Sváko Ragan z Brezovej I

Nemysli si milý čitateľu, že by sváko za obchodom tak boli cestovali, ako moderní „vigéci“, čiže „agenti s teplou vodou“. Nie, oni si zapriahli po kobulke kúpeného šimlíka do vozíka, futrom a podošvami naloženého, do tanistry: syra, pagáčkov, krútanca, peceň chleba, do žltej zástery šunky alebo husiny a hajde „do sveta“. Buďto zamierily „za bory“ ku Čachčínu, alebo Malackám, alebo na dol do Vrbového, Piešťan a odtiaľ už či hore, alebo dolu Považím kým „partéku“ nepredali. Potom zase na zpiatočnej ceste skupovali, čo sa dalo: maslo, vajcia, kurence, mladé prasiatka a surové kože, ktoré potom doma spracúvali a tamten tovar zasa do prevratu obyčajne do Viedne vozievali.

Raz v lete, počas žatvy a najväčších horúčostí vracali sa sváčko z Nového Mesta nad Váhom cez Vrbové. Tovaru mnoho nakúpeného nemali, iba sopár malých prasiatok, súcich na pečienku. Do Vrbového dotiahli so severnej strany od Ostrova, okolo krakovanských kapustníc a tu, na Pažiti zastal im šimel — ako obyčajne — pred krčmou žida, Chajima Motcha.

— Tak teda mosíme aj tohoto Žida podporit jestli má dobré víno — hundrú si sváko pod fúzy; slezú s voza, odopnú šimlovi poboček a vojdú do krčmy. Koňa nenapájali ani nepokŕmili, bo veď nemienili sa u Motcha dlhšie zabaviť. Sešli len tak, aby sa po známosti u neho stavili. Konečne ktož ho vie, či nemá aj on neakú „partieku“ na predaj, takú príležitosť neslobodno prepásť, tým viacej, keď sa sváko skoro s prázdnou košinou vracali.

Vstúpia sváčko do krčmy, krčmára v šenkovni nebolo, zato sedeli okolo stolov nejakí vrbovskí „hodinári“ (príležitostní robotníci, ktorých vo Vrbovom Židáci na jednohodinovú prácu najímajú; zárobok obyčajne zaraz prepijú). Svákove oko spočinúlo na protiľahlých dverách, zo šenku do dvora vedúcich a kriedou husto popísaných menami a číslami. Bola to hlavná kniha, saldo konto krčmárovo; na dvere a ich podvoje-rámovie zapisoval si dlžoby pijákov, ktorí u neho na borg pili a len veľmi ťažko platili. Sváko pristúpia ku dverom a šúchajúc chrbtom popísané dvere i rámovie sotierajú do nerozoznania Židove záznamy. Ako sa tak šúchajú o dvere, mrmlú si polohlasne: — Komu môžem, pomôžem, komu môžem pomôžem. Ľudia v krčme sediaci nevšimli si svojpomocnej humánnej činnosti svákovej, nazdávajúc sa, že sváko si robia masáž po chrbte. Vo skutočnosti však svákov pravý úmysel bol, sotreť keťaské záznamy krčmárove a uľahčiť platobné bremeno chudákom. Sváko skutočne sotreli všetko so dverí, nik toho nespozoroval a Žid možno, že až na druhý deň, keď už nemohol zistiť dobrodeja, ktorý mu takto „spočítal“ jeho účty. Sváko rýchle vypili a pohli šimla ďalej, smerom ku Brezovej.

Na hornom konci Vrbového zastane svákov šimel zasa pred krčmou Krutých. Pravda, sváko Krutého tiež nemohli „obejsť“, bo pochodil rodom z Brezovej a mával vždy dobré víno. Nebohý Krutý aj sa vedel s ľuďmi porozprávať, pobesedovať, Brezovan ho teda ani jediný nikdy neobišiel. Tu sváko najprv koníka opatrili, bič schovali do košiny, aby im ho daktorý viselec „nepopchél“ a vstúpili do šenku. Dali si doniesť tri deci modranského a čerstvých „jaderničiek“, ktoré u Krutých vtedy zvlášť delikátne vedeli pripravovať. Keď sa v meste dozvedelo, že u Krutých zabíjali, poriadané boly zaraz celé výpravy labužníkov na horný koniec a za deň-dva po zakálačke nedostal si u Krutých ani oškvarka.

