu austrálsku vlnu predat, to by mi nerobelo starost! Na to som si už zvykél, ale toto, takúto neobyčajnú povinnost?! Len prečo náš tatko nenoseli peniaze do banku, do hlavného mesta, aby som sa bol aj tomu priučél!? Čo je to zaniest pár korún hen na Myjavu do „Jurenkovej“, do Nového Mesta nad Váhom, do „Markovičovej“ banky, alebo zájst si tot do súsedov, tam kde je Štefánikov Ščevko? To je starost nad starosti! Z každej ulice zizá na teba dvacat bank a ščil nájdi tú pravú, abys nezmýlél a nedal peniaze tej, kerá je už na hromade a zajtra jej vyzvánajú. Škoda, že som nevzal sebú aj starú — dúmajú sváko. Bola by mi poradela; niekedy je dobré aj ženy sa opýtat na múdru radu.“

V Bratislave na nádraží, hneď jako sa z vlakov vystupuje, vidia sváko na stene velikými písmenami vypísaný nápis: „Pozor na vreckových zlodejov!“

„A just tak neurobím“ — povedia si sám pre seba — „jako títo ludia! Každý, ako nadpis vidí, chmatne sa za kabelu, kde má šupáky vložené, či sú ešče tam a takto kmínom verejne ukáže, že v kerej kabeli, majú peniaze hladat. Just si dám — ale ináč pozor!“

A v skutku, sváko sa až vonku, pred nádražnou budovou chňapli za vestové vrecko, či je tam ešte bachant s peniazmi. Bol tam v poriadku.

V Bratislave sa sváko dobre vyznali síce, ale keď v starých, zašlých časoch vystavačných peňazí nemali, nuž o banky sa nestarali.

„Šak čo ma aj bolo nich? Ščil, ked ich potrebujem, šak ich len nejako nájdem.“

A pustili sa s prúdom s vlakov vystúpivších návštevníkov Bratislavy do mesta. Na konci Štefánikovej cesty spýtali sa sváko stojaceho strážnika, kde je nejaká slovenská banka.

„Slovenská? Hneď strýčko, hneď — vraví strážnik, tak to tu máme. Choďte len rovno dolu ulicou, zahnite potom na pravo pod Michalskú bránu, potom obráťte na ľavo Sedlárskou ulicou a Rybárskou bránou rovno k Dunaju. Tam stojí Slovenská banka na Korunovačnom námestí, kde kedysi stála tetka, Mária Terézia. Tam teda choďte.“

„Tak vám dakujem pekne; šak trafili by ste na Brezovú príjst, stavte sa u Raganov, nejaký ten cmar, alebo kýška sa vždy nájde! Pohostíme vás! Tak, ostávajte s Pánom Bohom!“

„Nuž poriadným vyziera tento policajt aj s tým jeho kruntlom, čo v ruke drží. Snád ma len nechcel ocigánit“ — dúmajú sváko a neobzerajúc sa už na pravo, ani na ľavo naťahovali rovno k tetke Terezii. Prišli skoro ku budove Slovenskej banky. Obzerajú si dom od spodku až do strechy a vravia sám sebe:

„Veru bude najlepšie, ked ich už len do tej dám, dom majú veru veliký, teda sem bych ich mal uložit“ — a uderia sa po kabeli, kde mali opatrené, zašpendlíkované svoje peniaze.

„A šak mám aj s pár tých akcií a keby tak nebodaj praskly, budem ich mat ja v rukách. Zatál im nedám akcie, dokál mi nevrátia moje peniaze aj s interesom. Bát sa teda nemosím ništ.“

Takto posilnený vkročili sváko do banky. Poobzerali sa do okola a vidiac samých mladých ľudí okolo pultu a stolov zapisujúcich, zarazia sa pri pohľade na nich.

„Ná, a či týmto viselcom mám dat moje peniaze do opatery?“

„Vítajte u nás pantáto, vítajte! Čo ste nám doniesli?“ — volá na sváka úradník z likvidatúry.

