Sváko Ragan z Brezovej I

„Hat hvo hat, prrr, hat hvo hat, stará hamuj“ ozýva sa monotónne na hradskej ceste, na kopci pri Lajdech mlyne. To sváko Sanko Ragan z Brezovej aj s ich lepšou polovičkou (v obyčajnom pomenovaní na Brezovej a Vrbovom strynkou, alebo tetkou) idú „za gšeftom“. Zajtra má byť jarmok „ve Vrbovém“, nuž ponáhľajú sa, aby reku nezmeškali. Partéku naložili do košiny ešte pred obedom, aby naozaj ničoho doma nezabudli, prezreli ju vo voze zo tri razy a bafajúc chutne z fajočky (z ktorej už vyše desať rokov fajčia) spokojne pomľaskávali jazykom premýšľajúc, koľký by mali „chosen“, keby zajtra „ve Vrbovém“ „gšeft“ jak sa patrí išiel. Namastili osy, chomút, prezreli ešte raz, či sú zaosky na mieste a brčkom zastrčené, aby nevyletely niekde na vrbovskej doline. Preskúmali aj hamovník a poriadne upevnili košinu do voza, aby sa im niekde na ceste s „partiekou“ aj s tetkou neztratila. Do mecha natlačili sečky a do menšieho zasa otrubov pre obrok, obidvoje vtlačili pod hrantík, ktorý zasa prikryli kobercom a tak pre sedadlo si upravili. Zo stodoly priniesli batoh sena, toto zasa strynkej prihotovili za mäkkučké sedadlo v košine do zadnej čiastky voza. Sváko sú dobrák od kosti a preto si ver svoju strynkú na každom kroku „bečelujú“, hoc im táto zavše svojim píchľavým jazýčkom toľko „hubovej polievky nesolenej“ uštedria, až ver z hrnca prekypuje. Nie, sváko si „hľadia“ svojej ženy, s ktorou ich už tridsaťročné sladké — zavše i kyslé manželské puto spojuje. Prosím vás! A čo je komu do toho? Čo si u Raganov navaria, to si aj sami zjedia a nič zlého o nich ani súsedia povedať nemôžu. Bárs už dve dcéry vydali a syn sa im kamsi do košarisského priženil, tak že po tejto stránke sú už bez starosti, — jednako však „gšeftujú“ ďalej. Majú to už akosi v krvi ako všetci Brezovania, roztratení po celom svete, až do dňa súdneho. „Gšeftujú futrom“, ktoré si doma vyrobia a podošvami. Tieto síce doma nevyrábajú, ale kupujú ich od súseda, Martina Morčáka. Doma ich rozkrájajú na kúsky po jednom, dvoch aj troch pároch podrážok. Väčší počet prihotovia po jednom páre, bo takéto idú najviac na odbyt.

Keď všetko ešte raz poriadne „previzitirovali“, napojili šimla, zapriahli a zavolali na strynkú, aby si išly sadnúť. Strynká sa poohliadly starostlive po stavaní, zavrely pitvor a vyteperiac sa na vôz s uzlom v ruke, spokojne sa „rozložely“ v košine. „No, Sanko môžeme s božú pomocú íst,“ zavolajú strynká na muža. Ešte raz obidvaja ohliadnu sa po dvore, ako by na raz vzdychnú si spoločne „Pane Bože pomáhaj,“ sváko pohnú šimla miernymi slovami: „Hýjo hýýy.“ Šimel sa prebudí zo spánku, vzopre sa, zapraskajú v ňom staré kosti, natiahne sa a vyvlečie vôz zo dvora. My stretávame sa so svákom a strynkou už vo vrbovskom chotári, na Holeške — u Lajdov.

Keď sváko zavolali na tetku „stará hamuj“ (láskavý čitateľ mi odpustí, keď strynkú budem už tetkou nazývať, vo Vrbovom je totiž toto všeobecné oslovenie medzi pospolitým ľudom obyčajnejšie, ako strynká) tá podriemkávaly chudera na voze. Bože, veď sa im ani diviť netreba; cesta je hrbatá, vozík veru nie je na perách, nuž toto hegavé vozenie každého uspáva. Na zavolanie svákove, vyskočily tetka z voza, bárs sú aj stará a poriadne zahamovaly, tak že sa vozík spúšťal pomaly dolu k Podhrabine. Tetka medzitým vycarbaly sa znova na vôz, ale ostaly stáť iba na „longu“, aby, až vôz bude na rovnejšej ceste, odhamovaly. Sváko si medzitým spokojne sedeli na hrantíku, žmurkali očami a bafali spokojne zo smrdutej fajky. Koník išiel odmeraným, lenivým krokom, akiste tiež driemal, iba kedy-tedy pridal do kroku, keď ho sváko opratou a karhavým „hat, hvo hat“, do „ražnejšieho“ chodu ponúkali. Tetka musely po Prašník ešte zo tri razy hamovať a len pred osadou vterigaly sa poznovu do košiny v nádeji, že už nebudú museť hamovke k vôli z voza vystupovať.

