Sváko Ragan z Brezovej I

Bolo už dosť neskoro po obede a my sme porád ešte so svákom v rozhovor zabraní, u strýca Macháčech pri vínku vysedávali. Asi o pol piatej, ako by niečo trhlo svákom:

„Ale už mosím íst na cuk, abych nezmeškál, lebo bych sa starej nemosel na oči ukazovat. Platíme, súsed, kde ste?“ — volajú sváko na krčmára.

„Počkajte sváčko“ — zdržujem ho silou, mocou — „veď ešte máte čas, však vás doprevadím na stanicu. Povedzte mi ešte prosím vás, jako to bolo s tým starým, smolenickým Pálffym?“

„Nuž dobrá, poviem vám to, ale len na friško, abych tu naozaj nezamrzél medzi vami, kabátošmi. Nuž čujte:“

(Sváko si popravia oheň vo fajke a pokračujú.)

„Bol vám to velký skupán, čo aj bol grófom. Šak mal majetku, ani ho sám nevidel. Neverél nikomu na svete. Ked vidél, že si bíreš, guláš, poklasný, lebo šafár svine a hydinu dochováva, vyhodél ho bez milosti ze služby. Ale na nás Brezovanov bol krátky!

Viete, on ani svojim úradníkom neverél a kontrolovál ich kde len môhél. Tak aj ten raz, ked sme ho napáleli.

Za starých časôv, ked ešte železnice tak nefungovaly jako dneskaj, aj sa ináč kšeftovalo.

Ze statku, kerý na celém grófském pánstve bol zabitý, alebo sám skapal — úradníci sami chodeli 2-3 razy do roka kožu predávat už či do Vrbového, Trnavy, alebo na jarmeku ve Chtelnici a či v Smolenicách. Starý gróf ich mal v podezrení, že ho kmínia a preto si umienél, že sám pôjde do Trnavy surové kože predávat. Sotvaj sa to patriční úradníci dozvedeli, dali nám to na Brezovú znat niekerým, aby sme reku naučeli starého vydrigroša kože predávat. Aj sme tak naozaj urobeli.

Jako sme uvideli starého pri kožiach, pekne sme sa rozdeleli a každý zvlášt prišiel a handloval sa ze starým, ale jako?“

„Vidíte moju ruku a moju dlaň?“ — spýtajú sa ma sváko — „ovoňajte si ju trochu“ — a nadstrčia mi pod nos svoju mozoľovitú, zolou vyžranú a dubom zapáchajúcu, pravú, hornú okončetinu.

„Smrdí cintorínom“ — odpoviem — „zaspal bych, keď by ste mi s ňou jednu po tekvici dali.“

„Ná — a také dlane sme veru všetci už aj vtedy mali“ — pochvália sa sváko sebavedome.

„Najprv prišiel jeden a spýta sa grófa:

,Osviecený pán, začo túto kravinu predáte?‘

,Za 20 zlatých prátelko‘ — odpovie gróf.

,Tu máte 3 zlaté a nech nás Pán Bôh požehná, kupca, aj predavača!‘ Kupec-Brezovan chytí mäkkú a hladkú ruku grófovu a uderí na nu jako sa robí pri jednačkách, až sa veža zatriasla. Starý zasyčal, ale čo mal robit? Taký je aj dneskaj móres na jarmekoch! Za tým prišiel vždy další Brezovan, ponuknúl smiešnu cenu starému, zato ale akurátne plasknul mu na jeho pánsku ručičku. Ešče boli traja Brezovania na rade, kerí mali starému zazdravkat, ale na tých nedošlo.

,Nemám na predaj prátelko‘ — vyhováral sa starý skupán — ,Jano zapráhni, ideme domu.‘ A gróf aj s nepredanú partékú karoval nazpátek do Smoleníc. Na druhý den bol jarmek ve Vrbovém, ale na ten už gróf neprišiel a úradníci predali nám kože, začo sme chceli. — Tak sa tedy robely kšefty!“

„Ale už idem, bár bych vám aj chcel povedat ešče niečo, ale mosím, aby ma stará neegzamenovala. Čo sa mám túlat po noci na mašine…!“

Zaplatili a rozlúčiac sa s hostinským Macháčom, ponáhľali sme sa o 6. hodine na stanicu. Idúc cestou podebatovali sme si ešte.

Vyprávali mi o nesčíselných figliarstvach, jaké počas svojho mendíctva zavše vystrúhli pani farárke atď, o tom ako celá výprava Brezovanov išla do Farkašína kožu kupovať z koňa, čo práve zdochýňal, ale keď ich uvidel — ozdravel naraz a podobné epizódky z ich rušného života.

Vyprevadil som sváka až do vozňa. Pozvali ma k ním na hody. Rozlúčili sme sa a za chvíľu vlak so svákom uháňal na naše strany.