Sváko Ragan z Brezovej I

Stalo sa to v januári, v najtuhšej zime. Sváko mali v zásobe všeliakú „partieku“, menovite ostalo im hodne podošiev zlých, mäkkých a mokrých, „nevystrúhaných, nevyblajchovaných“, ktoré na vrbovskom jarmoku predať nemohli. Čert vie, čo im chýbalo? Mäkké boly ani špondia. Myslím, že sváko poznali pravú príčinu spotvorenia podošiev a vedeli tiež, prečo ostalo v nich toľko vody. Mne neprichodilo pátrať po príčinách „spotvorenia“ podošvovej kože svákovej, lebo sa garbiarčine nerozumiem, pravda — riedku a mäkkú podošvu bych nikdy nekúpil, poneváč bych ju nemohol náležite zúžitkovať. Z obecnej živnosti, všetkým takmer Brezovanom spoločnej, z garbiarčiny, ostala mi podnes deň v jasnej pamäti iba „zola“. Je to hlboká jama, plná vápnového roztoku, v ktorom sú močené surové kože, aby spustily srsť, aby sa ľahšie „šklbaly“. Menej lahodiaci zápach, šíriaci sa po celom okolí, každého upozorní, že v tom-onom dome, v humne majú zolu. Trochu lepšie už aróma má nádržka dubová, kady, kam kože v konečnom stupni výroby prichodia. Od dubovej kôry, dubnice, dostáva vyrobená koža svoje zvláštne aróma. Ináč nevyrobená a v zole sa nachodiaca koža „smrdí jak lyon“.

Na Brezovej sa vraví, že opravdovým Brezovanom je len taký človek, ktorý bol do zoly namočený. Preto sa ja brezovským humnám na kilometer vyhýbam, kedykoľvek príjdem na Brezovú, aby ma reku moji brezovskí priatelia „nepokrstili“. Toľkej ochoty bych teda ani nežiadal od nich.

Trochu ďaleko som zašiel od zlých podošiev svákových, vráťme sa teda k ich vozíku, s ktorým sa teraz už v Malackách na jarmoku stretáme. Sváko sa vybrali zkusiť šťastie v Malackách, postarajúc sa vopred o náležitý podfuk, pomocou ktorého môžu sa jedine koží zbaviť.

„Partieku“ si ešte v predchodiaci deň večer do košiny uložili, aby mali všetko v náležitom poriadku ráno. Uložili tak, aby mal vzduch ku každému kusu voľný prístup, — teda nepokládli kože jednu na druhú, lež voľne, krížom — krážom postavali ich v košine. V takom rozložení kärovali s nimi predo dňom, druhého dňa cez hory do Malaciek na svojom šimlovi.

Mrzlo celý týždeň ako by na objednanie, tak že svákovi, ubierajúcemu sa do Malaciek na jarmok, para na fúzoch a fajke primrzala, tvoriac tak hrubé ľadové „gongolce“. I šimlovi para na fúzoch zmrzala a kolesá škrýpaly po zamrzlom sňahu vydávajúc zvuk skoro zvonivých akordov. Nedivme sa teda, že mäkké a vlhké podošve svákove, keďže už od večera predošlého dňa boly v košine naložené — ztuhly, to je — zmrzly na kosť, takže ich nik nerozoznal od podošiev riadnych a správnych. Tohoto chceli sváko docieliť a to sa im aj podarilo. V tomto bol vlastne ten podfuk.

Pritiahnúc včas ráno do Malaciek, zastavili sa pri prvej krčme, aby sa trochu ohriali a vypili si niečo „od žalúdka“. Vlastne zastal pred krčmou ich šimel sám od seba, ako sa na „vymuštrovaného“ brezovského koňa patrí. Sváko si zaraňajkovali a hajde do trhoviska. Nemuseli ani ďaleko ísť, na ceste zastavili ich kupci „Židia“, a slovo dalo slovo — zakúpili razom všetky podošve svákove za výhodnú cenu. Podívali sa na tovar, ohmatávali sem tam, konštatovali, že koža je tvrdá, neohebná a vyplatili zaraz svákovi požadovanú cenu. Ešte si aj pochvaľovali „das is gít, is das gít!“ Keď mali sváko peniaze v najspodnejšom vrecku „prucľa“ zastrčené, obrátia šimla s vozom smerom ku Brezovej, utrú si rozradostený fúz a zavolajú polohlasne ku židákom: — šak ti bude gít, až ti rozmrzne!

Na odpoveď pravda, nečakali, ale uháňali kade ľahšie ku Brezovej. Šimel pridal do kroku, ako by bol vedel, že tu niet času na rozmýšľanie. Doma bude dosť času na odpočinok, menovite, keď nehrozí nebezpečie, že by musel so svojím gazdom túlať sa po jarmokoch so zlým tovarom, ktorý tak výhodne v Malackách predali.

Tento raz mali sváko zas kromobyčajne dobrú náladu. Bolo už hodne podvečer, keď dotiahli „na Hradiščo“, súsednej to dediny pri Brezovej, kde im, ako obyčajne — šimel pred krčmou Žida, Ašnera zastal. Vybatolili sa teda z košiny, odopäli koňovi poboček, prikryli ho „kubou“ a vkročili dnu, tri deci vína vypiť.

V krčme sedeli nejakí chasníci, Hradiščania a popíjali si. Brezovania prezývajú Hradiščanov — „té“, dľa ich výslovnosti množného počtu všetkých troch rodov zámena ukazovacieho. Sváko sa nezdržali a kde-tu vyletelo im z úst slovíčko — „té“. Hradiščanom nebolo treba viacej ničoho, aby voči svákovi zlobou zahoreli. Ukuli teda voči svákovi pomstu nesmieriteľnú.

Večer za tmy poberajú sa sváčko od Ašnera domov. V zimných večeroch býva zvečera hustá tma, na dedinách tým zákernejšia, peneváč tam niet lámp po uliciach. Tak aj tento raz, tma ako vo vreci tlumila celý horizont. Svákov šimel pozná však z pamäti všetky cesty, nezmýli ver nikde. Za dolinou však, ó, hrúza! — vytalúpia sa nejaké postavy zpoza stromov, zastavia šimla, skočia na vôz a začnú sváka so všetkých strán mlátiť päsťami i palicami. Sváko neztrativši duchaprítomnosť zvolajú z plného hrdla:

„Ježiš Maria!“

„Jožo, nebi ho, to je našinský!“ — zavznie hlas zpomedzi nezbedníkov a postavy zmiznú razom od svákovho voza.

Sváko sa potom spokojne a pri poriadku dostali na Brezovú. O príhode na Hradišti strynkej však ničoho nespomenúli.