Sváko Ragan z Brezovej I

Na jar tohoto roku poriadaná bola v Prahe hospodárska výstava, z ktorej ani náš sváčko vystať nechceli. Nebolo konečne ani v poli naliehavej práce, obchod kožiarsky dnes už tak nejde, že by vyžadoval každodennú zaujatosť človeka a menovite staršieho, akým sú vo skutočnosti aj sváko Ragan. Má ich už kto zastať a nemuseli by sa ver ani trápiť; že sa kedy-tedy ešte „za kšeftom“ do sveta podívajú, pripisujem to skôr ich nikdy nedriemajúcej, čiže nesosadlej brezovskej krvi. Áno, táto krv, spoločná každému Brezovanovi, pokiaľ sa jej reakcie voči spoločnosti, obchodu a podnikavosti týka — ženie každého Brezovana von do šíreho sveta. Malá je tá naša republika pre podnikavosť Brezovanov, malá v húževnatom boji s dravou konkurenciou. Brezovania sú po celom svete roztratení a odtiaľ vzniká proroctvo, že súdny deň až vtedy bude vydržiavaný, keď sa sídu všetci ináče aj „Tatarmi“ zvaní Brezovania.

Sváčko sa teda vybrali sám do Prahy na výstavu, ani na spoločnú výpravu ostatných záujemníkov zo Slovenska nečakali. Booože! —

Veď oni veru nie prvý raz do Prahy cestujú a poznajú ju veru aspoň tak dobre, ako Baranec („predmestie“ a továrenská štvrť slávnej veľkej obce Brezovej pod Bradlom)! Strynká im napiekli bialešov, strčeli aj kus šunky do kabele a „chod s Bohom“, vyprevadeli až pred bránu na ulicu. Sváko poobzerajú sa ešte po dome, mrknú až na hreben strechy, jako sa na starostlivého gazdu patrí a zavolajú s ulice na strynkú:

„No tak — a varuj stará, daj pozor, aby sa šimel neodviazal a nezviedel zas nejakú neplechu v maštali medzi kravámi, ten viselec! Tak s Pánom Bohom!“

Sváčko si vzali „karetku“ až do Prahy, tak im to vydal ten nový prednosta stanice brezovskej, Čečetka, ktorý je na Brezovej tak dlho, jako máme svoju Československú republiku, bol tam už vtedy, keď po prevrate pri Bolerázi kanóny búchaly a po Slovensku všeliaká čvarga Heltayho pešťanských námorníkov bunťošila. Sváko sú pyšný na republikánskeho brezovského prednostu železničnej stanice. Hovoria o ňom, že je „fajn chlap“ a že „môže byt“. Do zoly ho už tiež Brezovania namočili, aby sa tak stal opravdovým Brezovanom.

Sváko došli šťastne do Prahy, pozreli si výstavu a potom…, potom ich napadlo ísť na audenciu ku pánovi ministrovi Markovičovi a zatým ku pánovi prezidentovi. Využili príležitosti, aby ako úrad — obecný prísažný, niečo pre dobro obce brezovskej docielili. O výsledku svojho pražského zájazdu referovali mi sváko osobne, keď som dňa 27. mája 1926. pri príležitosti vydržiavania ev. seniorálneho konventu Brezovú pod Bradlom navštívil. Sváčko aj so strynkou sedeli po obede na priedomí, na lavičke, k nim sa pridružilo sopár ženičiek od súsedov, pristavili sa aj niektorí občania zo Závodia a besedovanie sa žive rozprúdilo. Pretože som svákovi v Bratislave prisľúbil, že ich navštívim, prirodzene, nemohol som obísť bez slova ani Raganéch dom. Po konvente zašiel som si teda k nim čo len na krátku chvíľu. Zastavil som sa zrovna na ulici pri shromaždenom už zástupe súsediek a súsedov. Pozdravil som sa najprv s Raganovými a potom s ostatnými prítomnými a spytujem sa, o čom tak pútave besedujú?

