Sváko Ragan z Brezovej I

Židia sú národ po obchodnej strane zaiste veľmi zaujímavý. Vedia, že najvýnosnejšou živnosťou je obchod a zasa len obchod. Držia spolu, podporujú sa navzájom a bohatnú na vidom očí.

Aj Brezovania sú národ prapodivný, charakteristický, rázovitý. Prejdeš dva kilometre od Brezovej na ktorú koľvek svetovú stranu a už tej rázovitosti nikde nenájdeš. Neuvidíš viacej onej všeobecnej obchodnej podnikavosti a vypočítavosti, spoločnej všetkým Brezovanom, nevidíš onoho neohroženého, otvoreného ducha, ktorý Brezovana do šíreho sveta za obchodom ženie. Nedivme sa teda, keď Brezovania stávajú sa rovnocennými súpermi v obchode Židom, ako najdovednejším trhovcom na celom svete! Nepamätám sa, aniž bych bol počul, že by bol Žid Brezovana nejak opálil, alebo prekabátil. O opačnom prípade však svedčí nasledovná príhoda s naším svákom Raganom.

Bolo to raz v dobe ponurej hospodárskej krízy. Ceny surovín boly špekuláciou náhle do výšky vyhnané a peňazí potrebných ku prevádzaniu živností bol značný nedostatok. Sváko túto kalamitu tiež pocítili na svojej živnosti a preto k jej ďalšiemu zdolaniu spojili sa so susedom Martinom Polákom. Nebolo to spoločenstvo s ručením obmedzeným, ani neobmedzeným, ani si medzi sebou títo dvaja spoločníci písomnej smlúvy neuzavreli. Načo? Brezovan podobných dokumentov nepotrebuje! Pre koho by ich aj potreboval? Spoločenstvo aj náhodilé, príležitostné je u správneho Brezovana vrodenou náležitosťou. Nemusí tu byť ani ničoho ujednaného, stačí i postranné mrknutie očami, lebo pri prejednávaní nejakého obchodu slovný dohovor pre prítomnosť cudzích ľudí neni možným a dohoda je i tak platná, jedon Brezovan druhého podporí, aby takto mohol uzavreť obchod, prospešný pre obidvoch spoločníkov. Toto je — tak ako u Židov — nepísaný a netlačený brezovský zákon, ktorý je vlastným každému Brezovanovi. Pravda, zákon tento neprekáža vzájomnej konkurencii Brezovanov, avšak u nich niet ani špinavej, bezohľadnej konkurencie. Nikdy sa nestalo, aby Brezovan — mimo Brezovej — licitoval nad druhého Brezovana, aby taký brezovský garbiar na jarmoku odhováral kupcov, aby nešli kupovať kože ku druhému jeho rodákovi. Jako sa komu páči, môžeš si kúpiť u koho chceš, i ten druhý chce byť živím nuž podporte aj toho. Takto a podobne smýšľa každý Brezovan o svojom brezovskom konkurentovi. Vráťme sa však ku spoločenstvu nášho sváka s Martinom Polákom.

Obchodných kníh si ku svojemu nastávajúcemu podnikaniu nezaviedli. Starí Brezovania si všetky svoje obchodné záznamy v hlave držali, čo mladší začali používať nezbytných notesov, nosených v zamastenom prucli, taktiež celé zamastených. Robia si v nich dajedni ešte i dnes záznamy, ktorým iba domorodý Brezovan rozumie a nik iný na svete. Z mladších „kšeftárvov“ tí novotári „delenjakí“ ktorí fabriky miesto remesla na Brezovú zavádzajú — už musia mať aj knihy.

