Sváko Ragan z Brezovej I

Sváko boli aj mendíkom, čo je samo pre seba zvláštna kapitola ich života, ich detských časov. Viete, čo je to za tvor, za hodnosť — taký cirkevný mendík u evanjelikov? To je viac, ako miništrant u katolíkov, poneváč miništrantom môže byť každý príslušník tejto konfesie, ale mendíkom sa treba zrodiť. Menovite vtedy sa bolo treba takému talentu narodiť, keď sváko „mendíčeli“ na Brezovej. Vtedy si rechtor aj farár mohli ešte vybrať v kandidátoch mendíctva, ale dnes? Škoda vraveť, čo si vyberieš z povojnových výrobkov!?

Mendík je ináče štvrtou a či piatou „duchovnou“ osobou v sbore, dľa toho, či slúži na fare, alebo u učiteľa. Prvou je pán farár, druhou pán rechtor, treťou „strýko“ kostelník, štvrtou osobou je farský mendík, piatou školský. Plat má cirkvou stanovený, ešte aj dnes ten istý, ako pred polstoročím, a to 8 zlatých a 10 meríc raži, ktorá nebýva nikdy prvotriednou. O výročitých sviatkoch dostane nejaký peniaz do pokladničky, taktiež keď dakto zomre, alebo sa narodí, tiež pri sobášoch, krstoch a úvodoch. Na Štedrý večer obidvaja mendíci chodia na koledu po všetkých cirkevníkoch.

Čo má za služobné i mimoslužobné povinnosti takáto piata „duchovná“ osoba v cirkevnom sbore?

Farský mendík za časov svákovho mendíčenia zvonil v nedeľu a vo sviatok prvý raz do kostola, školský druhý raz a tretí raz obidvaja spoločne, pripustiac na vežu ešte daktorého tretieho chlapca. Tak bolo tomu aj pri rorátoch. Mrtvému pri pohreboch zvonili obidvaja. Cez celý týždeň na obed a večer odzvonil vždy školský mendík, teraz — ako počúvam — aj táto služba je na každého mendíka stejne rozdelená.

Kým na brezovskej veži hodín nebolo, mendík sa riadil zpravidla podľa pani rechtorkinej kuchyne. Keď táto mala hrach uvarený, bolo poludnie, vtedy išiel zazvoniť a na večer zasa keď nebolo ešte prítma a sovy nad zvonmi na zvoniaceho mendíka ešte nesyčaly. Počas bohoslužieb jedon mendík tlačil mechy pri organe (obyčajne ten menej dovednejší), druhý zase sedel pri organistovi ukazujúc mu prstom riadky spievanej piesne. Pravda, sám musel mať dobrý hlas a vedeť spievať ako sa na mendíka patrí. Pri pohreboch vždy striedave jedon mandík niesol kríž pred smútočným sprievodom na cintor a druhý s chlapci vyzváňal nebohému na poslednú cestu. Ináč musel mendík povedľa poslíčkovskej práci svojho predstaveného obstarávať kuchyňské práce a robotiť v zahrade pani farárky, alebo pani rechtorky. Obidvaja mendíci pred výročitými sviatky vymietli kostol a sotreli pavučiny.

Ako som už spomenul, keď boli sváko ešte takým 11-12ročným „viselcom“, vtedy nie každý mohol byť mendíkom. Tak pán farár ako aj pán rechtor chceli, aby patričný bol dobrým spevákom, mocný fysicky i duševne, tiež nesmel byť zaostalý, bo veď pomáhal p. rechtorovi pri organe spievať. A poneváč náš sváko mali všetky tieto dobré vlastnosti, stali sa mendíkom. A bolo im to dobré. Naučili sa mnohému — medzi iným: pytlačiť, vrany chytať, straky a sovy vyberať atď., pri tom ale zvykli sa aj osožným veciam. Všetko spomeniem, až na to príde rad.

Sváčko teda „mendíčeli“ u p. rechtora, ktorý si ich takého „miglanca“ sám vynašiel a akceptoval. „Tatko s mankú proti tomu ništ nemali.“