Sváko Ragan z Brezovej I

To sa datuje z tých čias, keď ešte bolo menej železníc v Nitrianskej, Prešporskej, Tekovskej, Trenčianskej a Komárňanskej župe, keď „antonobile a všeliaké motory ida cestú tolko nesmradely, jako dneskaj“. Vtedy mávali aj mnohí Brezovania lepšie kone ako dnes a medzi nich patrili aj sváko Ragan. Mali ver kobulku, ozaj herskú, ani starú, ani mladú — tak iba stredného veku a vzrastu, ktorá vo výšoznačených župách nazpamäť poznala, už všetky cesty a krčmy. Vedela sa sama i s vozom vyhnúť cudziemu povozu — akby si sváko, v košine sediaci, snáď trocha zdriemli. Bola mrška tak „vycibrená“, že sa vždy presne na ľavú stranu vyhla, ako to platné policajné predpisy nakazovaly. Na chlapcov „miglancov“ bola ako drak zlá, kúsavá a preto svákov „švihel“ len vtedy bol bezpečne opatrený, ak bol v zásuvke chomúta na kobulkinom krku zastrčený. Takto sa tí viselci k nemu nemohli dostať. Treba tiež pripomenúť, že veru uviezla vajec a futra — nákladu aj za dvoch koňov a nikdy sa jej ani neprisnilo stávkovať svákovi, ako jej predchodca, šimel maďarský, hen odkiaľsi s roviny až od Nových Zámkov kúpený, keď v Lopašove nechcel svákovi hore kopcom vôz surových koží vyviezť. Slovom, bola to kobulka akurátna, jak sa patrí.

Ký div, že mnohé zkusené oko brezovských „gšeftárov“ s úľubou spočinúlo na svákovej kobule. Každý by ju bol rád kúpiť od sváka. Bóóóže, veď to aj stojí námahy, kým si Brezovan svojho koňa na toľko vycvičí, aby poznal všetky cesty a krčmy aj v siedmich župách, čiže bol všade doma — ako sa vraví! Taká dovednosť nedá sa ani náležite oceniť a zaplatiť. Najviac sa o kobulku uchádzal svákov sused Ščeván Tatara. Chodil za svákom a vydržal ho večne nahovárať, „aby mu kobulku prepustél,“ však čo dá druhý, zaplatí aj on. Ale sváko nič nedali na jeho nahovárania, boli stále ako by z kremeňa, neoblomným, vyhovárajúc sa vždy tým istým: „Nemám na predaj Ščevánko.“

Až jednoho dňa zašli si do Tvarožkôv na obvyklé tri deci modranského. Tatara už tam sedel a za chvíľu, keď sváko k nemu prisadli, započal znovu so starou nótou, to je — aby mu už raz sváko kobulku predali. A tu, čuj svete — sváko odpovedali:

„Vieš Ščeván, žes’ to ty a že ta poznám, nuž nedbám, oželiem kobulku a predám ti ju, ale mosíš zaplatit hned dobrý oldomáš…“

„No, jakož ináč, to sa rozumie, že zaplatím — volá sused Tatara uradostnený a kričí na hostinského Tvarožka — Juro, nále prines sem hen z toho modranského liter, však som spravél dobrý gšeft, aby sme to reku zapili…!“

A začalo sa popíjať „pri poriadku“ síce, ale s náležitým tempom. Sváko sa pod fúzy usmievali a osvedčili sa, že mu kobulku aj s ohlávkou predali. Cenu ujednali vari na 80 zlatých v striebre. Za chvíľu prisadli ešte dvaja súsedia ku ich stolu, aj tí pomáhali oldomáš piť. Keď už bolo pred večerom a oldomáš vypitý, navrhnul sused Tatara, že by sa reku išli na kobulku podívať. Sváko proti tomu ničoho nenamietali a išlo sa na Horný konec do Raganéch maštale. Tatara sa tešil z dobrého obchodu a sváko iba šibalsky ida cestou pod fúzy sa usmievali.

Avšak — o hrúzo! Predstavte si ľudia to obrovské prekvapenie a sklamanie kupca Tataru, keď kobulku v maštali hore kopytami ležiacu uvidel!? Podíva sa vyjavený na sváka sotva slova popádajúc:

„Ná, Sanko, nále šak je skapatá…!“

„Ach, vidíš Ščeván, to hla aj mna prekvapelo — tvária sa sváko nevedomým — ved som jej sečky usypál lež som išiel do šenku, ved žrala jako divá. Ešče som si myslél, že hu napojím ked sa vrátim a tu hla to máš! Taká škoda, taká škoda, ejnu“ — a sváko počnú bedákať takže Tatara aj uveril, že kobulka ozaj pošla vtedy, kým oni v krčme oldomáš pili a počal aj on sváka ľutovať a potešovať, aby nezúfal „ked ho kríž naščivél“.

Kobulka však sa svákovi ešte ráno toho dňa „zmyšela“ a rozlúčila so svetom pred poludním. To však svákovi neprekážalo, aby si na jej kožu i po jej smrti oldomáš vypili.