„Ale, nuž reku, prišiel som sa vás opýtat, či by ste neprijali peniaze na knižku.“

„Ale áno veľmi vďačne! A koľko ich máte? Máte tu aj knižku?“

„Čo za knižku, jakú knižku?! Aj tú som si mal doniest? Tú mi mosíte dat vy! Ešče aj za to mám peniaze mínat? Na Brezovej by mi hu boli aj sami radi dali!“

Neporozumeli sa a či sváko nerozumeli dobre úradníka, ktorý sa takto dopytoval, či sváko chcú nový vklad učiniť, alebo či majú už vklad v Slovenskej banke a knižku si sebou priniesli. Úradník sa chcel svákovi trocha zalichotiť a preto pokračoval v rozhovore:

„Veď ja vás dobre poznám! Vy ste z Brezovej. Veď ja som bol už u vás, keď sme boli na Bradle. Ale veď mi tu máme aj jednoho Brezovana, s ním sa ľahko dohovoríte. Je u nás úradníkom Štefan Krutý. Dám ho hneď zavolať, len počkajte chvíľu, hneď tu bude“ — a milý úradník ochotne rozbehnul sa do revízneho oddelenia za Krutým.

„Čo? Čože? Brezovan je tu? Ba kýho šlaka! To by mi bolo ešče treba; nebodaj to bude asi ten s Doriných brehu. No vidíš, kde sa ti Brezovan nenájde! Ej veru nebudete vy mat mojich penazí ani neviem začo! Ale čo som len toho pána úradníka pustél ho volat“ — bedákajú sváčko — „neni už vac pomoce! Mosím sa ztratit!

„Povedzte pán úradník tomu druhému, kerý tuto se mnu stál, že prídem neskoršie.“

Toto povediac úradníkovi pri súsednom stole sediacemu, ponáhľali sa sváko rýchle von na ulicu.

„Ščastie, že sa tam tolko bavél, ináč by bolo se mnu zle. Keby som sa na každém jarmeku tak tuchmal, čo by som predal? Ništ! Ved si len predstav hriešny človek: kolko tak vystojím, ked ten chce mat podešve aby mu na veky trvaly, druhý aby sa nerozmočely, tamtoho aby zas čižmy netlačely. Šetkým mosím vyhovet, čo je to aj z jednej kože a viem, že si budú všetci chválit. Keby som sa pri každém tolko bavél, jako ten úradník, šak by mi celú partieku rozebrali a peňazí by nebolo nikde ništ.“

Takto si sváko rozumkovali na ulici. Pomaly zabudli, že prišli peniaze ukládať. Tárali sa po uliciach, a rozmýšľali, jako by to vyzeralo, keď by oni vždy toľko času mali, jako tí páni v bankách. Zatárali sa popri divadle až k Zemskej banke, ktorej firemný nápis upamätal ich na úkol dnešnej cesty. Podívajú sa sváko dôkladne po novovystavenej budove tohoto zemského peňažného ústavu a povedia si len tak pod nos:

„Nebudem si ništ vybierat! Dám ich do tejto; šak dom majú väčší jako tá slovenská, čo mi v nej hovoreli pántáto. Čo sa mám teda ondiet, len smelo núter Sanko!“ — povedia si a dodávajú gurážu — „uložíš a budeš mat pokoj. A žena ti tiež nebude na hlavu letet!“

„Ách, vitajte sváčko Ragan, kde sa u nás beriete?“ Takto vítal v Zemskej banke nášho sváka krajan z Brezovej, Štefan Jurkovič.

„Ná len tak som sa prišiel na teba podívat, Ščefko, jako sa máš. Či reku neodkážeš niečo domu tatkovi, alebo manke. Šak som ich včera videl. Išli spolu, tak sa nazdávam, že boli u Válkov starú manku pozret. No, s Bohom Ščefko, už mosím íst, lebo mám ešče moc roboty, aby som to teda vykonal. Čas uteká, to vieš!“

„A sváčko ozaj ste nič iného nechceli? Takto niečo od peňazí — nič? Uložiť, alebo takého niečo, nič? Ozaj nie? Alebo Vám aj požičiame, šak aj od toho sme tu“ — spytuje sa sváka krajan.

