Sváko Ragan z Brezovej I

Vrbové povedľa svojho blata, známe je aj koňskými jarmokami, na ktoré sa schádzajú kupci a predavači nielen z celého Považia, lež prichodia až hen z Moravy, z Valašska, tiež aj zo župy bývalej Tekovskej a z okolia samej Bratislavy. Najčipernejšími kupcami na vrbovských dobytčích jarmokoch sú Moravci, bo oni kúpia nie len pekného koňa, lež aj každú mrchu do rybníka. Za nimi — ale len pokiaľ sa týka predávania koní — nasledujú takzvaní hromádkoví cigáni, s ktorými naši usadlí, čiže domorodí cigáni nechcú mať ničoho do činenia, podceňujú ich práve pre ich túlavú a zlodejskú povahu. Taký vandrovný cigáň len vtedy ničoho neukradne, keď nemôže a premnohým podfukom, aké títo cigáni so zmrzačenými koňmi na jarmokoch vystrájajú, ani najprefíkanejší koňský obchodník nerozumie. Obyčajne z každého jarmoku vyženú cigáňov četníci až za chotár obce.

Trocha ďaleko som zašiel od sváka Ragana, ale nemohol som sa vyhnúť kočovným cigáňom, keď je reč o dobytčích-koňských jarmokoch vo Vrbovom.

Sváko mali doma žrebca, nejakého grinbľavého, večne chlpatého a krpatého. Srsť mal dlhú huňatú, sožral obroku a sena aj za troch a ostával porád krpatým na hanbu a ostudu svákovej maštale. Ani ho von nevyviedli, aby sa za taký nepodarený statok nemuseli hanbiť pred súsedmi a celou Brezovou. Keď sa im žrebec už vonkoncom nepozdával, rozhodli sa, že ho predajú na jarmoku vo Vrbovom. A tak jednoho večera vravia ku svojmu synovi:

— Ščeván, dobre nakrm toho žrebca, zajtra s ním pôjdeme do Vrbového na jarmek, snád ho nejaký Moravec kúpi. Staneme skoršie, za tmy, aby nás s ním susedia vychádzat z domu nevideli. Pojme ho ale najprv ostrihat, aby nebol taký glbatý.

Na druhý deň ráno stretáme sa s Raganovci aj s ich žrebcom na jarmoku vo Vrbovom. Mladý drží žrebca na ohlávke a sváko stoja vedľa neho, obzierajúc sa po trhovisku a netrpezlive čakajúc, kedy sa už nejaký ten kupec ukáže. Žrebec stál pri nich nehybne a driemal. Takáto pozitúra mladého koníka nelákala ver kupcov, ba ešte odpudzovala. Daktorí z nich, okolo idúci zavše si aj uštipačné poznámky na driemajúceho žrebca dovolili, sváko však na to nereagovali. Kupci sa pri svákovom žrebcovi nezastavili a jarmok sa už ku koncu chýlil. Raganovci počali byť opravdu nervóznymi, menovite sváko sa nechceli vystaviť všeobecnej ostude a uštipačným poznámkam Brezovanov, keď by sa mali so žrebcom domov vrátiť. To by bola blamáž a tej sa treba vyhnuť! Neboli by sváko Brezovanom, keby si aj tu nepomohli. Zahýbali teda trocha rozumom a poneváč moravskí kupci o ich žrebca nestáli, rozhodli sa, že teda oni budú robiť Moravca a syn, Ščeván predavača. Rozkážu mu teda iba pološeptom do ucha, aby sa s nimi dobre jednal a lacno žrebca nedával.

„Počkajte tatko trochu, ja sa se žrebcom trochu prejdem, aby sa prebral z driemot a potom teda začneme jako sa patrí predávat.“

Mladý Ragan mrsknul žrebcovi po slabinách prútom, ten sa rozkýval a uviedol svoju kostru do rýchlejšieho pohybu, skoro do behu. Ščeván s ním zabehnul až do Megovej tehelne, vedľa trhoviska na stražovskom boku stojacej, medzi sklady vypálených tehál. Tam, keď ho nik nevidel, bleskurýchle hodil žrebcovi trocha čierneho korenia a papriky pod chvost, tak že tento bol razom veselší, živší. Vrtil chvostom a strihal splašene ušima ako plnokrvný arabský žrebec. Z tehelne sa Ščeván vrátil skoro na trhovisko, pravda, tu sa už na inú stranu so žrebcom postavil. Za chvíľu prišli k nemu sváko, ako cudzia osoba a spustia na Ščevána handlierskym hlasom, ako Moravci zvyknú:

„Chalane, zač to žríbě?“

„Osemsto zlatých, pantáto“ — odpovie Ščeván, predavač.

„Spusti něco chalane, drahé je to žríbě. Dám ti teda sedemstopadesát zlatých, alebo patnáststo korún.“

„Nedám pantáto, to som už dávno môhél za žrebca sedomstoosemdesát zlatých dostat. Mosíte sa polepšit, šak sa len podívajte na žrebca, nekupujete predsa kočku v mechu, to je koník otcibohuprisám ešče akurátnejší jak vojanský. Dáte osem stovek a je váš aj s ohlávkú.“

„Ked nespustíš, nechaj si partieku a ja zas peniaze, vac ti nedám jako sedemstošedesát zlatých. Nedáš? Dobre! Nechaj si žrebca, šak po jarmeku bys ho rád dal.“

A sváko odídu do trhoviska medzi jarmočníkov, ale za chvíľu sa znovu vrátia so slovami:

„Chalane, polepši se, spusti něco, ja přidám!“

Ale Ščeván bol „tvrdá hus na šklbanie“ veľmi ťažko spúšťal. Sváko za tým ešte šesť ráz odišli od žrebca a vrátili sa k nemu poznovu, núkajúc syna — chalana, aby se polepšil.

Toľké jednanie, smlúvanie a trhovanie neostalo bez ozveny ani u ostatných jarmočníkov. Prihrnúli sa k Raganovcom a počali sa o ich „araba“ živšie zaujímať. Výsledok toho bol ten, že ktorýsi z nich, Piešťanec predsa len kúpil žrebca za sedemstoosemdesiatpäť zlatoviek. Bo veď prečo by nebolo žriebä toľko hodno, jemu ako tomu Moravcovi, ktorý sa toľko ráz k nemu z jarmoku vrátil. Zaplatil ujednanú cenu, Ščeván vytiahol z vrecka pas a kupec odvádzal si rujného žrebca do Piešťan, natešený, že dobre a lacno kúpil.

Tak sa sváko zbavili žrebca na vrbovskom jarmoku. —