„Ani sa im nedivte“ — rozumujú tot nedávno sváko Ragan na jarmoku vo Vrbovom — „my starí už sa v nich skoro ani nevyznáme. Však ich poznáte tých našich nových fabrikantvov; ten Milko Gavurvov, čo sa vrátél jako legionársky major, prešiel dokolečka — dokola celú zemegulu a Ščevko Ščefánikvov bol ve vojne kdesi s Nemcami v Srbsku. Nuž videli mnoho a zkúseli hodne. Videli azda aj inakší spôsob garbiarčenia. My, starí sa už nepreondieme, to jest nepreonačíme a budeme už do smrti futro a podešve tak vyrábat jako naši starí otcovia. Ale ja tým fabrikám predsa neverím…“

„Ej, sváčko, nezabúdajte, že vo fabrike brezovskej dostane prácu každý nezamestnaný brezovský občan“ — podotýkam skromne ja, — „na Brezovej dnes niet nezamestnaných, ale podívajte sa kamkoľvek a uvidíte, že všade sa robotníctvo bez práce povaľuje. A potom: veď ten váš brezovský ,Bradlan‘, či ako sa továrňa v Baranci menuje — dodáva kože vari celému svetu a tak len zväčšuje význam a dobrý chýr Brezovej aj po výrobnej stránke. Sám som videl jako tot kedysi vyše dvesto vagonov ševroviny, potítiek a futrovaných kožuchov do Jugoslávie pre armádu lifrovali. Myslím, že v konečnom výsledku brezovskí malogarbiari sa nemajú čo ponosovať lebo, fabrika im konkurencie nerobí. Veď kdeže by ste vy všetci mohli odrazu dvesto vagonov tovaru vyrobiť a dodať?!“

„Ná, vidíš ho, šak ja som to tak akurát nemyslel“ — bránia sa sváko — „ale ja to už len tak ze zvyku. To viete, my, čo sme už ze staršieho vydánia, na novoty neprivykneme a nech by sa čokolvek robelo. Nás ani jedného nedostanete na ajroplán, antonobíl, ormobíl, ani na bicykel a čo by aj sto razy jako lyon, smrdél benzínom. Viete prítelko, vón smrdet môže niekdo aj bez benzínu, otcibohu prisám, môže! Ked si už mám niekde krk vykrútit, nechcem íst na druhý svet benzínom zasmradený!“

Tak skončil náš rozhovor o fabrikách a novotách.

Sváko teda chodili „po svete“ hore dolu so svojím spoločníkom Polákom, skupovali surové kože a predávali vyrobené futro a podošve na spoločný účet.

Prišli raz do Malaciek a kúpili, od Žida Mojžiša Knobelzaft-a surových koží na úver vari za Kčs. 700.—. Kúpu ujednal a previedol vlastne len Polák so Židom, zakiaľ sváko predávali zbytky futra nejakému ševcovi zo Zoboru. Suroviny naložili do vozíka a pobrali sa domov.

Ako som už spomenul, odbytová kríza ani Brezovanov a nášho sváka neušetrila. „Partieka“ sa ťažko predávala, nebolo dostatok voľných peňazí medzi ľudom, klesala kúpychtivosť; mrzeli sa sváko, mrzel aj ich spoločník. Práve, že im ostaly dva sväzky vyrobeného futra, ale nejak rapavého, rozdriapaného, nevysušeného — jedným slovom „naništhodného“. Sváko pochodili s ním už všetky jarmoky v Nitrianskej župe, ale nie a nie ho predať. Kupci sa naň podívali, prehmatávali, okukovali, ale každý odbehnúl od voza, ani sa neopýtal po cene. Mrzelo to sváka ešte väčšmi a už počínali tratiť trpelivosť. Jednoho dňa zájdu ku súsedovi Polákovi, aby sa poradili, jako zaplatiť dlh Knobelzaftovi v Malackách, ktorý už temer denne posielal im upomienky na zaplatenie a tiež, aby sa nejak dohodli na tom, ako by bolo najsnadnejšie striasť s krku nepodarené futro. Radili sa a špekulovali dlho, dlho, ale nedospeli k rozhodnutiu, z ktorého by bol vyplýval čo len sebemenší „chosen“ na tomto tovare, ktorý ak by nebol býval chybným, reprezentoval by aj medzi bratmi hodnotu najmenej Kčs 600.— a taktiež nemohli si z obchodu vyňať 700.— korún na zaplatenie dlhu Knobelzaftovi. Na koniec, akoby sa zo spánku prebudili, zvolajú sváko:

„Nerob si z toho ništ Martin, ja to už nejako aj s tým Židom zaonačím, uvidíš!“

„Jako, Sanko“ — ozve sa prekvapený Polák — „to bych reku rád vedel. Môhél bys mi povedat, čo máš za lubom?!“

„Mlč, ked sa tomu nerozumieš! Šak uvidíš! S Pánom Bohom ostávajte! Sváko neboli už viacej k debate náchylný. Odobrali sa od súseda a dlhými krokmi ponáhľali sa domov. Futro naložili do košiny a namastili kolesá na vozíku.

Na druhý deň ráno vidíme sváka vchodiť na vozíku do Malaciek. Príjdu a zastavia šimla akurát pred kožiarskym obchodom Knobelzaftovým. Obchodník spozoruje brezovský povoz pred krámom, výjde na ulicu a uvidiac sváka Ragana zavolá z plného hrdla:

„Phekne vítam Raganko, níí — čo ste nám doviezli, čo? A kde je Polák, nevidzím ho?!“

„Ach, Mojžiško, ten je vám už na pravde božiej, nech mu dá Bôh slávu večnú“ — smutno odvetia sváko a zdvihnú chlpatú baranicu k nebesiam.

„Čó? Čoho? Umrel? A kde je mojich sedemsto korún, čo mi dlžným ostal?“ plaší sa Knobelzaft.

„Mojžiško, tie si už tažko zinkasujete od človeka, čo išiel morky pást — v hrobe ležiaceho“ — tíšia sváko Žida.

„Čhó? Tho neni pravda, společne ste ode mna kože kupovali, solidárne ste mi dlžní! Vy mi teda celú dlžobu zaplatíte.“

„Ja, jako ja, Mojžiško“ — dôvodia sváko spokojne, odväzujúc nošu sena so zadnej rebriny vozovej, — „to je nebodaj omýl u vás. Pomýleli ste sa nebodaj! Nie ja, ale Polák od vás kože jednal a aj kúpél. Mna teda ništ do jeho kšeftvov. Čo sa máte na mna hnevat?!“

„Aj, vy ste móóóc fajnový človek“ — rozhorčuje sa ďalej Židko — „mne sa zdá, že ani vy nie ste odchodnejší od Poláka. Aby ste vedzeli, ja vás dam ešče dnes fiškálovi. Ja vás naučím! A preto ste sa za tak dlhý čas ani jeden do Malaciek neukázali. Bodaj vás…!“

„Len pomaly, Mojžiško, mne do svedomia nestúpajte, aby vás to nemrzelo! Ja neni som včerajší a viem cestu aj ja k fiškálovi a vašého pechorenia sa otcibohu prisám nelaknem! To ma zas nepoznáte!“ A sváko sa zdanlive rozčulia, avšak svoje vzplanutie razom zmenia v smierlivý hlas.

„Aby ste ale vedeli, Mojžiško, že jako Brezovan nechcem, aby ste škodovali na mojém priatelovi a mali krivé oko na Brezovanôv, ja sa s vami za neho vyrovnám. (Židove oči zažiarily radosťou). Nechcem, aby ste prišli o peniaze.“

„Podívajte sa, tu hla mám dva svazky futra, správneho, jak sa patrí vyrobeného, jakého na široko-daleko nenájdete. Lacno vám ho dám Mojžiško, jako teda vám. Za patnásto korún je vaše a odtiahnite si hned celú dlžobu Polákovu z kúpnej ceny. Nech Pán Bôh požehná kupca i predavača.“

Sváko schopia Mojžišovu ruku a pacnú na ňu svojou mozoľovitou, ťažkou dlaňou až sa veža zatriasla. Mojžiš zasyčal ako zmyjou štípnutý, ale hnevať sa nesmel jednak, že toto je platný zvyk trhovcov vari na celom svete a potom tiež, že mal tú jedinú možnosť prijsť ku svojím peniazom.