„Ná, sváko boli hen v Praze na výstave a tiež aj u pána prezidenta Masaryka na audiencii, nuž vyprávajú nám, že teda jako to bolo…“

„Dobrá“ — vravím — „na to som ja tiež zvedavý, tak len pokračujte sváčko.“

„Ná a nedáte to zas do novín, vy oný, čo ste, lachman“ — protestujú vopred sváko — „ved už ma moja stará skoro ukrižovala, že čo si nedám pred vami pozor na jazyk?!“

„Nebojte sa sváčko, čo si nezapamätám, na papier nepoložím a — však ma znáte, že mám zavše slabú pamäť…“

„Hm, nebodaj ste tiež šest zím do prvej klase helementárky k vrbovskému rechtorovi chodeli“ — tvrdia sváko — „povedzte mu, aby vám vrátel sobotáles.“

„Máte pravdu sváčko“ — vravím — „veru chodil a to plných šesť rokov do jednej triedy a veru mi aj pán rechtor Molnár musel z celého sobotálesu vrátiť dosiaľ 15 korún, tri mi je ešte dlžen a od tých mi platí úrok podľa bankového úrokomeru.“

„Tak teda, kde som?“ — spytujú sa sváko.

„Ná, na lavičke sedíte, sváčko“ — odpovedám mu rýchle.

„Ale chodte, vy ošmek, — ja sa pýtam kde som ostál; aha, už to mám, už viem, tak teda počúvajte:

Tak ked som si všetko na výstave za dva dni poobzieral, zajedel si šunky a dobrých českých knedlíkvov s veprovú a kapustu a zapil dobrým smíchovským, povedal som si: Sanko — do tretice všeho dobrého, reku abys aj obci nejaký úžitek doniesél, šak si prísažný — úrad na slovo vzatý?! Pomyslel som si, že aj ja som jedným ohnivom tej velikej celoštátnej vrchnosti, kerá začína hlavú štátu a končí u prísažného v obci. Bez nás by teda štátu nebolo a my by sme zas bez štátu ekzistovať nevedeli.

Sadel som si na lavičku a pri pivečku rozmýšlal, čo bych a jako bych tej našiej obci niečo obsiahél…“

„A to už jako sváčko, pri pive“ — zamiešam sa mu do reči — „veď vy ste jakorieč milovník modranského?“

„Máte pravdu, to hla vám mosím teda vysvetlit. Viete, ked ono vám je to v Prahe s vínom všeliako. Šak viete, že Brezovan zlého vína nepije a lež by pit počal, najprv sa presvedčí, či sa v pivnici neurodelo. To hla som aj ja urobél. Stavél som sa v jednéj vinárni na Václaváku — o Ščetkovej vinárni som ešče nevedel — a rozkázal som si tri deci. Aj mi ich doniesla nejaká frajla, celá nafrndolená, na tácke, ve flaške a pohárek vedla. Sebe na mysli — Sanko, za takéto pánske obsluhovanie nebodaj budeš moset tie tri deci aj drahšie platit, jako na Brezovej u Tvarôžku, alebo na ,Cirkevném‘. Aj som veru platél, sto striel vozových tej frajle do duše pálelo; patnást korún som mosel platit. Reku nech vás čert vezne aj s vaším vínom!

Abych nezabol, — teda jako som zistél, či tam majú dobré víno.

Najprv som vzal glg do huby a honél ho jazykom v hube sem a tam, z jedneho kúta do druhého, či reku razí špiritusom. Ná — veru trochu aj razelo. Čo som mal robit, ked som už mal víno na stole a též z neho trochu odpil?; nech ho čert vezme. Snad som ho mal tam nechat a ist preč! Nuž nerozmýšlal som mnoho. Ale ešče som oproboval druhý spôsob.

Vytiahél som z prucla varenej sódy, medzi prsty, kerú ja vždy sebú nosievam, ked idem za kšeftom, alebo kdekolvek preč z Brezovej. A hodel som sódu do pohárka. To ste mali videt, jako sa víno zakabonelo! Hned vám malo farbu jako „švajse“, voda, čo z Gavorech šarovni do potoka vyteká, hovorím — jak jedna barina. Tu ho máš reku, Sanko, chod preč, to neni víno pre človeka, pre Brezovana, krsteli ho kdožho vie kde a kolkí farári, lež prišlo na stôl! Ani som nedopil, zaplatél, bral sa preč a zapovedal sa, že vac v Praze víno pit nebudem. Moselo by to byt, abych ho pil!

