Sváko Ragan z Brezovej I

Prosím vás, tomu sa nedivte. V tých časoch mal každý Brezovan flintu už či v izbe, v komore, v stodole, v daktorom došku slamenej strechy svojej, alebo vonku v lese, v dutom strome. Ani jeden bez toho nebol. Hory blízko, zvere všeliakej, „pres prisámbohu ná — čo by si nezastrelél! Azdaj ju ten Pálffy stvorél!?“ A keď by aj, Brezovan si zavše jeleňa alebo srnca odstrelil, hoc by bol i sám Pálffy na jeho hlave sedel. (Pálffy býv. gróf vlastní i dnes veľký kompleks hôr, oboru — tiahnucu sa od Smoleníc, okolo chotára jablonického až k Brezovej.) Dnes to už jaksi utícha; nie každý Brezovan má „tú potvoru“, flintu. Za to skôr by ju človek našiel u Košariščanov. Avšak, vráťme sa k veci!

Sankov šéf, rechtor, čili „cirkevný muzikant“ stal sa spoločníkom poľovky v chotári slávnej, velikej obce Brezovej. No — a Sanko tiež, ale len v tom, že ponášal za svojím principálom odstrelených zajacov a jarabice. Netrvalo dlho a v Sankovi sa ozvala krv predkov a srdce zatúžilo tiež po búchačke, akú pán rechtor mali. Otec by mu ju nebol kúpil, sám na takú parádu peňazí nemal; spomenúť o tejto svojej túžbe — bál sa prípadného pohlavku rechtorovho, tak, čo robiť? Sanko dúfal a nezúfal a dočkal sa splnenia svojich tužieb.

Rechtor na prázdniny zachodil ku svojím rodičom kamsi až do siedmej župy. Zatiaľ prepožičal celý svoj byt a či jednu veľkú izbu z neho svojmu priateľovi, Martinovi Hlaváčovi, študentovi, ktorý tejto miestnosti za maliarsky ateliér používal. Kým študiosus Hlaváč na plátne barvy rozmazával, zatiaľ mu Sanko všetky cirkevné obrady pri pohrebe prednesené, nazpamäť odrectoval. Robil pri tom rozdiel pri pohrebe staršieho, mladšieho cirkevníka, alebo cirkevníčky, mládenca či panny, vdovca alebo vdovy, starca či stareny a malého dieťaťa. Vo funebráli (pohrebný spevník) sú pre každý vek vyhradené trúchlivé piesne, tiež žalmista tomuto rozdielu zodpovedave svoje žalmy komponoval — to všetko znal Sanko nazpamäť, ba vedel napodobiť hlas p. rechtora i p. farára. Sluší poznamenať, že v týchto prednesoch nezabudnul Sanko ani na „majícnost“ nebohého. Zámožnejší príbuzní dali nebožtíkovi nad hrobom zaspievať „Vzkříšení čekejme…“, čo stálo zvláštny nadplatok rechtorovi, a síce 40 grajciarov. Chudobe sa spievala iba „Již já jdu do hrobu…“, ktorú aj vrabci po vŕbach na cintoríne čvirigali.

Za túto dovednosť študiosus Hlaváč priniesol Sankovi z Viedne „klukanu“, nepatrných rozmerov kovovú palicu. Pravda, bola ona palicou iba pred otcom, žandárom a financom. Ináč to bola flinta, ako pána rechtorova. Od toho času chodil Sanko aj bez principála na poľovačku so svojou palicou a veru strieľal za krátky čas lepšie jako jeho pán; holuba v letu zastrelil a navykal si aj na čakanú pod Ostriež na Hradištské, alebo za Baranec pod Klenovú chodiť. „Manka sa diveli — ked im Sanko zavše zajaca, jarabicu, alebo srnca pritiahél a mysleli si chudera, že to nebodaj pán rechtor posielajú. A on to ich Sanko, viselec na čakanej popchél.“