Pred Prašníkom sváko veru tiež zaspali. Cestou stretli „asi“ šesť povozov, ale šimel sa im bez dirigovania svákovho vyhnul. V tomto ohľade všetky brezovské kone sú dosť školené, čo veru máloktorá „paripa“ na bližšom i ďalšom okolí dokáže. Brezovania (nakoľko by nepoužili vlakov), chodia „za gšeftom pravidelne na jednom koni, ktorého iba na jednej jedinej oprate dirigujú a poháňajú, kdežto všade inde musí byť použité dvojitej uzdy a oprát na ovládanie koní. Brezovanovi stačí jedna oprata, aby ňou so svojou „kobulkou“ pol sveta prešiel, poskupoval všetky jarné kurence, husy, vajcia, maslo, surové kože, na jaseň divočinu atď. Charakteristická u brezovských koní je ďalej ich výborná memória. Taká „kobulka“ zapamätá si všetky krčmy a zájazdné hostince aj v štyroch župách, kde sa raz obrátila a jej gazda sa tam občerstvoval alebo nocoval.

Tak aj teraz. Sváko s tetkou spokojne driemali na vozíku, keď odrazu šimel zastane a z hlboka si oddýchne. Raganovými to trhlo a obidvaja sa bleskurýchle prebudili zo sladkých driemot. Čo je, čo sa stalo? Obidvaja sa podívajú do okola a potom spoločne na šimla, ako by sa ho zpýtať chceli, prečo zastal prostried Prašníka. V tom však sváko povedia tetke:

„Ahá stará — ved je to prašnícky Icik“ a aniž by čakali na vyslovenie názoru tetkinho ohľadne tohoto dedinského krčmára, teperia sa dolu z voza, ako by sa to samo sebou rozumelo, že keď je tu krčma, šimel zastal, treba si ísť vypiť tri deci, alebo čo len veľký „špric“. Nakoľko som mal možnosť brezovských kupcov „gšeftárov“ v tomto ohľade pozorovať, nepijú šnapsov, ale takmer vždy a všade víno a to len vínko dobré. V zime pijú podľa známej brezovskej zásady: „ked si dám ráno liter vareného, celý den môžem pit surové“. Výnimku bych pripustil iba pri raňajšom pití, keď sa treba potúžiť a vypiť „niečo od žalúdka“. To „niečo“ býva dobrá borovička, málo kedy slivovička.

Pravda, tetka tiež nelenia. Nie že by liezly z voza za svákom, ale počnú mu — povedal bych zo zvyku — robiť mravokárne výčitky:

„Nále Sanko, ná či sa ty ozaj pri každém šenku mosíš zastavovat, vyrobél sis’ už? Milý mocný Bože, mám to ja s tebú trápenie, kedy sa mi už len napravíš a necháš tých smradôv aj s ich otravú?!“ A sváko cele dobromyseľne odpovedajú tetke: „Vidíš stará, nemosela bys mi furt hundrat do uší, aj Icik chce byt živý, veru bys môhla aj ty zejst a vypili by sme si. Tak, ved už sa len uspokoj, šak zajtra bude dobrý gšeft, neboj sa, neprerobíme. Ani otlaky ma nebolia, bude pekný den.“ Poneváč sa tetka ani nehnúly z košiny, pokračujú sváko: „Alebo dobre, ked nechceš, ostan ve voze a daj pozor na partieku, ja som hned hotový, ani neodepnem šimlovi poboček. Ták a už idem, no tak.“ Vo dverách šenku obrátia sa sváko starostiplne na stranu, k tetke vo vozi a zavolajú: „Daj pozor na zaosky a na remenák, aby ho nejaký viselec nepotiahél.“

A tetka na oko nahnevane odpovedia: „Nestaraj sa a hlad, abys už aj tu bol.“ Nahnevaná však nie sú. Ony to len zo ženského zvyku zašomraly na sváka. „Booože, ved jaká by to bola žena, kerá by mužovi všetko povolela, takej neni ani v Americe“ — myslia si spokojne tetka. V skutočnosti ale dožičia svákovi „nech si len vypije pri poriadku“. „Čo by to bol za muža, kerý by si nevypil a nezafajčél?“ „Len nech sa neopíja, nekartuje a ženu nebije“ — rozumkujú tetka.

