Sváko Ragan z Brezovej I

Medzi tým sme prišli do hostinca Macháčovho, rozkázali si každý tri deci lanskoročného, od čoho sa svákovi jazyk rozviazal a očká živšie svietiť počaly. Zajedia si (aj ja som si musel vziať) brezovských pagáčkov, čo im strynká do uzla napchaly a pokračujú:

„Ná a pred tým som ,inštaloval“ pána župana, viete…“

„Čo, inštaloval a to už jako?“ — spytujem sa ja — „veď ten je už dávno inštalovaný…“

„Viete skrz našich Košariščanôv…“

„Ahá, už viem, sváko, ale nie: inštaloval, lež snáď informoval; informovali ste pána župana o stanovisku Brezovanov voči Košariščanom“ — opravujem ho dobromyseľne.

„Nále, to vám je jeden čert, inštaloval, alebo informoval — peší alebo za vozom, všetko jedno! Povedal som mu všetko, čo mi na srdci ležalo. Šak poznáte tú mitúšku s Košariščanmi. Zažalovali nás, chcú sa aj s chotárom odtrhnút jako dosál s cirkvú urobeli. Dosál obcú sa ešče u nás, s nami držali, lebo šak Košariská ležia v chotári a katastre brezovském. Dovčil k nám aj statok k obecnému bujakovi a štátnym žrebcom a ošípané ke kancovi vodeli, aj zeleznicu u nás majú a naraz mírniks-tírniks len delit a delit. Pokladal som si za povinnost, abych jako prísažný o našej pravde pána župana inštaloval. Šak im my ukážeme!“

„No, a čo vám povedal pán župan na vašu akurátnu informáciu?“ — spytujem sa.

„Ná, — čo by povedal?! Že máme pravdu, ale že Košariščani apelovali a vec príde pred vyššie fórum. Len to sa mi nepozdáva“ — škriabu sa sváko za uchom — „že von aj Košariščanom povedal, že majú pravdu. Kerá, čia pravda je akurátnejšia?“

„Nuž ono je vám to, sváčko, tak“ — poznamenávam zasa ja — „pravdu máte vy, ale jestli súd prizná Košariščanom právo rozdeliť sa aj s chotárom, im zostanú všetky brezovské lesy a Brezovanom iba pravda…“

„To by sme sa podívali, to nedopustíme!“ — rozhorčene odseknul sváko.