Ako si tak sváčko papkajú a popíjajú, zrazu preletí im mysľou nedávna príhoda istého Brezovana stavšia sa práve pred krčmou Krutého a just keď viezol malých „gycov“ od Nových Zámkov, že mu totiž niekto jedno pekné prasiatko z voza za bieleho dňa ukradol. Aj sa povrávalo, že to bol nejaký blízky sused, „Gatáš“ prezývaný. Sváko ho síce nepoznali, ani patričný rodák, Brezovan nemohol sa na ňom hojiť, bo ho pri krádeži neprichytil. Potom je vám to ozaj ťažká vec, podozrievať dakoho, keď ho nechytíš pri krádeži.

Sváko zastanú v jedení, prehodia ku nejakému Vrbovanovi, pri súsednom stole unyle sediacemu:

— Mosím sa aj na vôz podívat, aby nejaký viselec niekeré prasiatko nepopchél, jako tod raz mojému súsedovi…

— Nebojte sa ništ sváčko — ubezpečuje ho občan od vedľajšieho stola — dokál som ja tu, ništ sa vám nemôže ztratit. Len si ostante v pokoji pekne sedet!

Človek tento nebol nik iný, ako Gatáš. A sváčko teda ostali sedeť spokojne, menovite keď na nich mrknul uspokojive sám krčmár Krutý pri nálevne na stoličke sediaci a podriemkavajúci. Len pri platení a odchode z krčmy pošepta, Krutý svákovi do ucha, že kto a čo je za osobu súsed od druhého stolu, ktorý sváka ubezpečoval, že sa mu nič nemôže ztratiť, že je to Gatáš. Svákovi sa skutočne ničoho z košiny neztratilo. Napojili si šimla a poberali sa hore Holeškou ku Brezovej.

Ida cestou sváka tak trochu mrzelo, že idú poloprázdny s ciest, čo dosiaľ nebývalo. Neúspech v nákupe dal sa omluviť hlavne tým, že bola žatva, ľudia sú väčšinou poľnými prácami zamestnaní, nuž na trhovanie mnoho času nikomu nezbýva. Ako sa blížia ku kopaniciam, „U Lajdov“ zvaným, napadne sváka myšlienka, aby sa reku na Pustú Ves podívali, azda by sa tam daly čo len surové kože zakúpiť a pod rukou aj nejaká jelenica, srnina, alebo koža s diviaka. — Nuž, zkusme to — povedia si sváko — hat, hvo, hat, hýý a zabočia s hradskej cesty na ľavo, na cestičku okolo mlýna, a vyše okolo cigáňa cez horu Brezinu na Pustú Ves.

Dedinka táto leží sťa útulné hniezdočko v kotline Malých Karpátov dookola mohutnými lesmi obtočená. Obcou patrí do Šterús, avšak v každom inom ohľade gravituje do Vrbového. Pustári sú národ zdravý, rázovitý, neohrožený, ako skutoční horali. Z detských čias mojich sa pamätám, ako sa o nich vravievalo, že niet medzi nimi ni jediného, ktorý by pušky nemal. Niektorý ju mal v komíne, v slamenej streche, v stodole, iný zasa v niektorom dutom strome v horách skrytú. Nu — a o zverinu delili sa s Pálffym. Pálffyho hory, ohradené vysokým ostnatým drótom tiahnú sa od Smoleníc až ku Jablonici. Zvere, menovite za starších časov bolo v nej vyše práva. Jelene, dankovie, diviaci vo veľkých čriedach popásali sa po čistinách, kopcoch a lúkach za drótom v horách. Zvere bolo mnoho a značne krotká, ani človeka sa zavše nebojaca. Ký div, že príležitosť zlákala i Pustárov ku pytlačeniu, práve tak, ako aj poniektorých Košarišťanov a z vrbovských kopaníc Fajnorákov, Pavelčiakov, Bajcarov, Lajdov a iných. Dnes to už utíchlo, i zvere je menej v pálffyovských lesoch a drahá je i munícia. Ale do prevratu bolo všeho hojnosť. Vrbovský obchodník E. takmer denne dodával čerstvú zverinu do Bratislavy, Viedne a Budapešti, za babku od Pustárov skupovanú. Pravda, mäsa — divočiny bývalo za starých čias na Pustej Vsi viacej ako chleba a kože skupúvali pod rukou Brezovania. S týmto teda aj náš sváko počítali.

Pritiahnú s vozíkom po úžasne zlej ceste ku prvým chalupám a rozmýšľajú, že keby sa im tak podarilo s dobrým zárobkom tých zopár prasiec predať. Je v žatvách sparno, také malé „cecáky“ dlho nevydržia bez nejakého neduhu. V letnom horku najviac mladých prasiec zajde nemocami a nákazami. Čert nespí a stačí, aby zdochly dva tri kúsky, a je profit v čertu. Ak možno, treba predať, čo sa dá za čerstva.