„Uložit? Neškodelo by prisám vačku, ale čo, z čoho? Z takého kšeftu, jaký je dnes? Asnaj keby si mi ty poščal z toho, čo nemáš, aj ty lagan jakýsik! Šak viem, žes’ si ništ neušporél! Samé nové šaty, vlasy ulízané jako kočka — to všetko koštuje peniaze, čo si myslíš! Nále, Ščefko, a dycky si taký vyobliekaný? Ná — ani si niekedy tú zásteru nepripášeš, jako si doma kedysi nosieval, ked si tatkovi pri struhadle pomáhal kože šklbať? Nechod takýto vyparádený domu na Brezovú, lebo tam bys sa zamazal a možná, že bys už ani neprivykél! No, s Bohom, dobre sa maj Ščefán, šak doma budem pozdravovat!“

Týmito slovami zanechali sváko svojho krajana a opustili budovu Zemskej banky, bez toho, že by boli čo len slovíčkom o uložení peňazí vzpomenúli.

„Ach, ale mám to ja ščastie — povrávajú si sváko zase na ulici. Ešče dobre, že som ho hned zbadal, šak by sa to v nom neudržalo! Viem, že by to doma prv vedeli, lež jako bych tam ja prišiel. Viselec jeden! To už máš tak na svete hrbatém, bez Brezovanov sa už nikdo neobejde. Kam strčím čižmu, všade nájdem Brezovana. Kdo ich len všade potratél?“

Znechutený chodili sváko zase ďalej ulicami až sa dostali k Mestskej sporiteľni. Obzrú si firmu, vo výklade vkladné knižky a povedia si:

„No, snad tuto už len žiaden nebude. Tuto ich teda uložím naisto, myslím že sporitelna, aj ked to ve firme nemá, ale predsa je bankú.“

A tak náš sváčko vošli opatrne dnu obzerajúc sa, či aj tu nejaký ten krajan neni, ktorý by, nech Bôh chráni, za nimi sliedil. Priblížili sa k pultu a spýtali sa tam sediaceho pána, či by neprijali peniaze na knižku.

„Ale áno, pravdaže! Veď sme na to tu; len si dajte priateľko, u nás ich máte isté, lebo veď za nás celé mesto garantuje…“

„Ná, či aj tá Židovna henkaj hore do tej garancie patrí?“ — spytujú sa sváko. „Moje peniaze ona nemusí garantovat, skôr bych prijal garanciu hen tých fabrík na Novém Meste a Vajnorskej ceste. A teda, interes jaký dávate?“

„Dáme vám, teda jako vám 4 pol % až 5 percentov.“

„Nále a osem prečo nedáte?“

„To by bolo mnoho“ — odpovie úradník — „vysoký percent aj garanciu na raz, to vám nikto od vkladov dať nemôže. Jedno — lebo druhé. Kto si želá vysoký úrok, aj taký v niektorej banke dostane, my ale taký neplatíme, avšak peniaze u nás uložené sú isté. Budete môcť spokojne spať.“

„Šak o to sa mi hlavne jedná, aby boly bezpečne uložené, čo už aj to percento bude menšie; ,nech by ho čert vzal, len aby mi peniaze niekedy parom nevzal. Tak leda napíšte mi knižku volajú ma teda:

Samuel…“ — ako chcú sváko ďalej i rodinné meno nadiktovať, otvoria sa zrazu dvere na protivnej strane a kto sa vám v nich nezjaví? krajan, Brezovan, pán Tomáš Tvarožek a víta sváka rozradostený, že sa našiel zase s krajanom.

„Vítajte sváčko Ragan, čo ste nám dobrého doniesli? Snáď peniažky uložiť?“

„Ale kdeby! Ništ! Len tak som prišiel. Ná, a vy ste tu? Nevedel som kde ste; aspon sa vás niečo opýtam. Šak aj tak som vás, Tomáško, minule hladal. Či si reku tý akcie preveznete, čo som od vás kúpél pred peti rokmi. Šak viete, teda jako akcie toho Hospodárskeho banku. Viete, čo sa spojél se Slovenskú. Potrebujem náhle peniaze; šak mi nemosíte zane vac dat, jako som vám ja dal. Pamätáte sa predsa, boly po 360 korunách a ja vám s každej ešče spustím 1-2 korunky. Vtedy ste hovoreli, že budú aj 500 korún hodny. Zarobte si vy, ja vám toho doprajem, šak sa vám peniaze zejdú. Dobrý kšeft teda urobíte, nebojte sa!“

„Teraz sú ťažké časy sváčko“ — vyhovára sa Tomáš — „musíte ešte počkať. Nemám teraz ani ja peňazí; len majte trpelivosť a predajú sa aj vaše akcie za 500 — korún. Ale požičiame vám, ak chcete.“

„Včil nije, dakujem! Šak prídem po druhej. A kedy mám príjst s tými akciami?“

Pán Tvarožek už nečakal na ďalšie, ale ani náš sváko. Úradníka, ktorý počal písať vkladový doklad, odbavili sváko tak, že mu niekoľko krátkymi slovami prisľúbili, že prídu druhý raz. Tomáš sa ztratil do vedľajšej miestnosti kancelárskej a sváko vyrazili zo dverí na ulicu zahoriac spravodlivým hnevom na situáciu, do akej sa dostali v hlavnom meste i so svojimi peniazmi.

