Sváko Ragan z Brezovej I

Bolo to v tých poprevratových časoch, keď klerikálna opozícia na Slovensku rada používala zvlášť ostrých hesiel v svojom politickom boji. Jedným takýmto bezpodstatným heslom bolo: „Česi vzali Slovákom Boha.“ Ako im ho „vzali“, dozvieme sa z nasledovnej svákovej príhody.

V Šaštíne bol výkladný jarmok, na ktorý sa ševci z celej župy schodia, nechybia ani rozliční pernikári, hračkári a kramári najrozličnejšieho druhu a kalíbru. Pravda, bez brezovských garbiarov taký jarmok neni ani mysliteľný! Šaštín je dávne pútnické miesto; po tejto stránke poznajú ho veľmi dobre veriaci katolíckej cirkvi na Slovensku, no, poznajú ho aj rozliční jarmočníci, kramári, ktorí sa so svojimi šiatrami počas pútí každoročne na jar do neho nasťahujú.

Na jedon výkladný jarmok vybrali sa náš sváko aj so strynkou na svojom šimlovi do Šaštína vezúc plnú košinu futra a nakrájaných podošiev, čili po brezovsky „duploviek“. Príjduc na trhovisko, zastavia šimla povedľa šiatra, kde nejaký švec, Búran rodák, predával produkty svojho ševcovského umenia. O Búroch (nie o južnoafrických!) sluší vedeť, že ony sú rodiskom Flórka Tománka de genere frndžálka, ľudáckeho poslanca a nedočkavého kandidáta na ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. „Búrané“ sú národ veľmi nábožný a podnikavý. Počul som nedávno, na hlbockých lúkach, že väčšia časť pytlákov priľahlých hôr windischgrätzovských, apponyovských a pálffyovských taktiež z Búrov sa regrutuje. Nuž — ale, o tom potom! Sváko opatrili šimla, vypäli pobočky, strynká sa „rozkokošeli“ na hrantíku v košine a započal sa „kšeft“.

V tom sváko spozorujú, ako sa ku šiatru ševca, Búrana blížia nejakí „miglanci“, akých sa po jarmokoch celé tucty ponevierajú. Chasníci nápadne „strihali ušiami“ majúc na programe nejaké „viselectvo“ Búranovi vyviesť. Sváko poodišli od svojeho vozíka bližšie ku šiatru ševcovému a počali sledovať tých „volentierov delenjakých“, čo budú robiť?

Dvaja z mládencov počnú si vyberať čižmy, zvané kordovánky. Vyberajú, obzerajú s každej strany, prirovnávajú, mačkajú kožu, gustírujú, až jeden z nich nadhodí predávajúcemu:

„Nejak sa mi všetky tie Vaše čižmy v priehlavku úzkymi pozdávajú — pán majster, čo je to?! Veď Vy ste vždy akurátne čižmy vyrábali? Zdá sa mi, že máte nejak zchudlé kopytá…“

Ševcom to trhlo, vycítil iróniu, akou ho furtácki mládenci počali napekať. Nevybúšil však a neodplatil im rovným spôsobom ich uštipačné narážky, až keď ho k tomu donútila ďalšia poznámka z úst ktoréhosi z okolo zevlujúcich mládencov vyletevšia:

„Pán majster, pošlite si na pašu tie Vaše kopytá, nech by trocha stlstly. Ja bych Vám ich za dobrý peniaz napásol…“

To bolo už primnoho pre statočného živnostníka z Búrov. Už sa nevedel viacej opanovať a spustil na figliarov hromovým hlasom príval najšťavnatejších nadávok, zakončujúc každú vetu „ocelovaním“ tristobohov, kovaných, žeravých a Boh vie ešte akých. Svákovi toto tristobohovanie bolo už primoc; ako dobrý kresťan-evanjelik, nemohli už ďalej počúvať takéto úžasné bohorúhanie ševcove. Pristúpia blíž k šiatru a zavolajú figliarsky na ševca:

„Nále prítelko, azdaj sa mýlite! Ved nám praj Česi našého Pána Boha zebrali, odkál ich teda naraz tristo máte?! To bude nebodaj omýl?!…“

„Zebrali-nezebrali“ — odvrkne rozpajedený jako moriak, švec — „ale tých našich slovenských tristobohov nám predsa nemohli vziať, tých nám nechali…! A čo je vás do toho, ja vašich tristobohov naháňam hned — tedáž, pálte mi od krámu, lebo bude zle aj s Vami…!“

Sváko, ak nechceli „vyfasovať“, museli sa najkratšou cestou vzdialiť, soznajúc, že proti hlúposti niet lieku! Vrátili sa nazpät k svojmu vozíku, hundrúc si pod fúzy: „Na múdreho mrkni a sprostého drgni. Blahoslavení jsouť chudí duchem…!“