Sváko Ragan z Brezovej I

Keď som pred rokom v ktoromsi dennom časopise uverejnil prvý úryvok z príbehov „Sváka Ragana z Brezovej“, počali sa brezovskí sváčkovia i strynky vzájomne vypytovať:

„Ná, koho to len ten oný myslel? Nebodaj mal na mysli Teba, Juro, však Tys najvac viselectví postváral…“

„Vidíš ho — bráni sa upodozrievaný — prečo by mal akurát moje viselectvá spomínat, azda si bol Ty Ščeván odchodnejší od ostatných? Vaččím dílom sa to na Teba vztahuje, bol si Ty Ščevko fajn chlap, ej veru bol, bouprisám, ošmek si bol aj Ty jako fšetci…“

„Koho to len myslel?“ Hádaly aj „strynké“, mládež i stárež, na koho by sa moje kresby asi vzťahovaly. Spomínané sú aj dnes určité osoby, ktoré v očiach pravoverných Brezovanov javily sa jako hrdinovia môjho líčenia. Keď po čase zjavily sa v dennej tlači ešte niektoré kapitoly o svákovi Raganovi, nebolo konca-kraja vypytovaniu, ale vtedy moji brezovskí priatelia už aj na mňa doliehali žiadosťami, abych im povedal, koho vlastne skrývam za menom Ragan zpomedzi toľkých Brezovanov, ktorí sa ku príhodám, mnou o svákovi Raganovi lýčeným, priznávajú?

Tieto dotazy sú svedectvom, že povaha môjho „sváka Ragana z Brezovej“ je spoločná každému domorodému Brezovanovi, chytrá, bystrá, dovedná a keď treba i figliarska — ako to už obchod alebo dlhá chvíľa sebou donáša. Brezovana ani sto židov neošiali, to je pravda a spolu aj svedectvo najmenej toľkej obchodnej podnikavosti, akej len u najpodnikavejšieho národa, u Židov nachodíme.

Vo svojich kapitolách o svákovi Raganovi snažil som sa načrtnúť aspoň niekoľko príbehov z vlastností Brezovana prýštiacich. Opakujem, len niekoľko, poneváč podobných je na Brezovej pod Bradlom ešte vždy veliké množstvo, ktoré dosiaľ perom zachytené neboly. Tak na príklad: príhody nebohého košarisského farára a dekána Štefánika, otca to nášho oslávenca, generála dra Milana Rastislava Štefánika, zkúsenosti s cestovaním za hranicami a v salónnom vozni „strynkej Osuských,“ matky nášho zahraničného bojovníka a dnešného parížskeho vyslanca, dra Štefana Osuského atď. O cestovaní Brezovanov do Ameriky, z Ameriky, o nakupovaní škopov v Rumunsku, Besarábii, na Balkáne a ich speňažení v Paríži — daly by sa celé sväzky popísať. Naši folkloristi mali by hojnú žeň pre svoje perá na Brezovej pod Bradlom. Obec táto vyniká svojím jedinečným svojrázom, ktorý vie upútať i cudzinca sem zavítavšieho.

Nie som Brezovanom, iba „prespoľným“, teda nelíčim zvláštnosti svojho rodiska. Najnovšie ma moji brezovskí priatelia „štepeným Brezovanom“ nakrstili. Som hrdým i na túto prezývku, lebo Brezovan má byť prečo hrdým na svoj pôvod. Vždy som sa na Brezovej lepšie cítil, ako kdekoľvek inde a menovite pred a počas vojny Slovák, národovec nachodil tu vždy skalopevný celok sebavedomých a neohrožených slovenských národovcov. Rád som mal vždy Brezovanov. Priateľská láska k Brezovanom, ich typický svojráz známy mne už od detských mojich časov, viedly ma ku napísaniu tohoto dielka. Rád bych ním upozorniť folkloristov, aby Brezovej pod Bradlom a vôbec podbradlanskému kraju venovali vďačnú pozornosť, lebo „žeň jest tu mnohá, jen dělníků málo!“

Napokon prosím čitateľov, aby jednotlivé state, citované v tomto diele v brezovskom nárečí, vyslovovali „po brezovsky“, to je — úplne tvrdo.

V Košiciach, dňa 8. marca 1927.

Pôvodca.