Sváko Ragan z Brezovej I

Raz na jar sváko Ragan ponáhľali sa so svojou ekvipážou „za gšeftom“ do Nového Mesta nad Váhom, kde mal byť jarmok. V košine nechýbala bedna na vajcia a na zadku hompáľala sa klietka na kurence. V kistni miesto vajec sedely strynká, pravda, vtedy maly ešte trochu „subtílnejšie“ rozmery tielka, ako dnes. Teraz by sa do takej bedne „nezmesteli“. Sváko kedy-tedy mikli jedinou opratou, poháňajúc driemajúceho šimla do kroku. Na Očkovskej doline za Vrbovým stretne sváka nejaký Žid, kožkár (kožky, perie a handry kupujúci) a zavolá na sváka:

„Kde idhú phaán Ragan thak skoro?“

„Ná len tu do Peštu; kde bych išiel“ — odpovedia sváko. Otázka táto nebola im vítaná, poneváč nevedeli ešte, jako gšeft v Novom Meste n. V. vypáli. Trocha nervózny začnú sa hniezdiť na sedlisku, zhotoveného z noše baranieho futra, vedľa ktorého mali v mechu zaviazaných niekoľko duploviek. „Čert nespí — myslia sváko — ked nekúpim, aspoň predám; ale čo je toho vatrála do toho, že kde ja idem. Hat, ho hat — hý hvo — hvo — hat“ a svákove vozidlo kotúľa sa pomaly, ale iste k Novému Mestu n. V.

Ten samý Žid o dva kilometre ďalej stretne druhý vozík, tiež Brezovana do Nov. Mesta sa ubierajúceho. Bol to tuším, ktorýsi Mosný z Baranca. (Baranec je „predmestie“ a továreňská štvrť Brezovej.) Žid sa aj jeho — po známosti — opýta, že kam ide?

„Ná tu len, do Viedna“ — odvetil tento, ako by sa to samo sebou rozumelo a ako by cesta z Brezovej do Viedne cez Nové Mesto N. Váhom viedla.