Sváko Ragan z Brezovej I
Autor: Elo Šándor
Digitalizátori: Viera Studeničová, Eva Lužáková, Veronika Gubová, Tibor Várnagy, Henrieta Lorincová, Pavol Karcol
To bolo vtedy, keď svákovi zdochla kobula, druhú si nemali času kúpiť a v Senici mal byť výkladný jarmok, na ktorom brezovskí „kšeftári“ nemohli chybovať. Železnice vtedy ešte do Jablonice nebolo. V deň jarmoku vybralo sa vari pätnásť mužov a žien so svákom — naporad garbiarov s „nošiami“ futra na chrbte, skoro ráno pešo do Senice. Cesta bola zlá, rozmoknutá od jasenných dážďov a pršalo neprestajne. Lenže „gšeft je gšeft“ a Brezovan nezná prekážok, keď treba „ísť za gšeftom“.
Sváko ako najstarší zo všetkých, cesty dobre znalý, šli po predku s lampášom v ruke, svietiac tak všetkým na cestu. Lenže nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Sotva sa dostali za Jablonicu, dohorí svákovi sviečka v lampáši práve, keď boli v šírom poli na hradskej ceste ku Hlbokému. „Čo teraz?“ — bedákajú naši „kšeftári“. „Sviečky tu nikde nedostaneme, do svitania je ešte daleko; zahyneme v tom blate a čo je najhoršie, — neskoro sa dotiahneme do Senice, konkurencia nás ubehá. Novomestskí garbiari príjdu pred nami a my ništ neprofitujeme. Čo si počat a jako sa dostat čím skôr do Senice?“
Jediný, kto nezúfal, boli sváko. Vytiahnu svoju milovanú fajočku, z ktorej ešte ich nebohý starý otec vari 20 rokov fajčil (močkou len trochu smrdela), vyklepú močku do lampáša, odpľuvnú si na desať metrov a zavolajú na ostatných:
„Podte deti za parfínom!“
A takto sa celá výprava pomocou svákovou dostala do Senice.
O autorovi
Elo Šándor
prozaik, dramatik, publicista. Pseudonymy: Dušan Lipnický, Ján Kmec, Jano Ozembuch, Kabanček, Kabanec