„A mali ste videt Pražákvov, jako ho pijú. Oni to menujú „osminkú“, „štvrtečkú“ — jako ho teda pijú, ale aby si niekerý pol litra dungél, to nie! Pražáci pijú víno jako Brezovan „ježiškové“ na Ščedrý večer, alebo borovičku na včas ráno od žalúdka. Ale novšie si pozrite o nás bratislavské vechtíky! Ná, kdo to jakživ videl? Ale pivo? To vám tam jako zdarma pijú. Veru videl som človeka, nejakého masiara, ten vám ho vylúchal po večeri dvacatpiet pohárvov, a ništ mu nebolo. Povedal som si, že teda v Praze víno pit nebudem, ale len pivo a tak som aj na vlas urobél a slub dodržal až na audienciu u pána prezidenta.“

„Tak, ale aby sme reku nevybočili, sváčko, reku jako ste to tej obci čosi obsiahli, čo ste pre ňu kdesi žiadali“ — spytujem sa, horiac zvedavosťou, či sváčko zasa niečo šibalského v Prahe nevystrúhli.

„Máte pravdu, skoro bych zaból svoje slova“ — opravujú sa sváko. — „Rozmýšlal som teda, čo bych mal dobrého pre Brezovú vyzískat, tu v hlavném meste Republiky. Jako tak sedím a myslím, myslím, skočí mi na rozum, že bych tu mal u vlády zaonačit, aby reku Brezová mala okresný úrad, okresný súd, lapák aj grunbuch a což jeho jest. To hla, že bych mal u vlády jako obecný úrad, pourgovat…“

„Ná, čo by na to Myjavci povedali?“ — ozve sa nejaký hlas z okolostojaceho zástupu.

„Vidíš ho, viselca, čo by povedali“ — rozhorčia sa sváko — „šak ho Myjavci už dost dlho mali! Nále azdaj sú Brezovania odchodnejší od Myjavcvov, či kýho helementa?! U nás mal byt už dávno okres a nie na Myjave, kde sa kopaničiari ani rychtára, ani farára neboja! Čo je to za poriadek, kdo to jakživ videl?“

„No, už sa len mierni Sanko“ — tíšia strynká Raganech svojho manžela — „aby ešče kdosi nepovedal, že búriš. Šak vieš, ludia sú zlí…!

Búrim, nebúrim to mi je fuk; konal som jako úrad svoju povinnost a tú budem vždy plnit!“

„Tak nám len povedzte sváčko, jako to bolo s tým vaším zakročovaním v Prahe“ — súrim netrpelive sváčka k ďalšiemu rozprávaniu.

Povedal som si, že bys sa Sanko k pánovi ministrovi Markovičovi podíval! Ten by v tejto veci môhel mnoho urobit. Šak som dobre poznal jeho otca dr. Jula Markoviča, Pán Bôh ho osláv (sváko nadzdvihnú s hlavy baranicu k Nebesiam), to bol fajn človek. Reku jesli jablko nepadlo ďaleko od stromu, aj tento môže byt fajn chlap, na niečo súci a urobí za Brezovú niečo. Tak som aj vskutku šiel do ministerstva školstva a národnej osvety, abych sa s pánom ministrom poshováral.

Horko tažko našiel som tú budovu. Vlastne policajt mi hu ukázal. Vešiel som donútra a chcel som rovno k ministrovi. Tu ma ale jakási ruka pri dverách zadrží a huba zareve:

,Kerej pak vy jste, strejčku, co tady chcete?‘

A ja na to: ,Ja som prísažný velkej obce Brezovej pod Bradlom, chcem sa vyprávat s ministrom Markovičom, ukážte mi teda dvere jeho kancelárie!‘

,Jo, vašnosti, pán doktor Markovič už neni ministrem, to je už tady zasej jinej, to víte vono se to i u nás střídá! Vlády rostou jako houby po děšti!‘

Takto mi odpovie ten portír. No, tu som ničoho neporídel. Odpoviem mu teda:

,Dakujem vám prítelko, lež sa vám odslúžim, navščivte ma keby ste nebodaj na Brezovú prišli ponúkneme vás, čo len cmarom lebo kýšku. Ja si teda svoje právo inde budem hladat! Má úcta!‘^[2]

Čo fčíl? Stojím na ulici a rozmýšlam kde ísť, ked v novej vláde známeho nemám. A tu som mal hned nápad: Sanko, pôjdeš k pánovi prezidentovi Masarykovi a tam povieš, čo ta bolí. Vzkutku som aj tak urobél. Zebral som sa rovno na Hrad.

