Sváko Ragan z Brezovej I

Raz zasa sváčko sa jakoby pozabudli. To bolo vtedy, keď Trnava ešte mestom bola a disciplína jej mestských policajtov nekulhala. Sváko dokärovali do Trnavy na jarmok — ako sa na správneho Brezovana patrí, na jednom koníku s „partieku“ v košine. Avšak, beda, prebeda! Nemali tabuľky na strane voza pripevnenej. Prišiel četník a poznačil si sváka do služobného notesu a oznámil priestupok policajnému kapitánovi. Táto služobná horlivosť sváka ani najmenej nerozčulovala a z obchodovania nevyrušila; predávali futro a podošvy ďalej na Chlebovom rynku, jako by sa nechumelilo.

Za týždeň po tejto príhode došiel na predstavenstvo slávnej veľkej obce Brezovej úradný prípis policajného kapitána trnavského, nasledovného obsahu:

„Policajný kapitán mesta Trnavy.“

V Trnave, dňa 19. mája 1920.

Číslo jednacie: 54/1920 — A. i.

Predmet: Trestné udanie pre policajný priestupok Samuela Ragana z Brezovej.

Na základe oznámenia zo dňa 15. mája 1920, čj. 12848/20 veliteľstva miestnej četníckej stanice v Trnave, zistené bolo, že Samuel Ragan, občan brezovský, narodený 29. februára 1868, príslušný na Brezovú č. p. 24869, dostavil sa za obchodným účelom dňa 12. mája r. 1920 do Trnavy na toho dňa vydržiavaný jarmok — s koňskou zápražou vo vozíku, bez identičnej tabuľky po ľavej strane košiny nezbytne vyvesenej byť majúcej. Zistené ďalej tým samým četníckym orgánom, že výšoznačený, prezpoľný občan tabuľky tejto nielen že ani na pravej strane voza vyvesenej, ale vôbec jej sebou nemal, tak že jeho nesporná totožnosť, jedine na základe u neho sa nachodiaceho, dobytčieho pasu úradne zistená byť mohla.

Následkom tohoto policajného priestupku na základe § 14842. zák. čl. XXXIV. z roku 1540 a po rozumu policajného štatútu slávneho mesta Trnavy § 29684. z roku 1350. pokutujeme hore označeného Samuela Ragana, obyvateľa brezovského peňažitou pokutou Kčs 50.—, alebo 5 dní väzby, s tým, že obnos tento musí byť v mojej kancellárii najneskôr dňa 22. mája 1920 do 12. hodiny zaplatený, alebo trest zátvorom započatý.

Proti tomuto rozsudku niet odvolania.

Policajný kapitán mesta Trnavy

Nečitateľný podpis polic. kapitán.

Rozsudok trnavského polic. kapitána doručený bol úradne, cestou obecného predstavenstva brezovského svákovi Raganovi. Ten si ho prečítajú a nepovediac nikomu z domácich ani slova, strčia akt do vrecka, položia na hlavu baranicu, schopia do ruky drieňovicu a hybáj na obecný dom k rychtárovi, ktorý náhodou bol v obecnej kancellárii tiež prítomný, ačpráve v tom čase zvyknul si ku Tvarôžkom na malú „desiatu“ a na tri deci modranského zachodiť.

Sváko vkročia do rychtárovej úradovne zamrmlúc pozdrav iba tak pod nos, hodia „citáciu“ a či rozsudok rychtárovi na stôl a zavolajú na neho:

„Ná, podívaj sa mi Juro na toto písmo, čo som dneskaj po pomocníkovi dostal; to bude nebodaj omýl, podívaj sa dobre, čo je to a čo chcú ode mna?!“

Rychtár nasadí si okuliare na nos a počne vážne ako sa na úradnú osobu patrí a sluší — akt študovať. Keď si prípis policajného kapitána trnavského prečítal, preskúmal podpis a okruhlé razítko, obráti sa ku svákovi so slovami:

„Ná — čo by chceli?! Bol si tot nedávno v Trnave na jarmeku, nemal si tabulky na voze, četníci to zmerkovali, oznámeli a máš platit pokutu…“

„Ja, že bych nebol mal tabulku? — divia sa sváko — to nestojí! Tá bola tam, visela pekne po lavej strane griefy.“

„Ale, jako že by visela — namieta rychtár — ved tu jasne stojí, žes jej tam nemal…?!“

„Vidíš, to by bolo možné, visela teda na pravej strane, asnaj mi ju tam ráno stará zavesela, alebo… nebodaj sa utrhla a hodél som ju na predek do malej košiny — vzpamätujú sa sváko. To je asnaj tak, ale bola tam, videl som hu iste aj bez okuliarov. Čo ja môžem za to, ked četník od nosa dale nevidel?!