Vypnú sváko šimlovi pobočky, predložia chumáč čerstvého sena z ktorejsi hromady, pri chalupe stojacej naťahaného, zapália si do fajky a začnú sa obzerať po chalupách, po chlapoch a ženách, od ktorých by „partieku“ zakúpili. Vkročia do prvej chalupy, avšak zo starých nikoho doma niet, iba detí rozličného veku od nemluvňat počínajúc celé kŕdle. Starí sú všetci na roliach pri kosení obilia. Deti sa dívajú na sváka nedôverčivo a sváko zasa škriabu sa za uchom nad bezvýsledným a pre koňa namáhavým výletom na Pustú Ves.

— To hla mi nebolo treba, môhél som len íst rovno na Brezovú, môhél som už byt na Košariskách a takto čo!? Stojím tu jako svatý za dedinu a môžem sa na hanbu bez gšeftu vrátit. Tomu som hla môhél vyhnút! Čert mi poradél sem sa drápat!

Ale neboli by sváko Brezovanom, aby si aj tu neporadili. Od detí ničoho kupovať nechceli; jednalo sa im teda dostať nejak ludí s poľa dolu do chalúp a vec by bola zaiste vyhraná. Sváko si sadnú na medzu a začnú hýbať rozumom, ale nič im nechcelo na rozum prísť. To je tak, keď má človek smolu, o posmech sa nemusí starať a tento ich čakal cele určite na Brezovej, akby boli s poloprázdnym vozíkom domov pritiahli.

Ako tak rozmýšľajú, vyruší ich z dumania stará, špatná koza okolo zvonice sa popásajúca. Sváko sa na ňu podívajú a v tom sa im zrodí bleskurýchle v hlave myšlienka. Stanú, odložia fajku do košiny, vytrhnú za priehrštie ďateliny a hybaj za kozou ku zvonici. Začnú kozičku lákať s ďatelinou a to na tento „statok“ poúčinkovalo. Ono aj pustárske kozy radšej prijmú patržel, alebo kapustu, ale ani datelinou neopovrhnú, — pravda, brezovskej fajky zápach nesmia pri tom cítiť.

Sváko chytili kozu na ďatelinu, podívali sa, či ich dakto nevidí a rýchle ju priviazali za povraz ku zvonu. Potom sa vrátili ku vozíku a sledovali, čo sa bude ďalej diať. Výsledok sa hneď dostavil. Koza sa už nechcela kľudne popásať a pri zvonici vlastne ani nemala na čom, chcela poodísť ďalej, ale bránil jej v tom zvonový provaz. Začala teda hore-dolu smýkať a šklbať provazom. Rozkývala takto zvon a ten začal vydávať v dôsledku nepravideľných úderov trhané zvuky, ako pri požiari, keď sa na poplach zvoní. Zvuky zvona kozu ešte väčšmi poplašily, nuž začala ešte väčšou silou šklbať povrazom na rohoch uviazaným a skákať sem aj tam.

Poplašné zvuky zvona razom sohnaly všetkých Pustárov s poľa do dediny. Hoc požiarového dymu nikde nebolo videť, jednako každý ponáhľal domov, čo keďby horelo dakde v chalupe — aby si svoje imanie oratoval. Pravda, nik nevedel, že kto kozu ku zvonu priviazal a špatne by sa mu boli Pustári ver za to odplatili. Ľudia mysleli, že to niektorý pasák vyviedol a hľadať vinníka sa nikomu nechcelo. Ktož ho vie, či by sa bol viselec priznal.

Zato však sváko boli „ve gšefte jako doma“. Keď bol národ v chalupách, chytro „obešli“ dom po dome ohlásiac všade, že majú prasce-cecáky na predaj, a že kúpia surové kože, alebo zamenia za prasiatko. Takejto príležitosti si ani jediná Pustárka újsť nedá. „Bóóóže, sú žatvy; sedliak ver hotového groša nemá, ani času isť s tovarom do Vrbového na trh, treba teda využiť príležitosti!“ A tak sváko mali dost možnosti nákupu. Za necelú hodinu minuly sa im všetky prasce z košiny, z čiastky za peniaze, alebo zámenou za surové kože, jelenice, srnaciny, svininy, ovčie, alebo koziny. Kravy, voly a p. tu na Pustej Vsi nezabíjajú, len čo menší statok. Za chvíľu niektorý Pustár kozu odviazal a zahnal domov, ľudia uspokojení, že nič nezhorelo a že prišli k peniazom alebo ku prascom, vracali sa na pole pokračovať v práci.

Sváko však s fúrou surových koží, pekne pomaličky krokom — dlane si trúc od radosti nad podareným gšeftom, ubierali sa na Brezovú.