Sváko Ragan z Brezovej I

V Malackách mal byť výkladný jarmok a na ten sa náš sváko tiež vybrali, ale bez strynkej.

Z domu vybrali sa na svojom šimlovi zavčasu rána, súc zásobený „partieku“, stravou pre seba i šimla. Z Brezovej cez Búry stihli do Sekúl práve o 9. hodine večer. Koník, ako obyčajne sám zastal pred zájazdným hostincom, kde sváko svoje obligátne „tri deci skalického“ si vypili.

Keď si koníka opatrili a chceli vkročiť do krčmy, zbadajú pri voze muža s lampášom a halapartňou — bol to hlásnik. Svákovou hlavou prebehne bleskurýchle myšlienka, urobiť si s hlásnikom „legráciu“.

„Počúvajte prítelko, môhli by ste mi trochu vôz zavartovat, aby mi z neho niekdo niečo nepopchél“ — vyzvú sváko hlásnika. Tento veľmi ochotný prisľúbil voz zavartovať. Sadol si do košiny a dával pozor. Len že sváko sa nejako z krčmy neponáhľali, patrne si svoje „tri deci“ niekoľko ráz zopakovali. Hlásnikovi bolo trochu chladno v košine a počal byť netrpezlivým. V tom jeho nos zašimralo aróma niečoho, ako by doma varenej borovičky, alebo slivovice (hlásnici na celom svete majú výborný čuch, čo sa „domavareného“ týka.) Nerozmýšľal dlho, ale „šiel za smradom“ a cesta ho viedla do sedliska svákovho, kde v kube zatočená túlila sa neviniatko, dvojlitrová fľaša dobrej borovičky. Hlásnik siahol po fľaši, priložil ju k večne smädným ústam a pil, cucal do božiej vôle — ako by zadarmo. Potom mu už nebolo zima, zabudol aj na službu, ktorú v obci od rokov zastával. Keď už mal skoro jako dosť, položil fľašu na jej miesto a počal driemať. Driemal až usnul a prevalil sa i s nohami do košiny, zabudnúc na celý svet.

Sváko sa vyteperia z krčmy a trochu (iba na oko) sa zarazia, nevidiac pri voze hlásnika. Pristúpia bližšie a uzrúc hlásnika v košine, spiaceho usmiali sa lišiacky: „Ked ležíš, lež, ja ta zobúdzat nebudem.“ Zapnú šimlovi pobočky, napoja si ho a „hý, hóó, hý — hat hvo hat“ pokračujú v ceste do Malaciek so sekulským hlásnikom v košine.

V Malackách šimel zastal pred krčmou a sváko zobudia hlásnika vo voze; bola už jedna hodina po pol noci. Hlásnik sa preberie z tuhého spánku a ako by sa nič nestalo, spýta sa sváka, koľko je hodín? „Desat“ — odpovedia sváko. Hlásnik si rýchle uvedomí svojej služobnej povinnosti, vydriape sa z voza, nepovediac svákovi ani „s Bohom“, postaví sa na prostriedok ulice a začne na rohu desať hodín trúbiť. Sotva odtrúbi, prihrnú sa k nemu malackí dvaja hlásnici, každý s halapartňou a spustia na nášho hlásnika:

„A ty si co?“ „No, no, co bych byv, já sem hvásnik — odsekne udivený Sekulčan. „Aj my sme hvásnici, ale jaký si ty hvásnik u nás v Mavackách?“ „Co by v Mavackách, ja si hvásim v Sekulech, a co vás je do mňa, vy chumaji?“ To bolo trocha prituhé pre domorodcov, malackých hlásnikov a chceli sekulského konkurenta na obecný dom k rychtárovi sobrať. Sváko sa medzi tým lišiacky pod fúzy usmievali. Sekulčan si pretrel oči a počal si uvedomovať, že je skutočne v Malackách, kam ho Brezovan v košine spiaceho priviezol. K rychtárovi sa mu nechcelo ísť. Slovo dalo slovo, a ako to už na Záhorí býva — bola z toho mela. Halapartne vstúpily do aktivity a miesto slovnej potýčky zaznieval tmavou nocou iba ich brinkot a kedy-tedy ocelové hromženie. Sekulčan ale nemohol odolať dvom „Mavačanom“, preto využil šťastlivý okamyh, a utiekol, im zanechajúc na bojišti svoj lampáš.

Pochybujem, že by sa bol dal po druhý raz na stráženie „partieky“ Brezovanovi nahovoriť. Túto príhodu chcú dobrí Brezovania strýkovi L. za golier prišiť, ale vieryhodní Brezovania „vaččím dílom“ dosvedčujú, že ten figliar boli náš sváko Ragan.