V tom sa dvere na krčme pootvoria a v nich sa zjaví svákova hlava so zamasteným klobúkom: „Tak čo, — nejdeš stará?“ — volajú na tetku, ktorá počínajú byť už netrpelivá a odseknú starému:

„Ná, už bežím jako bláznivá, veru nejdem; ked chceš, dones mi sem a pod už skôr, aby sme za tmy neprišli do Vrbového.“ Tu sa sváko vytrepali celý, koľko ich je, z krčmy na ulicu, nesúc v ruke trojdecový pohár do polovice s vínom a podajú tetke. Táto podnesú pohár k ústam; prv, lež by si upily ako sa patrí, povedia:

„Starý, daj nám pán Boh zdravia.“ A sváko zdvorile odpovedia: „Pán Boh uslyš.“

Tetka si poriadne glgnú, zmraštia čelom, našpúlia ústa, zamľaskajú gambami a podajú pohár zpät svákovi, ktorý v ňom zbylú trošku ešte na ulici dopijú. Medzitým ich tetka popoháňajú: „No už len chod, zaplat a podme.“ Sváko pridajú do kroku a čoskoro sa vrátia, z krčmy až na ulicu počuť Icikovo: „S Phánom Bohom.“

Sváko uvelebia sa do voza, zaškaredia sa vopred na hŕbu zevlujúcich chlapčiskov a zavolajú na spiaceho šimla: „Hýjo starý, hat hvo hat, hat, hat.“ Šimel sa lenive napne, znova zahrgľujú v ňom staré kosti a počne kráčať smerom k Vrbovému. Za mostom je druhá krčma Krautova, aj tu chcel šimel postáť, ale sváko ho trochu silnejšie mykli opratou a pridali zvuku ku svojmu „hat hvo hat, vijo“, takže kobulka za výhodnejšie uznala ísť ďalej. Za Prašníkom smerom ku Mikloškech mlynu vedie hradská cesta trochu s kopca, takže koník i nechtiac bol nútený mierne bežať; tetka však nemusely ísť hamovať, keďže kopec je nižší. V tom sa na ceste objaví strapatý šarvanec a ukazujúc na kolesá bežiaceho vozíka kričí z plného hrdla na sváka:

„Sváko, sváko, podívajte sa.“ Ten chudák uľaknutý obrátia sa stranou, nahnú sa do zadu a vyjavene pátrajú očami, či snáď koleso nevyletí, či sa niečo nezlomilo, alebo či „levču“ neztratili. Nevidiac nič podozrivého, zastavia koňa a zvedavým obličajom, zdesený, zakričia na smejúceho sa nezbedníka: „No, čo je?“ A malý šarvanec rehotajúc sa plnými ústami zavolá z poctivej a bezpečnej vzdialenosti:

„Koleso sa vám krúti, haha.“

Svákovi nebolo viacej treba. Zakabonia sa spravedlivým hnevom, odpľujú si na desať metrov, chytia bič do ruky a spustia hlasom hromovým:

„Oh ty viselec delenjaký, ty mamlas! Nepoznal som tvojho otca? Ten bol statečný človek, ale ty si kmín, ty loptoš jeden zamorízaný. Ideš sa umyt! Kto ta učí takému móresu, kde chodíš do školy? Pod sem, nech ti uši občešem týmto remennákom. Ty volentier…“

Sváko zahoria spravodlivým hnevom nad takou nezbednosťou dnešnej mládeže a hundrú si rozčúlene až po Bachárech mlyn: „Taký mamlas! Ba či vie desatero s cojestom a pomodlit sa! Šak, nech by mi len bol bliže prišiel, bol bych ho bohuprisám zesekál tým švihlom, že by to bol do smrti pamatál…“ a od jedu poriadne otiahnu bičom šimla. Tento prekvapene zatrasie hlavou, podíva sa vyjavene na sváka, ako by sa ho spytoval, čo sa to s ním odrazu deje a pridá trocha do kroku, aby za dve minuty zase prišiel do lenivého tempa.