Ujednali sa. Žid odjednal na diery vo futre 200 korún z kúpnej ceny, takže konečná suma, za ktorú futro kúpil, obnáša trinásťsto korún, z ktorej si odpočítal požiadavok u Poláka Kčs 700.— a vyplatil svákovi na ruku hotových šesťsto korún československých. Sváko ešte raz plesknú Knobelzaftovi svojou, zolou vyžranou, ztvrdlou rukou na jeho jemnú a mäsitú dlaň, zazdravkujú a aby Pán Boh požehnal kupca aj predavača. Nato rýchlym spechom napoja šimla, zapnú pobočky a uháňajú z Malaciek na Brezovú. Obidvaja boli nesmierne spokojní; sváko že sa striasli zlého tovaru, a Žid že prišiel ku svojim peniazom.

Sváko príjdu podvečer domov. Ich spoločník už ich čakal na priedomí. Sváko vlezú s vozom do dvora a zavolajú ešte z košiny na Poláka:

„Martin!“

„Čo chceš Sanko?“ — odpovie volaný.

„Poj sem Martin!“

„Tu som Sanko; teda jakos’ pochodél?“

„Ná, dobre! Futro som predal, dlh vyplatél Mojžišovi Knobelzaftovi a aj zarobél na partieke. Sváko rozpovedia Polákovi celý priebeh tohoto obchodu a končia výslednicou ako sa na počtára patrí!

„Máš mi teda vrátit 350 korún, jako polovicu společného dlhu u Mojžiša. Poneváč mi ale z futra ostalo 600 korún, mal bych ti teda dať z toho zas ja polovicu. Šak formanku a útratu nerátam. Takto si mi len 50 korún dlžen, abys vedel! No, čo reku na to povieš?“

„Ná, čo bych povedal — vraví rozradostený Polák — čo mám k tomu povedať? Fajn s’ to vyviedél. Na to hla som včera ani nepomyslel! Šak som ledvaj môhol zaspat pre to sakramentské futro. Čert nám na to posvietél! Šak už bežím, abych to za tepla mojej Bete oznámel. Daj vám Pán Bôh dobrú noc všetkým!“

„Pán Bôh daj aj vám“ — odpovedia sváko aj so strynkou razom a vojdú do kuchyne, keď si už medzi tým koňa opatrili.

Jakože nevie čert, čo Pán Bôh dá, tak sa nikomu z Raganech a Polákech domu nesnívalo, že by mohol za pol roka malacký obchodník, Mojžiš Knobelzaft na Brezovú prísť! A skutočne aj prišiel a rovno k Raganom. Nejaký nosič so železničnej stanice viezol za ním na káre dva veľké svazky — futra, v ktorom sváko, práve doma meškajúci spoznali svoju nešťastnú „partieku“.

„Vitajte Mojžiško, čo ste nám doniesli — vítajú sváčko Knobelzafta na priedomí — tuším som Vás ešče ani nevidel na Brezovej.“

„Ach, phán Raganko moj milý, oslobodte ma od tohoto futra, tu si ho máte; ani pes sa mi oň neobzre. Dám vám ho lacno; čert mi poradil, abych ho od vás kupoval a tak draho preplatil“ — horekuje Židko.

„Vidíte, Mojžiško, za to ja nemôžem. Kšeft je kšeft; ode mna ste nekupovali kočku v mechu, mohli ste si partieku dobre prezret. Kdož ho vie, či je to aj ode mna futro, ja sa k nemu nepriznávam. To hla je škoda, Mojžiško — ale nemôžem, nemôžem ho potrebovat! Mám, hla futra dost na sklade“ — ukazujú sváko na dvor, kde na žrdkách sušilo sa značné množstvo koží — „ešče bych vám aj dva razy tolko predat môhél! Veru, to hla je škoda, Mojžiško, škoda preškoda!“ — ľutujú útrpne sváko.

