Sváko Ragan z Brezovej I

V niektorých evanjelických sboroch udržuje sa starodávny zvyk, že farár aj s učiteľom na Svatvečer každú evanj. rodinu navštívia a zavinšujú príjemné sviatky narodenia Krista Pána. Obidvaja títo cirkevní funkcionári majú v akceptačných smluvách, čili „vo vokátoroch“ zreteľne vyznačené, že im prislúcha dôchodok z vianočnej koledy. Kde je v sboroch takto zvyk udržovaný, tam by sa v rodine veľmi urazili, ak by pán farár i s rechtorom na koledu neprišli. Myslím, že si medzi sebou rozdelia koledovanie, to jest určia, že ktorý toho roku kam pôjde, alebo či obidve „duchovné osoby“ spolu pôjdu koledovať.

Pri kolede každá rodina dľa možnosti usiluje sa čo najväčšmi uctiť svojich duchovných vodcov. Počastuje ich, i na cestu obdaruje. Dary tieto odnášajú obyčajne mendíci alebo kostolník.

Raz takto išiel aj náš Sanko s pánom farárom na brezovské kopanice, vari do Štverníka po kolede. Poneváč koledníci nesmú ani jednu rodinu obejsť, vynechať — zašli teda aj do chalupy Jura Drgalu. Drgalu pán farár aj celý sbor veľmi dobre poznal, že nechodil do kostola iba na závierku starého roku so slovami: „Uhnite sa mi, šak aj takto rok som tu sedel“ (preto ho aj „ročiakom“ nazývali) a že zavše — ak sa napil — nabil ženu a potom týždeň nič nerobil, iba na peci vylihúval. V tejto pozícii našiel ho aj tento raz pán farár s kostolníkom a mendíkom, keď do chalupy vkročili. Juro leží na peci a nijako ho neprekvapí návšteva pána farára, ktorý po preslove so ženou a deťmi Drgalovými obráti sa aj k ich lenivému otcovi slovami:

„Nále, Jurko, Juro, čo vylihuješ toľko; treba sa ti aj po gazdovstve obzrieť, sečky narezať, dreva napíliť, keď sú zajtra sviatky…“ A Juro odsekne ledabolo:

„Ná, šak mám čas!“

„Aj do kostola bys mal chodiť Jurko — dohovára mu pán farár ďalej — čo bude z teba, miesto spasenia hriešnej duše tvojej, čaká na teba večné zatratenie. Boj sa Boha, Jurko môj; ba či vôbec vieš, koľko je Bohov?“ Tu sa Drgala trochu vystrel na peci, zívnul ústami „na plné vráta“ a zavolal na farára:

„Povedzte mi najprv vy, pán farár, kolko je hviezd na nebi, potom aj ja poviem, kolko je Bohov…“

Otázka Jurova p. farára do rozpakov priviedla, veď ktože by vedel zo smrteľníkov, koľko je hviezd na oblohe? Jeho rozpakov všimnul si aj Juro Drgala na peci a škeril sa pod fúzy, kostolník sa však aj tu vynašiel, pristúpi blíž ku farárovi a šepká mu do ucha, ale tak, že to aj Juro dobre počul:

„Ná, povedzte mu viselcovi, že milion. Milion hviezd je na nebi, nech sa toľko nežgajcuje a zráta si ich, ten viselec delenjaký…“ Farár sa víťazoslávne obráti k Jurovi a povie mu:

„Milion, Jurko, milion hviezd je na nebi, ná fčil mi aj ty povedz, koľko je Bohov…?!“

A Juro odsekne:

„Keby mi ten váš kostelník pošuškál jako vám, povedal bych vám aj ja, kolko je Bohov! Najprv mi teda podte strýko kostelníkech pošuškat…!“

Farár ztratil ďalšiu trpelivosť dišputovať s Jurom. Odporúčal sa a vyšiel s kostolníkom i Sankom na dvor. Cestou ku súsednej chalupe vzdychne si z hlboka a poznamená:

„Blahoslavení chudí duchem, neboť takových jest království Nebeské…“

Tento výrok pána farára dlho vŕtal v „modzgu“ Sankovom. Niako sa nevedel spriateliť s myšlienkou, že by sa taký „bibas“ jako je Juro Drgala, mohol dostať do neba. Sanko si posmrtný život o mnoho ideálnejšie predstavoval, lež aby sa tam jeho duša medzi „chudými duchem“ motať mala. Do neba sa mu medzi duše, podobné Jurovej Drgalovej moc nechcelo, do pekla tiež nie — tak čo? Počal mať obavu o posmrtný osud svojej duše. Pán farár však čoskoro jeho starosti rozptýlil a objasnil mu celý význam výšvyrieknutého citátu Pisma Svätého. Sváko Ragan z Brezovej, ako dobrý kresťan — evanjelik pevne veria v nesmrteľnosť svojej duše a tak aj v kráľovstvo nebeské.