Sváko Ragan z Brezovej I

Lepšie rečeno, jako ho „pobrezovčeli“, čiže prijali do spoločnosti statočných, domorodých Brezovanov. Už som spomenul, že každý správny Brezovan musí „sa zlužit“, aby sa vyrovnal ostatným a stal sa tak „poriadnym človekom“.

Na Brezovú prišiel nový farár, všetko jedno, či bol evanjelický, alebo katolícky. Jeden z nich to bol a Brezovania dobre vedia, ktorý, — pre širšiu verejnosť je jeho totožnosť ľahostajnou. Hlavné, že nasledujúca príhoda skutočne sa na Brezovej vyskytla.

U Vráblikov na piesku, mali zakáľačku, zabíjačku a večer širokanánsku karminu, na ktorú — samo sebou sa rozumie — i novozvoleného pána farára pozvali a sváka Ragana so strynkou taktiež.

Sváko prišli do Vráblikov ešte za svetla. Zbadali na dvore celú radu kadí a kadečiek sem-tam v zemi zakopaných, po brezovsky zolami zvaných. V kadečkách napechované boly surové kože, aby vo vápnovej vode zmäkly, zlužily sa a tak pri obrábaní ľahšie spustily srsť. Kady boly poprikrývané doskami, tak ako to slúžnovsko-policajný príkaz predpisuje. Príkaz tento slúži za ochranu vlastne iba pre malé deti a prezpoľných, aby sa dakto z nich v zole neutopil. Brezovan na rozume vie sa i bez lampáša a v najväčšej tme každej zole vyhnúť.

Podívajú sa sváko na zoly a hlavou im prebleskne figliarska myšlienka. Vzpomenú si, že by bolo treba „inštalovat nového farára, ved von ešče ani v zole nebol, žeby sme ho reku dneska okrsteli“.

Za chvíľu príjde do Vráblikov i pán farár, pozdraví sa s prítomnými, sadne za stôl a začne sa hodovať. Na stôl prichodí dobrá polievka, kapusta s bravčovým mäsom, zatým lalok s chrenom, črievka-krvavničky, jaderničky, „ujco“; sviecovice s kyselými uharkami a cviklou a medzi to modranské víno, včera čerstvé, z Modry ku Štefanovi Krutých dovezené.

Pred skončením hostiny výjdu náš sváčko nepozorovane na dvor a „poondia“ trochu dosky na zolách rozriedia ich tak trochu, odtiahnu jednu od druhej a vrátia sa zasa dnu medzi hodovníkov.

Po zakončení večere, avšak ešte pred rozchodom hodovníkov, vytratil sa pán farár von, „trocha po povinnosti“ jako sa vraví. Domáci gazda tiež vyšiel za chvíľu na nálep a sotva vykročil z kuchyne, začuje od razu šplechot a fučanie na dvore, žblunkanie v zoly. Vráblik bol hneď na čistom s tým, že je to nebodaj zlodej, ktorý mu chcel alebo slaninu z komory, alebo azda aj koňa ukradnúť. Ani chvíľu neváhal, ale začal prestrašeným hlasom o ratu kričať:

— Ľudia, berte vidly, berte sekery, cepy, berte motyky; kmína tu máme, chcel mi kona ukrast, pojte ven asnaj je ich tu aj vac, do zoly sa chyteli! Pojte ludia, berte vidly na viselcov mamlasiskvov. Stará, Juda, kde si? Daj sem friško lampáš, abych sa mu mamlasovi do očí podíva], daj sem friško svetlo!

Hodovníci sa vyroja na dvor a stará Vráblička vynesú veliký lampáš s horiacou sviecou v ňom. Avšak, o hrúzo! Nebol to kmín ani mamľas, ktorý sa v zole okúpal, lež to bol nik iný ako prevelebný pán farár brezovský. Vletel celý do zoly a hoc bol vari adventný čas, nie práve ku kúpaniu v prírode súci, okúpal sa veru celý a nemohol sa dostať z nej von, tak vznikalo to záhadné šplechotanie v tmavej noci na Vráblikech dvore. Spoločnosť ustrnula nad nešťastným pádom pána farárovým do zoly a ľutoval ho každý, jedon pred druhého. Starý Vráblik spustia na ich strynku zle-nedobre.

— Ná, Juda, kde si, ty Dora jedna, čo si, prečo neposvietiš pánu farárovi ked idú ven?! Och, och, také neščastie, jéjdanenko, a k tomu ešče náš pán farár posvatená osoba! Och, och, to hla sme sa nenazdáli!

— Ništ to zato, pán farárko, príjde vietor ofúka to — prihovárajú sa sváko Ragan ku farárovi pomáhajúc mu von zo zoly. Aspon ste sa takto stali naozajstným Brezovanom. Tak podte von, — no, hla, okúpete sa doma a ništ sa neprihodelo. Druhý raz si dajte pozor, nechodte s nálepa dale, aby ste zas nevleteli do zoly. Však vón v nej každý Brezovan bol.

Farár vylezie zo zoly jak vodný muž a hustá, zolová tekutina kvapkala z neho v dlhých, hustých kvapkách. Ovšem, zápach menej aromatickej tekutiny naplnil razom celý dvor. Pán farár uháňal najkratšou cestou do fary, aby sa rýchle vykúpal a zbavil neblahých upomienok na zakončenie karminy u Vráblikov.

Sváko sa potuteľne usmievali pod fúzy a tetky, prítomné na karmine zalamovaly rukama a ľutovaly chudáka pána farára. Keď sa spoločnosť rozchádzala, opýtajú sa sváko Vráblik sváka Ragana:

— Sanko, priznaj sa mi dúverne, nevyviedels’ to ty tomu farárovi? Všecko sa mi vidí, žes’ mal v tom prsty…!

— Nále, — čo ti ja poviem? Azda som mu ja kázal, aby do zoly liezel, lebo čo? — odpovedia sváko. Takáto inštalácia aj mu bola treba, jako brezovskému farárovi.

Od tej doby sú Brezovania pyšnejší na svojho farára a hovoria, že je krv z ich krve a koža z ich kože. Nikomu viacej nenapadne namočiť svojho farára do zoly, lebo už raz v nej bol a prejdúc takýmto „krstom“ pasovaný bol na riadneho a dokonalého Brezovana.