Tetku zlosť svákova taktiež popchla, menovite keď uhodili bičom ich paripu. „Nále starý, ná prečo ho mlátiš, čo ti urobél? Nemáš veru pána Boha pri sebe, ked tú nemú tvár trýzniš…“

„Ná, mal byt farárom, nemlátél bych ho — odseknú sváko a zahrmia na šimla — „hýýý, hat hvo hat.“

„Ej starý, môhél bys mat rozum, kdo to len videl, mlátit vlastného kona a tolko sa hnevat pre takého fagana?! Azdaj si bol ty lepší, ked si bol v jeho rokoch, čo?“

Sváko už ani slova nemukli až po Vrbové a tetka si tiež sedely, ako mutek na batohu sena v košine podriemkávajúc. Je verejnou tajnosťou na Brezovej a okolí, že sváko mali a majú pred ich strynkou (po vrbovsky — tetkou) veľký „rešpek“ a že ich tetka „držaly na móresi“. Ináč by vraj sváko zavše boli podľahli svojej slabšej „náture“, čo sa týka toho trocha častejšieho potužovania sa v šenkoch, „na cirkevném“, alebo u Tvarôžkov, alebo aj inde, mimo Brezovej, keď sváko idúc za „gšeftom“ spozorovali, že v tej-onej hospode včera gúľali do pivnice novú zásielku modranského vínečka. Poneváč sváko sa presvedčili, že tetka im nikdy nič zlého nechcely, poslúchali ich vždy a i keď ich lepšia polovička niekedy snáď nemaly uplnú pravdu v argumentáciách, — sváko ako muž a rozumnejší vždy radšej ustúpili a s tetkou sa nehádali.

Svákov pegas bol vo Vrbovom dobre známy. Na hornom konci hlavnej ulice zatiahol pred hospodu pani Krutej a zastaviac sa bez povelu jeho gazdu odfúknul si zhlboka, natiahnul svoju rozheganú kostru a počal sa obzerať do okola, ako by zo zvedavosti. V skutočnosti však obzeral sa šimel, či sa už sváko s tetkou z voza teperia, aby otvorili bránu a voviedli ho i s vozom do dvora. Sváko v skutočnosti dľa starodávneho zvyku, aniž by sa boli išli vopred krčmárke ohlásiť, sostúpili z vozíka, otvorili si bránu a voviedli svoju „equipáž“ do dvora. Tam koníka vypriahli, zaviedli do maštale, opatrili, nakrmili a pobrali sa do hospody, kde už tetka sedely a pečenú hus vyťahovaly z tanistry.

Dobrú husinu zapili vínkom, ľahli si spať a na druhý deň včasne z rána vidíme už Raganovcov pod mestskou vežou ako „partieku“ usilovne predávajú a chvália. „Partieka“ je v košine odokrytá a tam zrieme väčšie-menšie kusy podošiev bez označenia. Brezovan nepotrebuje mať na svojom tovare cenových značiek, on si pamätá cenu každého článku, vie, čo má za ňu zapýtať, koľko spustiť a za čo vec ponechať kupcovi. Druhý musí mať na to záznamy a rozličné značky, Brezovan nie. S ním sa dá aj jednať, a počúvať spôsob takéhoto handlovania, je pôžitkom zriedkavým. Nepamätám sa, že by bol Brezovana Žid ako rodený obchodník a tým menej kresťan opálil. Brezovský obchodník nepotrebuje hlavnej knihy, ani žurnálov. On si vedie presnú evidenciu v hlave, alebo v malom zamastenom notesi a robí veľké peňažné obraty pri takomto „vedení obchodných kníh“.

Tetka sa „rozkmotrely“ v zadnej čiastke košiny, na hrántiku, zaujmúc tak svojimi objemnými telesnými rozmermi šírku celého voza. Hja ony musia dávať pozor na „partieku“ — ktorú majú pred sebou v košine — ale aj na ľudí a pri tom kožu predávať a jednať sa s kupcami. „Veru ono je ten svet dnes všelijaký, miešaný a zvlášte na jarmekoch. Kdo nemôže, neukradne.“ Tetka orlým zrakom sledujú pohyb každého človeka, kto sa im k vozu priblíži. Menovite dávajú pozor na „obšajsníkov delenjakých“, aby im niektorý z košiny kus kože „nepopchél“. Sváko medzitým usilovne predávajú, jednajú a chvália. Šimel dožerúc posledné steblo sena drieme a unyle drží svisnutú hlavu; krik a džavot pri voze jeho gazdu ho nevyrušuje.

