Sváko Ragan z Brezovej I

Neviem, ako je to, ako nie, keď sa ku mne blíži Brezovan, hoc by bol aj na kilometer vzdialený, vopred ho už „vetrím“. Nos mi začne štegliť zvláštne aroma triesla dubovej kôry, v akej sa kože vyrábajú. Pretože teda „každý garbiar je Brezovan“, môj nos ho hneď zvetrí, „cítim futro“, to je aroma baranej kože — futra, aká sa dnes vo veľkom na Brezovej vyrába. Ba čo viac, keď aj prezpoľný človek prejde Brezovou, môj nos to na ňom ešte aj na tretí deň v Bratislave vycíti, že sa obrátil medzi Brezovanmi.

Tak tomu bolo tod nedávno. Ponáhľal som sa hore Štefánikovou cestou na nádražie, keď práve na jej konci zašteglí mi nos „futro“. „Cítél som futierko“ a počal sa ohliadať, odkiaľ sa vyvalí nejaký Brezovan. A ono, tuž byť — dolu Hlbokou cestou ponáhľajú sa náš sváko Ragan, odený v brezovskú „kubu“, v jednej ruke kľukanu a v druhej nejaký uzel trímajúci, z úst nechybela im nezbytná fajka.

„Bohdaj ste zdraví boli sváčko“ — pozdravím sa, ako sa u nás patrí.

„’daj ste sa aj vy lepšie mali,“ odpovedia hlasne sváko.

„Čo tu robíte, sváčko?“ — spytujem sa ďalej.

„Eh, bol som tu po povinnosti, ale vám to neprezradím, aby ste ma nehodeli zas do novín jako totráz. Šak ked už píšete, nedbám, len o tej mojej svekruši ste nemuseli všetko vyondiet. Viete, dobrá osôbka bola a mal som hu aj rád, ale Pán Boh hu mal radšej a preto si hu k sebe povolal. Nech jej je lahko na duši!“ Sváko zdvihnú baranicu k nebesiam.

„Ej sváčko“ — vravím zasa ja — „raz sa ukážete v hlavnom meste a skoro by ste sa ani s človekom nepodiškurovali. Ste pyšní, ani keď by ste sa z vrbovského jarmoku po dobrom „kšefte“ vracali! Nože, povedzte, čo dobrého vás sem priviedlo?“

„Ná, ked už teda naozaj chcete“ — súhlasia sváko — „dobrá, nedbám. Ale tu venku je nám zima, podme k Macháčovi na tri deci; viete ja už len k nemu po známosti tahám. Čo bych chodél po pánskych reštauraciach a dal sa tam okrádat. Idem račjej k našínskemu; račjej nech ma vlastný okmíni jako cudzí; no, či nemám pravdu?“

„Aj Pán Boh by na to áno povedal a svätí by kývali“ — vravím presvedčive ja a poberám sa vedľa sváka dolu Šancovou ulicou k hostinskému Macháčovi, na Nám. Slobody. Sváko ale pokračujú v referovaní idúc cestou a dávajú pri tom pozor, aby sa neskĺzli na pomrzlom chodníku.

„Nuž včíl, jako ma vidíte, idem od vnuka, hen z toho velikeho internátu, čo stojí na Hlbokej ceste. Viete, šak ste poznali moju dcéru Judu, tá tu má toho, prostredného viselca; chodí do toho… no, jako sa to volá. Sto striel vozových do tých latinských mien pálelo! Nepríde mi to na rozum…“

„Snáď univerzita, či gymnázium?“ — pomáham svákovi.

„To, to, to druhé, — nie univerzita, ale gymnázium, tam, kde aj latinsky učia, tam to chodí ten miglanec už druhú zimu“ — odvetia sváko. — „Prosím vás, Juda, jakožto jeho matka, chce mat z neho farára. Faganovi ani mysel na dobré nejde, ked je doma, straky vybiera a celý den falanguje s chlapčiskami miesto toho, čo by mal postillu čítať. Hovorél som sto rázy Jude, farár z neho nebude, ale to viete, čo by si ženská dala povedat. A hladný je večne jako chrt. Šak som mu doniesél pecen chleba, uzel lekvarovníkôv, oškvarkôv a slaniny. Jestli sa čím skôr nezasýti, nesmie sa na farárčinu púščat, lebo tým dneskaj obroku velice ubierajú. Šak ich tam v tom internáte zle nekrmia, ja dám síce mojemu pasákovi vaččú porciu, no ale ten mosí zavracat kravy a študenti nerobia ništ. To si myslím, na slaninu ich tam chovat nebudú! Nech si s ním manka robí čo chce, ja sa do toho nebudem miešat, ale farár z neho nebude.“