Sváko Ragan z Brezovej I

Hej, „sto hrmených vozových striel!“ To boly vtedy časy, keď sa sváko „mládenčeli“; poznali ich chlapci aj v desiatom chotári a to aj všeliakí zbytkári, ktorí neradi videli, keď sa im do dediny za dievčencami „prespolní kosierkári vláčeli.“ Obyčajne sa takým votrelcom na chrbát ušlo. Ale do sváka sa ani jedon nikdy neopovážil. Hej veď sváko boli odjakživa chlapina jak borovica! Divné divy, že ich za vojaka nesobrali. Čosi sa po Brezovej sem-tam vravelo o nejakom „podmastení“ štábneho lekára, keď sváka asentovali a kdesi-čosi. Fakt je, že sváko a zvlášte ich rodičia sa ani najmenej nehnevali, keď im syn doma „pri kšefte“ ostal.

Čo sa rozličných figliarství mládeneckých týka, tu sváko nikdy nerobili F„ekstra vuršty“, ale držali solidárne s ostatnými mládencami. Pri muzike „vrteli“ radom všetky dievčence, aby ani jednej ľúto nebolo. Takto mali zaslúžený nárok na perko v nedeľu ráno „za širiak“. Bez perka by sa neboli na ulici „zjaveli“. Kedy-tedy „zaskočili“ si aj na vrbovské k „frajerce“, zatúlali sa na Holešku, ba aj na Prašník. Eh, a tu sa im raz príhoda stala.

Na Prašníku mali černookú Judku Fajnorku. Raz v sobotu ako k nej večer pod okno prišli ešte s dvoma kamarátmi, vidia, že Judka hostí jakéhosi Krajňanca. Trhlo to svákom; mali Judu rád — nedivme sa, že citová žiarlivosť vypukla u nich v zlosť a volala po pomste.

„Čo mu urobit viselcovi mamlaskému, abych ho odnaučél lozit mi do kapusty“ — rýchle premýšľajú sváko. Vedeli, že rodičia Judini by boli skôr za svojho zaťa videli sváka, ako z Krajného kohokoľvek. Starý Fajnor odjakživa nenávidel Krajňancov. Jeho nenávisť začala sa na jednom dobytčom jarmoku vo Vrbovom, keď tam kúpil od ktoréhosi Frndáka z Dolín kravu, takto za mladú a telnú doporučovanú, o ktorej však neskoršie vysvitlo, že je to stará mrcha (mala opilované rohy a paprčky) a jalová. O všetkom tomto sváko vedeli a preto na tejto nenávisti starého voči statočným ináče Krajňancom, zosnovali svoju pomstu.

V súsednej zahrade, pri potoku pásol sa na bodliakoch židov starý, šedivý somár. Nespytovali sa ho sváko, čí je a jako sa volá, lež sobrali somára do dvora Fajnoréch. Somár sa protivil nedobrovoľnému prerušeniu svojho vybraného menu a zúrive sa vzpieral proti vťahovaniu do súsedného dvora, kam nikdy pred tým nezachodil.

Sváko mali radosť zo vzdorovania somárovho, poneváč takýto úkol mal ím zastávať vo vykonávaní ich pomsty na sokovi — záletníkovi. Pomocou svojich dvoch kamarádov podarilo sa im somára vtiahnuť do dvora Fajnoréch. Tam ho dobre priviazali na kľučku kuchyňských dvier. Somár nezvyklý na cudzí dvor a dvere snažil sa nejako vyslobodiť a ťahal dvere — ktoré sa do kuchyne otváraly — von na dvor.

Keď mali všetky opatrenia takto prevedené, zabúchajú sváko starým na oblok a zavolajú:

„Strýko Fajnor, nále čo spíte? Chodte do kuchyne, máte kocúra na slanine; ba už je hen u Judky, aby vám ju neukradél…“

Strýko Fajnor zo sna vzplašený skočia s postele, bežia do kuchyne ozbrojac sa na rýchlo akýmsi kruntlom, aby reku bolo čím kocúrovi zadok natrieť — a rovno do komôrky Judkinej. Koho tam nenájdu, ako nevítaného vohľadníka. Hodiac mu pár nečítaných medzi plecia kruntlom spustia na neho hromovým hlasom: „Čoch’ ta sem volal? Čí si, čo nespíš už a lozíš za moju céru? Na, abys vedél, že ked ti ja nedovolím, do mojého domu prístupu nemáš! Hlad, kde tesar dieru ve stene nechal… a ty Juda spi!“ A strýko ženú kamasa kuchyňou von. Lenže chyba lávky. Nastrašený záletník, aby sa mu od strýka ešte ďalších neušlo, celou svojou silou ťahá dvere dnu, chcejúc byť čím skôr na dvore a ufujazdiť kadeľahšie. Somár zasa nechcel do neznámej mu miestnosti a ťahal za povraz dvere na dvor. A medzi tým strýko kedy-tedy hodili nevolanému hosťovi ešte sopár medzi plecia. Na koniec museli obidvaja oknom na dvor, ten uháňal do Krajného a strýko museli sa potrápiť s odrezaním somára od kľuky. Pravda, ani sváko nečakali, aby sa im strýko poďakovali „za unuváciu“, lež pobrali sa po skončení tohoto divadla tiež kadeľahšie a na Prašník viacej na vohľady neprišli.