Sváko Ragan z Brezovej I

Prv než počnem prejednávať tento fígeľ nášho sváka, sluší poznamenať, že prípad sa stal v hostinci u tetinky Cádrech na Myjave. Medzi Myjavci a Brezovanmi panuje istá nevraživosť, nedôverčivosť a vzájomný chlad. Snáď tento zjav ani nemožno zovšeobecňovať. Najdú sa v jednej i v druhej tejto obci príbuzní, priatelia, ktorých rodinné sväzky pútajú, ale že by všeobecná, srdečná vzájomnosť medzi obyvateľstvom v týchto dvoch národne vždy uvedomelých obciach bola kedysi vládla, na to niet historických záznamov. Ťažko je tu niekoho obviňovať, hľadať príčiny toho chladu; ja ich tiež nepoznám. Možno, že je to vzájomné závodenie o hospodársky, politický a kultúrny primát premnohých intelektuálov týchto obcí, rovnako vyspelých po každej stránke, až na ten rozdiel, že Brezovania zdedili viac obchodnej podnikavosti ako Myjavci. Odtiaľto sa teda dátuje starý zvyk, že keď sa Myjavec s Brezovanom, zvlášť pri poháriku sijde, nemajú nič prvšieho na práci, ako jedon druhého figliarstvami doberať.

Tak tomu bolo aj toť nedávno, keď sváko aj so strynkou „po povinnosti chodeli“ na Myjave.

Boli „v štajronte“ a „plateli jakúsi tú dávku aj porciu“. Keď sa „odbaveli“, vrátili sa aj so strynkou k Cádrovej, kde mali vo dvore šimla s vozíkom. Pani Cádrovú na Myjave obecne „tetinka Cádrech“ nazývajú. Jej hostinec nik obijsť nemôže, tam sa schodí celá myjavská reprezentácia na pohárik piva, alebo na obligátne tri deci modranského.

Sváko a strynká vstúpili do hostinskej miestnosti, kde ich privítala veselá, rozjarená spoločnosť poniektorých Myjavcov, z ktorej ovšem nechyboval ani náš národný muzikant: Samo Dudík. Boli medzi nimi aj niektorí Amerikáni. Rozjarení vínkom, vyprávali si navzájom svoje zkúsenosti, usilujúc sa v nich jedon druhého náležite pretromfnúť. Raganovci si k ním prisadli, strynká vytiahly husinu z uzla a sváko dali priniesť polliter vína „z toho krajného suda“. Takto opatrení počali hodovať, kým veselá spoločnosť pokračovala vo vyhľadávaní svojich svetových zkúseností. Na príklad:

„A vieš, Martin, jach’ bol v Americe v akurátnej fabrice; na jedném konci hodeli sme do stroja kus dreva a na druhém z neho už hotový papier vychádzal, ba aj noviny, už vytlačené, složené s napísanú adresú, len ich hodit na pošte do truhlíka.“

„To ništ neni, Daniš, ozve sa spytovaný, jach’ bol ve fabrice henkaj v Nemeckej, kde sme robeli radion. (Svákovi i strynkej husia koža nabiehala pri hovore o rádiu, mali naň špatné spomienky ešte zo známej nám už prednášky v Piešťanoch.) Však vám to najprv mosím znázornit, čo je to za antikristov nástroj, ten radion. To je telefon bez drôtu. Najprv, aby ste vedeli, čo je telefon s drôtom! Predstavte si psa, kerý je tak dlhý, že hlavu má na Myjave a chvost až henkaj v Prahe. Včulkaj si predstavte, že toho psa v Praze niekto poriadne chabinú ovalí, alebo za chvost mykne a ten nám tu, na Myjave, zaščeká a zavýja. — To by bol telefon s drôtom…“

„Ná — a jako je to bez drôtu,“ spytujú sa zvedavci.

„Hm, nuž, jako by bolo,“ odpovie súsed Martin, „to je to samé jako s drôtom, ale bez toho psa…“

Čudujú sa nad tým Myjavci, bo na Myjave do prevratu telefon nepoznali a krútia udivene hlavami nad čudesným zázrakom, radionom.

Sváko so strynkou si medzitým s chuťou papkali husacinku a zapíjali vínkom, nevšímajúc si skoro vôbec rozhovoru Myjavcov. Lenže týmto nebola ľahostajnou svákova nevšímavosť. Aby sa posedenie len tak na prázdno neskončilo a sváko neodišli na Brezovú bez poriadneho štulca z Myjavy, počali si Myjavci medzi sebou šuškať, že čo by a ako by sa mali do sváka nanosiť. Sváko práve dojedali a hotúvali sa už k odchodu, keď jedon z bodrých Myjavcov spustí:

„To je všetko ništ, čo vy hovoríte, ale jach’ videl v Americe niečo, načo dosál ani Brezovania neprišli a tí si predsaj myslia, že sú na svete najšikovnejší…!“

„No, len s tým ven!“ kričia ostatní, „nech vieme, načo zas Brezovania doplateli…“ Tu si sváko sadli ešte na chvíľu, aby vypočuli narážku na ich rodnú obec, Brezovú, a bude-li treba, hájili čestne jej reputáciu. A Myjavec pokračoval:

„Jach’ vám bol v Americe v takej fabrice, kde na jedném konci do mašiny živého brava strčeli a na druhém konci vyliezly hotové jaderničky, klobásy, presburšty, vyudené šunky a tiekla bádanimám taká fajn obarová polievka, jakú nám včera totkaj tetinka Cádrech navareli. Na tohla ani Brezovania fištrónu nemajú…“

Na toľkú provokáciu ani sváko nemohli ostať dlžni s odpoveďou. Zmrazia trocha tvár, aby si dodali vážneho výrazu a odpovedia Myjavcom nasledovne:

„Ná, veru málo ste, prítelkovia, málo toho zkúseli, čo ste aj za vodú boli. To naši Brezovania, čo aj doma sedia, vác toho dokážu, jako Myjavci v Americe. Mvslím, že poznáte Gavoréch šarovnu na Brezovej, jako sa ide na stanicu…“

„Jako by sme nepoznali!“ volajú všetci razom. „Kedysi v nej vlnu právali a včul tam stojí opustená na spadnutie…“

„Áno, prali vlnu,“ pokračoval sváko, ale aj inšie tam vyrábali, Kristu! V našej šarovni bol taký parádny stroj, že keď do neho na jednom konci strčeli salámu, na druhém im vyšiel živý somár ven. A tých somárôv Brezovania lifrovali uherskej vláde za trágtýrov pre honvídov. Áno, dneskaj je šarovna ošarpaná, na spadnutie, poneváč netreba somárvov vyrábat! Máme už dvojnohých somárvov až prez prisámbohu v republike dost. A tak, prítelkovia s Pánom Bohom! Ja už mosím domu, hla, stará už azdajaj v košine sedí… Mosím sa teda ponáhlat, aby ma nedala doma klačat.“ „Vidíš, tak nám treba, mali sme mu dať pokoj“ — dohovára ktorýsi súsed súsedovi z rozjarenej společnosti.