Sváko Ragan z Brezovej I

Bolo to skoro po prevrate v r. 1918. Veliteľstvo armádnej skupiny v Holíči, operujúc pozdĺž rieky Moravy k Bratislave a dolu k Váhu ku Seredi n./V., vyslalo ma jako zpravodajcu na informačnú cestu na Brezovú a Myjavu. Splniac tento úkol, nejak som zavrzol na Brezovej (ako obyčajne, keď prídem na Brezovú, vždy ťažko najdem „direkciu nazpäť“). Tu som bol prítomný privítaniu sokolskej stotiny z Nymburka, ktorú som predošlej noci telegraficky privolal z Breclavy, poneváč sa šírily poplašné zprávy z Vrbového, že Heltayho námorníci chcú ísť rabovať i na Brezovú, kde meškala iba slabo ozbrojená posádka. Brezovania veľmi pekne privítali bratov Sokolov z Čiech, na námestí shromaždil sa veľký zástup ľudu a samo sebou sa rozumie, že rečnil aj nebohý starosta Kopecký (daj mu Pán Boh slávu večnú!) Po ňom som sa „chytél slova“ aj ja. Ako tak rečním, sváko Ragan dišputujú o mojej reči medzi súsedmi, pukajúc pri tom zo svojej fajočky. Keď som skončil, počul som svákovu kritiku, prednesenú súsedom:

„Fajn chlap, bouprisám, aj kostelníkom by môhél byt u nás! Ná, veru môhél! Aj by sme ho veru vyvoleli, za toho krivého. Čo sa má po svete medzi cudzími ludmi ondiet. Dlhý je dost, dočiahél by v kostole aj nad štyri lavice ze zvoncom. Toho krivého by sme hodeli do penzie, alebo do zoly.“

Susedia súhlasne prikyvujú hlavami, len kde-tu bolo počuť aj slovný súhlas: „Nech som huncút, veru môhél! Juro, šak aj ty s tým súhlasíš, Martin, Ščeván, Sanko — ani ty proti tomu ničoho nemáš…“ Ktorýsi súsed ale poznamenal: „Nebodaj je ešče slobodný, to by azdaj nerobelo dobrotu pri jeho kostelníctve…“

„Ná, šak by sa u nás môhél ovrabčit — poznamenajú sváko — dieviek tu máme veru dost — oženeli by sme ho a tak by sa učlovečél tu u nás, na Brezovej…“

Brezovania si rozoberali vojakov na byt a tiež, aby ich pohostili. Vznikly pri tom isté roztrpčenosti, poneváč sa na každú rodinu neušlo vojaka. Mňa tiež ktosi za plášť ťahá. Podívam sa — a to sváko: „Ná, nech sa vám lúbi k nám, pán lajdmont, stará peče akurát bialoše, podte aj vy okoštovat…“

Ja som sa zdráhal, súc prisľúbený do druhej rodiny na obed, ale to nepomáhalo. Moja výmluva bola márna, sváko si len porád svoje húdli, pri tom ma držali pevne za rameno, abych sa nejak neztratil v zástupe. „Neoščiadajte sa a podte, šak nemosíte šecky bialoše pojest, čo nezjete, strčíte si do mantla. Podte, dokál sú bialoše teplé…“

Musel som ísť, abych sváka neurazil. Brezovania sú veľmi pohostinní a kto by touto ich pohostinnosťou pohrdnul, dopustí sa hrubej netaktnosti; potom sa ani nemusí viac na Brezovú ukazovať.

Ako tak kráčame ku príbytku svákovmu, sváko celý natešený dôverne mi vravia: „Nále, vy lachman, jako ste vyrôstél za tú vojnu! Ledvaj som vás poznal. Pamatáte sa, jako ste mi raz ve Vrbovém zaosek vytiahél z predného, lavého kolesa a jako som vám — takému miglancovi — za čerstva ze štyri švihlom hodél za uši? Ešče dobre, že som to zavčasu spozorovál, môhél som sa hned za Vrbovým prekotit a pozabíjat vajcá, keré som až hen pri Nových Zámkoch nakupovál…“ — „Dokud jsem byl dítě, mluvil a činil jsem jako dítě…“, odpovedal som svákovi z Písma.

Medzitým sme stihli ku Raganech „štokovcu“. Pojedol som kúsok bialoša a strynká mi obidva vačky vojenského mantla chutnými bialošmi na cestu plné napakovaly.