Sváko sú známy po celom okolí a majú už svojich stálych „kundšaftvov“, ktorí ich na každom jarmoku, hoc by i ničoho nekúpili (lebo ešte nedodrali predošle kúpené duplovky), aspoň len navštívia a poshovárajú sa, ako sa na „priatelvov“ patrí.

Ktorýsi Šípkovan dlho si obzerá kus kože, pre dva páry podošiev ustrihnutý. Nejak sa mu nepozdával rub kože (na zvierati pri mäse priľahlý), ktorý nebol dosť zahladený a zavolal na sváka:

„Sváko, glbatá (rozumej — strapatá) je.“ Týmto chcel tiež dosiahnuť istej, možnej sľavy na cene, lebo dľa platnej obchodnej morálky, na jarmokoch sa treba jednať a nik neplatí celú požadovanú cenu. Lenže sváko tiež nelenia s odpoveďou, ale odseknú Šípkovanovi: „Ná — nečesali sme hu. Skoro ráno sme stali, nemali sme času hu očesat, však si môžete vybrat očesanú a tú hodte do košiny, načo by vám bola, ked je strapatá“. Šípkovan bol odbavený a musel ustať s posmešnými poznámkami.

Tetka tiež „kupčely“ a predávaly kože s druhého konca voza. Od kohosi zapýtaly za kus kože (hodný otcumateri i pre brata iba Kčs 30.—.) Kčs 80.—, alebo „štyridsat zlatých“. Gazdovi sa tento peniaz pozdával priveľkým a podišiel k svákovi, ktorý ale medzi rečami dobre si všimli, čo tetka za kožu zapýtaly, tvárili sa však, ako by o tom ničoho nevedeli.

„Sváko, a kolko vy za to ništ pýtate“ — spytuje sa gazda. Chytrák sváko nechceli svojou odpoveďou zahanbiť svoju starú a preto sa rozumne otázali:

„A kolko chce od vás moja stará?“

„80 korún“ — odpovedá vidiečan.

„Vidíte hla, čo by sa tomu ženské rozumely“ — furtácky vysvetľujú sváko — „tý sa rozumia metle a vareche, ale nie gšeftu. Ani na nich nepočúvajte prítelko a veznite si podešve za 75 korún.“

Gazda odjednal so svákom ešte 5 Kčs a zaplatil mu za tovar Kčs 70.— Celý uspokojený, že dobre a lacno kúpil, odobral sa od sváka a išiel ďalej do jarmoku.

Podobných epizódiek dalo by sa uviesť nekonečné množstvo zo svákovej obchodníckej alebo po brezovsky rečeno — gšeftárskej gramatiky. Ostatné „gšeftárske fígle“ jeho diskrétne zamlčím, aby prezpoľní nenapodobňovali obchodnícku zručnosť Brezovanov, ktorých si pre ich bodrosť, otvorenú povahu, národné povedomie a neohroženosť veľmi viem uctiť. Nebude však od veci, keď z príhod svákových vo Vrbovom, ešte dve spomeniem.

Ako sa sváko i s tetkou v návale kupcov usilovali o odbyt „partieky“, v tej trme-vrme akýsi holomok prikradol sa k vozu a vytiahol im zaosek. Učinil tak z huncútstva, ako mnohý jemu podobný prostopašník, zvlášte, ked poznajúc rozčuľovanie svákovo, vie, že ako sa oni vedia čertiť nad podobnou nezbednosťou. Pravda, na zaslúženú odmenu ani jedon nečaká, lebo by sa mu iste ušlo „nečítaných“ svákovým švihlom pozauši. Lenže náš sváko poznajú už dobre tých vrbovských „viselcôv“ a preto po ukončení jarmoku, prv než by sa z miesta pohli, podrobia dôkladnej prehliadke voz, kolesá, šimlov chvost (aby mu ho nejaký prezpoľný mamľas neurezal) a bič. Až keď bezpečne zistia, že je všetko v poriadku, sadnú si do voza a chytiac opratu, ponuknú svoju starú herku slovami — „hýýý, hat, hvo hat“ — do kroku. Toto darebáctvo zasa dopálilo sváka, bárs mali v košine „pre strýčka príhodu“ ešte tri zaosky v rezerve. Počali hromžiť až sa vrbovská, mestská veža otriasala. „Taký viselec sakramentský, šak — — mal dočkat; sto striel centôv ohnivých, žeravých mu do mamlaskej duše páralo, šak bych mu bol zaplatél za unuváciu. Ej veru bol, ale kdo vie, či by bol trafél k tatkovi…“

„Sanko, nále Sanko, nále, mierni sa, ved si v meste?!“ — ozvú sa z košiny tetka.