„Tuším sa už svet bez Brezovanov neobejde. Kam sa obrátiš, všade samý Brezovan. Pomaly už nebude človek nikde istý a bezpečný, či za ním nejaký Brezovan neškúli. Ešče bych tý peniaze asnaj aj nechal v tejto sporitelni, bral to parom, ale keby si bol ten Tomáš aspon moju Judu vzal, alebo sa oženél s druhú, nieču Brezovanku. Keď si ale vzal cudzú, prezpolnú, just ich tam nenechám. Dobre, že sa mi tam zjavél zavčasu, prv lež som groš naozaj uložél.“

Takto si náš sváčko dišputovali pred budovou Mestskej sporiteľne.

„Nále, kde ja hriešna duša mám včil dat tý peniaze. Šak ich len mosím niekde dat, šak by ma žena vysmiala, keby som ich domu doniesél. Bola by to velká hanba pre mna. Šak tu má byt desi pri moste jakási legionárska banka. Asnaj ju len nájdem. Pôjdem teda ta k mostu.“

Sváko naberajú smer dolu rynkom ku Štúrovej ulici až príjdu ku budove Slovenskej všeobecnej úvernej banky.

„No, vidíš hu, šak aj tot je jakási slovenská banka. Aj dom majú veru veliký, nuž oprobujem teda tam, nech je už jako chce.“

Hore schodami hlavného vchodu vošli sváko do predizby a k najväčšiemu svojmu prekvapeniu, koho vám cez sklo nevidia? Zase len Brezovana. Hned oproti sedel Martin Mičéch zpod židovskej školy. Zakliali sváko škarede až sa skoro budova tejto banky zatriasla a bez toho, že by boli vstúpili dnu, obrátili sa rýchle, vybehli z banky na ulicu. Povedali si, že teraz už nebudú vyberať, ale uložia peniaze do najbližšej banky, čo by v nej priam aj bataillon Brezovanov za pultami sedelo. Nebolo ju ťažko nájsť, lebo hneď na protiľahlom dome čítajú sváko i bez okuliarov nadpis:

„Banka československých légií.“

„Tuto ich teda dám, nebudem ništ rozmýšlat; šak sú tý banky všetky jednako isté. A šak ja som mal od jakživa legionárvov rád, na nich sa spoliehal aj náš nebohý — Pán Bôh mu daj slávu večnú — Milanko z Košarísk Ščefánik ked viedol vojnu za našu slobodu, nuž spolahnem sa aj ja na banku legionársku.“

Vošli sváko do banky a pri najbližšej prepážke sa opýtajú, kde sa môžu peniaze uložiť.

„Tu vedľa, pri druhom obloku, je tam nadpis — Vklady — tam sa zahláste“ — znela odpoveď úradníková.

„Pán Bôh daj dobrý den! Prosím vás, tuto sa dajú peniaze uložiť?“

„Áno, tuto, len prosím chvíľočku počkať“ — odopovie úradník, zapisujúci niečo do veľkej knihy, bez toho, aby sa bol na vkladateľa obzrel. Patrne mal na spech.

„Toto sú tu nejakí fajn ludia, poriadní! Tu budú moje korunky dobre opatrené. Len, aby sa tu nenadabél nejaký ten ,náš‘. To by ma teda hodne mrzelo.“

Čo sváko náš takto uvažovali, úradník za prepážkou dokončil svoj zápis, vstal, obrátil sa ku stránke a poznajúc sváka, ako svojho brezovského krajana prívetivo sa k ním prihovoril a spýtal, či to teda oni chceli uložiť peniaze.