„Ná, ved tu stojí na písme, žes tabulky vôbec nemal ani ve voze, Sanko, azdaj sa dobre nepamatáš. Šak by tu policajný kapitán nemôhél písat veci nepravdivé…“

„To hla — môhél, nemôhél — argumentujú sváko — jako to vezneme. Ale vidíš, Juro, aj to je možná vec, že som tú tabulku naozaj ztratél; slabý remienec, hrdzavá pracka, nuž nebodaj sa tabulka ida cestú utrhla. Vieš, Juro, daj mi sem to písmo, na druhý mesiac pôjdem do Trnavy na jarmek, nuž opýtam sa tam na úrade, čo chcú; tam mi to asnaj lepšie vysvetlia…“

„Nie tak Sanko — napomína ho najvyššia vrchnosť v obci — tu to máš čierne na bielem jasne napísané, že do 22. t. m. mosíš, lebo pokutu Kčs 50. — v kancelárii policajného kapitána v Trnave zaplatit, alebo nastúpit hárešt. Tu už ani apelovat nemôžeš…“

„Ach, ten lachman delenjaký, šak nech by mi len prišiel na Brezovú, hodél bych ho veru do zoly… já jeho kapitánskych, policajských tristo striel žeravých do duše nahánam hned, tedáž!“ A sváko vzplanú hnevom hromžiac až sa celý obecný dom brezovský triasol. „Mna, že zavret, ukradél som mu niečo? Sto vozových okovaných centôv sa mu do duše páralo! Ragan ešče zavretý nebol a nebude a čo by sa hned aj tisíc kapitánôv policajtských do neho zažralo! Čo chce ode mna? Nezaplatél som statečne mýto, aj od miesta? Zavadzal som tam niekomu?“

„Sanko môj, to ti je už tak — chlácholí ho rychtár — predpis je predpis a ten sa mosí poslúchat. Šak von, ten kapitán ta neodsúdél z vlastnej vôle, ale na základe paragrafvóv, šak ich máš tu všetky vypísané.“

„Pre mna nech si s nimi…! Eh, skoro bych sa bol zaból“ — odvrknú hnevive sváko.

„Mierni sa, Sanko — napomína ho ďalej pán rychtár — druhý raz si daj pozor, nezabudni si doma tabulku! Nenadávaj na vrchnost; jako evanjelický krestan máš predsa vedet slová apoštola Pavla — Každá duše vrchnosti poddaná buď, neboť každá vrchnosť od Boha jest dána…!“

„Neondi ma, nehnevaj ešče aj ty — odseknú sváko rychtárovi. Keď Pavel apoštol žil a tieto slová vyriekél, vtedy četníci a policajti nesliedeli po statečných Brezovanoch, či majú tabulky na levej strane voza vyvesené, alebo nie! A nepokutovali ich delenjakí policajní kapitáni z Trnavy jako neskaj mna, pre ništ a za ništ! Bouprisám, nech by tu bol neskaj apoštol Pavel, mosel by tento citát od základu zmenit, lebo máme po úradoch šelijakých miglancvôv, viselcôv a volentierôv pres prisámbohu mnoho!

Nech ho čert vezne! Pošlem mu to poštú, abych pre to nemosel nápočne do Trnavy chodit“ — a sváko sa poberajú ku dverám. „Ale najprv sa stavím u rechtora, Chorváta; šak vieš, Juro, že ten jeho prostredný viselec, Jano, bol tiež kapitánom a to k tomu u legionárôv. Nuž opýtam sa ho najprv, či tú pokutu naozaj mosím platit… S Pánom Bohom ostávaj!“

„S Pánom Bohom“ — ozve sa z rychtárskej úradovne, keď sváko už boli dvere sa sebou zavreli.