Prichodím už na dvor, bolo akurát odpolodna. Pán prezident sú opretý v okne, dívajú sa akurát na Prahu, kerú je od tamtél dobre videt a fajčia z dlhého čibuka. Podla dymu cítel som, že veru fajčeli burzičán, alebo nejaký moc fajnový turecký tabák; trojgrajcarový to iste nebol…“

„Ale ozaj sváčko? Veď pán prezident nefajčí“ — zhýkne ktorási súsedka.

„Mlč a neskáč mi do reči“ — bránia sa sváko. „Nikde si nebola a nevieš ništ! Nechaj ma dohovorit!

A fčil čujte, ludkovia moji! Sotvaj ma pán prezident zočeli, už volajú, to som na obidve uši počul: „Alica Alica, daj doniesť tú husinu a liter modranského vína, idú k nám sváko Ragan z Brezovej!“

„Naozaj by tak boli zavolali pán prezident?“ — spytuje sa skoro razom celý húf súsedov a súsediek.

„Huncút mojého otca syn, jestli tomu na vlas neni tak!“ — dušia sa sváko a pokračujú v líčení:

„Ná, čo vám mám ešče povedat?“

„Povedzte, jako vás tam u prezidentvov prijali a uhosteli“ — núka sváka k rozprave súseda Duriška.

„Nuž, prijali ma s velikú poctu, jako sa patrí, len čo je pravda. Uhosteli veru tak, že som si skoro myslel, nebodaj to budú Vianoce u pána prezidenta, alebo tomu podobný sviatek. Nechybely veru ani naše hlavné brezovské jedlá, to jest pečená hus s modranským vínom k tomu.“

„Sváko, a do toho ste nehodeli sódu?“ — opytuje sa súsed Ščeván Húska.

„Ná, čo bych robél!“ — odseknú sváko. — „To som zacítél, že je víno dobré a nie v pivnici urodené. Jakože Modru dobre poznám, veru som sa aj opýtal tej pani doktorky, Alice, jakožto slečny céry pána prezidenta, že kdo im z Modry víno lifruje. Povedala, že nákup vína obstaráva hospodársky úrad Hradu, ale že ten pravidelne kupuje víno od Lajka Krajca z Modry a Miša Ščetku z Královej. Reku, poznám ich obidvoch, sú fajn chlapi a môžu byt! V ich víne je aj nôta a čím je staršie — povedám — tým vac je v nom nôty…!“

„Sváčko, ale jako ste pochodeli so žiadosťou o okresné sídlo a ,cóž jeho jest‘ na Brezovej, čo vám pán prezident povedali?“ — Spytujem sa netrpelive ja.

„Ná, čo by boli povedali? Zavolali nejakého pisára, mal na sebe dlhý kabát, taký dvojchvosták, ten si to zapisoval. Nadávali mu všetci, čo pri stole sedeli, že pán rada Perohrýzek. Nuž povedali pán prezident, že vec prikážu vyšetrit a vybavit ministrovi vnútra a že budú záujmy nás Brezovanôv podporovat. Šak ja to dobre viem, že pán prezident jako hlava štátu, nepôjde sídlo okresu z Myjavy k nám prenášat. To by sme sa tu už velmi zle mali, keby takú prácu on mosel vykonávat. Bolo by to samé, jako keby si náš pán farár sám chodél zvonit. Tak teda len čakajme Brezovania trpelive, šak von ten minister vnútra aj našu vec už skoro zarídi.

Abych teda dokončél. Podakoval som sa za hostinu a pozvál pána prezidenta, aby aj s jeho pani céru prišiel k nám na hody. Slúbel, že sa čoskoro na Brezovú podíva…

Pretože som sa ponáhľal na vlak, rozlúčil som sa so svákom a ostatnými Brezovanmi, nechajúc ho ešte ďalej pokračovať v líčení jeho dojmov z pražskej výstavy a návštevy pána prezidenta republiky.