„Mlč a nehnevaj ma aj ty“ — zahrmia sváko — „ked je táto dedina mesto, prečo tu faganov lepšiemu móresu nenaučia? Brezová neni mestom a tam mi nikdo zaosek nevytiahne. Bouprisám, je to tu hyd, hyd veru loptošský. Šak, — mal bych tu ja byt rychtárom. Dvadsatpet takých ohnivých bych takému viselcovi vypálél, že by sa mu zo zadku kundolelo. Pfií“ — odpľujú si sváko od srdca — „hat hvo hat hýý, hvo hat“ a celý rozmrzelý poháňajú šimla smerom na horný konec mesta, nazpäť k hospode Krutých.

Koník sám postál na mostku pred krčmou, naši Brezovania vyteperili sa z voza, sváko opatrili a napojili šimla, tetka ale vkročily i s uzlom rovno do výčapne. Kým sa sváko okolo voza motali, zatiaľ ony v kútiku skromne schúlená rozviazal uzlík a pozorne prečitovaly dnes utržené peniaze. Sváko za chvíľu tiež vkročili do šenku, sadli si k tetke a prichytili sa k jedeniu druhej polovice husiny, zapíjajúc ju chutným modranským vínečkom. Sváko už nehromžili, uspokojili sa, ako keby sa za celý deň ničoho nebolo prihodilo. O peniaze sa nestarali, tie boly dobre opatrené u ich starej a ani im nenapadlo spytovať sa na výsledok dnešnej tržby. Tetka to až doma oznamovaly, keď robily spoločne so svákom inventúru.

Do krčmy podvečer, prichodili pomaly aj iní jarmočníci nastala zvyčajná debata a veru zahovorili sa aj sváko s tetkou, takže ani nepozorovali, že už slnko nebolo vysoko nad západom.

V tú dobu stál na ulici neďaleko krčmy Krutých jedon môj priateľ, poručík, meškajúci práve na jednodennej dovolenej doma z manévrov. Keď sa sváko s tetkou pomaly vyťahovali zo šenku, zvolá môj priateľ celý uradostený.

„Braček, veď sú hen sváko Ragan z Brezovej, pamätám sa na nich zo svojho detstva ešte. Nepremenili sa, sú takým, akým som ich predtým vidával. Počkaj, nejak sa k nim prihovorím, možno, že ma ešte poznajú.“

„Ak chceš — vravím — zkús to, ale sa ponáhľaj, lebo sa už domov hotujú.“

Môj priateľ pristúpi k vozu a cele dobromyseľne povie: „Sváko, šimel vám drieme“ — a ukazuje na podriemkujúcu herku. Nič pri tom zlého nemyslel.

„Ná, mvohél bys mu priniest stoličku, nech by si sadél, ty vatrál, čo si…“ odseknú sváko a môj priateľ stál tam jako oparený, ale zmiznul hneď akonáhle vznikla medzi svákom a tetkou ostrejšia výmena názorov. Tetka totiž jako obyčajne zasa sa zamiešaly do rečí svákových:

„Nále Sanko, nále nehanbíš sa, čo vykrikuješ, ved je to tuším lajdinant; šak ti hlavu neprerazél, šak ked šimel drieme, nech drieme…“

„Pre mna nech je aj felmaršállajtmont aj tomu bych to povedal, sto striel centov okovaných mu do matere pálelo! Čo ho má mrzet môj šimel, nech ho bozá v…“

„No už len mlč a pohni, nech sme skôr doma“ chlácholia tetka sváka.

„Hýýý, hat hvo hat“ ozýva sa hore dolinou. To sváko, Sanko Ragan z Brezovej poberajú sa domov. Tetka chutne driemu v zadnej časti košiny sediac, hlava im zavše klesá na stranu, alebo na predok v polospánku a sváko unyle bafajú zo svojej fajočky, zrejme spokojný s výsledkami dnešného vrbovského jarmoku.

Tetka už nemusia hamovať iba až nad brezovským „kostelom“, lebo cesta stúpa všade do vršku.