Sváko Ragan z Brezovej I

Toto ľudové pravidlo mali by si všetci ženbychtiví mládenci dobre uvážiť kým sa oženia, lebo ináč na svoju ľahostajnosť doplatia ako aj náš sváko. Oženili — alebo po brezovsky „učlovečeli“ sa a ostali u testa i so ženou. Pomáhali trochu pri hospodárstve, najviac však chodili „za kšeftom“, od svojho otca dostali kobulku, vozík s dvoma „kisnami“ na vajcia a dlhou klietkou na kurence. Nuž pomaly sa púšťali aj so strynkou „do sveta“. Zašli až ku Leviciam, Novým Zámkom, Dunajskej Strede a do Šamorýna… V tomto bolo vždy mnoho brezovskej mládeže „na uhroch“ t. j. učiť sa maďarčine. Sváko sa teda aj tu pravidelne zastavovali. Skupúvali vajcia, hydinu, divočinu a všetko „lifrovali“ do Viedne.

S počiatku im dobre išlo, rozumeli si so strynkou a boli spokojní. Akože nevie čert, čo Pán Boh dá a keď sám nemôže čert, nastrčí tam babu — tak sa časom zamračila obloha spokojnosti svákovej. Mračná zjavily sa v znamení nespratnosti „svekrušinej“, ktorá sa do zaťa nešeredne nanosila a zavše do neho zarýpala, hoc sváko k tomu schválne príčiny nezavdávali. Nespratná testina je hotové božie dopustenie v domácnosti mladomanželov; sedem povestných egyptských rán sa jej svojim účinkom nevyrovná; ničiaca činnosť sopky Vezúvu pri ničení starodávnych latinských miest, Herkulaneum a Pomipeji, — je ako by lahodný jarný vánok proti výbuchom ostrého jazyka takej nespratnej „svekruše“. Sú aj dobré testiné, ale tých je málo.

Keď náš sváko nemohli vydržať vojnu so svekrušou, kúpili si na hornom konci Brezovej chalupu, presťahovali sa a počali tam gazdovať. Prv však, ako by sa boli „usalašeli“, zašli na faru a dali sa za testinú pekne pomodliť. Aby modlitba bola „akurátnejšia“, vtisli p. farárovi celý zlatý, — čo v tých časoch bol veliký peniaz, menovite, ked farárovi vokátor stanovil za podobné „cirkevné výkony“ jedon šesták odmeny.

Na prichodiacu nedeľu po návšteve svokrovej na fare, po dopoludňajšej kázni, zbožné ovečky brezovské prebúdzaly sa zo spánku na tieto slová kazateľove: „Do modliteb našich pak zavřeme bohuznámu rodinu v Baranci, v rodinných nesrovnalostech se nalezající. Prosíce pána Boha, aby rozvášněné nálady utíšil, svého klidu a božského požehnání všem jejím členům v přehojné míře uděliti ráčil… atď.“

Každý vedel, že sa sváko dali za „svekrušu“ pomodliť. V rodine po tejto verejnej modlitbe zavládnul na vždy pokoj.