Zarazilo sváka, že aj tu zas naťapili na Brezovana, ale zpamätali sa zaraz a ako len mohli, najvážnejšie odpovedali:

„Ach, čože by som ja ukládal Ščefko! To tu bol nejaký pán a ten sa pýtal, kde sa peniaze ukládajú. Tuším, že už aj odešiel, alebo sa niekde tu ztratél.“

„Vieš, či tu reku nebol tvoj krstný otec; mám na ruke väčší kšeft, nuž potreboval by som do kompánie poriadneho človeka. Napadlo mi, ked som bol na blízku, že sa teba opýtam. Nuž, reku, neni sú tu?“

„Neni, veru neni“ — odpovie úradník, krajan — „oni málo chodia do Bratislavy.“

„No, ked neni, neni! S Bohom! Šak budem doma vašich pozdravovat. Dobre sa maj, Štefko!“

Takto sa rozlúčili sváko od krajana, peniaze zase neuložili, za to však spravedlivo sa nahnevali a sotvá stačili z banky na ulicu vykročiť, počali ocelovať všetkým Brezovanom až sa obloha mračila:

„Vy lantoši jakísik, vy darebáci! Plné mesto ich máš; nie aby bol každý doma, pri otcovi ostal! Há?! Či Doriný nemôhél dale pálené merat, Durkovíč kože štrichovat, ha?! Mičo, vajcá čítat, Ščefán vlnu šarovat, há?! A tí ostatní, či by neboli mali dost roboty doma? Ale to sa vie, doma by ich boli tatko ešče aj za uši niekerého vytrhali, dobré by im mosely byt aj vyšmatlané čižmy — a tu páni nad pánôv! Vidiš ich, jakí sú vyfintení! Sto vozových, žeravých striel im do pánskej duše páralo hned tedáž! Dobre bolo Brezovanom, dokál sa nemeščili, ale zle bude, ked sa budú takto potvorit! Ej otcibohu prisám, veru zle! Len čo by ten svet bez Brezovej robél? Kolko je len kdekade Brezovanôv. Bol som šak v kolkých bankoch a v každom som nejakého našiel. Ba či je ešče niekde nejaký národ bez Brezovana? A predsa len nebudú vedet o mojich peniazoch! Veznem ich domu, truhla je najistejšia, tá aspoň ništ nezradí!“

Avšak sváka i vzdor tomuto ich pevnému rozhodnutiu predsa len trápilo, že „ništ neporídeli“, že peniaze neuloželi. Sklamaný kráčali hore Námestím Republiky, ku stanici usilovne premýšľajúc, že — čo mám naozaj len zrobit. Ako si tak vykračujú, zbadajú na ľavej strane veľký palác s nápisom: „Tatra banka“.

„Oprobujem ešče túto a či tam bude nejaký známy, alebo nebude, peniaze tam uložím! Šak nedopustím, aby sa mi žena vysmiala, že som chumaj a neviem ani peniaze na knižku uložit. To hla, nedopustím.“

Vošli sváko do Tatry banky, pozdravili sa, ale rozhovor začali na iný spôsob:

„Dobrý den, ludkovia mojí, ale prosím vás neni, tu u vás nejaký Brezovan?“

„Ale, čože by nie, sú u nás až traja“ — hlási sa ktorýsik úradník z likvidatúry. „Môžem vám ich dať zavolať, ktorého si prajete; Tatára, Halabrína, či Štefánika a či všetkých troch?“

„Ale, len kerý je najbliže“ — odpovedia skromne sváko. V tom vstúpi do oddelenia Brezovan, Vlado Štefánik.

„Čo si prajete, sváčko Ragan?“

„Nále, chcel som sa ta Vladko, opýtat, kedy a o kolkej ide vlak na Brezovú?“

„O pol tretej, sváčko.“

„Dakujem, s Bohom, šak teda budem doma pozdravovat“ — povedia sváko a rýchlym krokom vybehnú von na ulicu.

„Aby vás všetkých porantalo! Vy lantoši jakísik, sto striel centôv žeravých do vás pálelo! Tuším ste sa šetci proti mne zrekli! Či sa nebodaj nedozvedeli nejako, že chcem peniaze ukládat? Ba keby vedeli, tí miglanci jaké mám peniaze, aj by si niekery vzal tú vnučku moju, Ančinú dcerinú Zuzku. Ale, ništ! Lebo si hu vezme niekdo bez peňazí, alebo nech sa nevydá. Starý otec zanechá čosi, ujde sa jej z toho niečo též. Ja porád hovorím Anči, aby sa račiej vydala za chudobného a poriadneho, jako za takýchto panákôv. Ale penazí v Bratislave neuložím ani za ništ, račiej ich dám vnučke do vena, ale len po svadbe, alebo najlepšie až po mojej smrti, aby ich nepremárneli. Neuložím, veru až v truhle. Žena mi síce bude mydlit hlavu aj bez mydla, ale ja viem, čo jej poviem — aby čučala, lebo dlhé vlasy — krátky rozum.“

Sváko zapália si pred poštou do fajky a zaberú smer hore Suchým Mýtom k nádražiu pevne rozhodnutý, že peniaze v Bratislave do banky ani za svet neuložia. Ako tak kráčajú podopierajúc sa palicou po Štefánikovej ceste, naraz zastanú pri Československom Dome. Ich pozornost upútal pestrý výklad Hypotečnej banky Českej filiálky. Prezierajú sváko výklad a v ňom uložené cennosti s každej strany, prejdú od jednoho výkladu ku druhému a vidiac v ňom i nové československé dukáty uložené, začnú polohlasne uvažovať:

„Ach, či si ty chumaj, Sanko! Tolko sa tralágaš po Bratislave a táto ti pod nosom bola, čos’ sa nemohél tu hned stavit? Tak ti treba! Hla, to tu mosia byt moc poriadni ludia, ked tý dukáty spokojene v okne ležat nechajú. To hla by inde sotvaj urobeli. Nebodaj ich tam všetci tolko majú, že im na peti v okne už nezáleží. Zkusím to teda tu, tu ich uložím, nech sa už čo chce robí.“

Sváko sa chmatnú po kabeli, či sú ešte v nej ráno tam zašpendlíkované peniaze, vložia fajku do vrecka a vkročia do banky.

„Pán Boh daj dobrý den! Prosím vás nemáte tu niekoho z Brezovej medzi úradníkmi?“

„Nemáme ver, ani jednoho“ — hlási sa pri prepážke úradník Špaček, rodák zo Skalice.

„Nále, ani z blízka Brezovej tu nikoho nemáte?“ — spýtajú sa sváko ďalej.

„Nemáme ver nateraz nikoho, bol tu jedon, ale ten je na dovolenej práve, sme tu len sami.“

„No, tak je teda všetko v poriadku“ — oddýchnu si sváko z hlboka, — „uložél bych pár koruniek na knižku. Reku jaký dávate percent?“

„Nateraz päť od sta“ — vraví úradník.

„Veru by ste mohli dat aj desat, — nech som huncút.“

„To hľa, nemôžeme, sváčko“ — povedá úradník. „Ale u nás to máte naozaj bezpečné. Naša banka, negšeftári, ale dáva peniaze len na intabuláciu na prvom mieste na majetky a domy. Nezabúdajte, že za nás garantuje zem Česká a ešte zvlášt celá Československá Republika. Ono vám je to tak sváčko; aj vysoký percent aj úplnú garanciu, to obidvoje na raz nikde neobsiahnete.“

„Všetko sa mi zdá pán úradník, že tá vaša banka je v rodine s meskú sporitelnu“ — dôvodia sváko.

„Možno, že sme — ale moc nie moc; shodujeme sa len tam, že jak ona, tak aj my sme nezárobkové peňažné ústavy.“

„Tak teda tu ich uložím hneď. Píšte teda knižku! Mám štyridsat tisíc a volám sa Samuel Ragan.“

Úradník knižku vystavil, pokladník odoberúc si peniaze oddal ju vkladateľovi, svákovi a tento si ju zase na to samé miesto, odkiaľ peniaze vytiahli — do novín zabalenú vložili a zašpendlikovali. Odobrali sa od úradníkov a keď boli zase na ulici, oddýchli si z hlboka:

„Kdo nemá v hlave, má v patách! Pochodél som celú Bratislavu a zedral jedny duplovky — ja chumaj! Môhél som si hned sám cesty zašanovat! No, šak druhý raz budem zas múdrejší, potrafím do tejto Hypotečnej aj o polnoci, čo aj bez lampáša.“

Teraz už ľahšie kráčali sváko Ragan ku stanici, poneváč svoju ťažkú úlohu s vkládaním peňazí na vklad do banky — dobre vybavili.