„Nech sa odtálto“ — poskočil ďalej — „nehnem, phán Raganko, jestli toto futro neni od vás, len ho kúpte, dám vám ho lacno, abych ho nemusel niest nazpátek“ — horekuje Knobelzaft.

„Ná — a čo teda chcete zan?“ spytujú sa sváko.

„Aspon moje penáze, čo som vám dal zan, teda ništ vác jako trináststho korún.“

„Vidíte, aj bych vám dal zan tolko penazí, ale mám mnoho futra na sklade, nemám teda pren potreby ani miesta. Škoda, Mojžiško! Nemôžem vám pomôct!“

„No — šak ja sa teda sjednám — vraví Mojžiš celý utrápený. Vy pridáte, ja spustím a urobíme kšeft! Len ma pre Boha zbavte tohoto futra.“

„Ked je už tak — dám vám zan teda jednosto korún československých, aby ste nepovedali, že vám chcem zle“ — odpovedia sváko.

„Mohli ste mi aj povedat phán Raganko, že ma máte za blázna, ked mi takú cenu ponúkate, za futro, keré ma stálo trináststo korún.“

„Jako chcete Mojžiško, nemám pren potrebu, zkuste to inde, možná, že niekerý súsed vám to lepšie zaplatí.“

Sváko na to urobili dva kroky do dvora, aby dali Židovi na javo, že o kože naozaj záujmu nemajú. Židko však nedal pokoja, tak že sváko museli chci-nechci svoje zlé futro nazpäť odkúpiť. Ujednali sa horko-ťažko na stopäťdesiatich korunách, ktoré sváko Mojžišovi zaraz aj vyplatili a tovaryš futro s káry pod šopu vyvalil.

Ako Mojžiš kráča dolu Brezovou na stanicu, vidí zrazu stáť na ulici Martina Poláka, toho samého, o ktorom sváko Ragan v Malackách pred pol rokom tvrdili, že zomrel. Žid zastane pred ním, pretiera si oči, či sa snáď v osobe nemýlil, alebo či nesníva. Stojí pred Polákom, díva sa na neho a tento zase na Mojžiša — a naraz Židko vyhrkne zo seba:

„A vy žijete, Polák, thák — a zaplatíte mi mojich sedemsto korún, lebo vás dám fiškálovi, ja vám ukážem! Všetci ste švindleri! Povedzte, platíte, lebo nie?“

„Ná, Mojžiško, nebodaj to bude omýl, alebo ste sa zle vyspal! Ja som neni ani vám, ani nikomu ništ dlžen, moj dlh vám zaplatél Sanko Ragan pred pol rokom v Malackách. Odemna nemáte čo pohladávat; fiškálovi dám ja Vás, pre urážku na cti, aby ste vedel! Vy oný, čo ste jeden! Jestli vám neni recht, podívajte sa hen do dvora. Vidíte tú zolu? Ja, vašého anciáša nahánam hned tedáž! Jestli ešče raz na Brezovanôv takú urážku vyslovíš, hned ta do tej zoly namočím že smrdet budeš do súdneho dna. Ty viselec jeden, ty lachman!“ A súsed Polák začne sa jakoby naozaj zlostiť. Vo skutočnosti on to však tak nemyslel, jako vyhrážka z úst jeho plynula. On to len tak, aby Mojžiša poplašil.

Chudák Knobelzaft veru nečakal až ho Polák do zoly namočí. Zahundral čosi pod nos, z čoho bolo iba — „nech vás tu čert vezme aj s vaším futrom, Teufel soll euch holen“ — rozumieť a uháňal kade ľahšie na stanicu.

Z tejto skutočnej príhody plynie výstražné ponaučenie pre všetkých židov na svete, že sú krátki na Brezovanov. Brezovan je veru prefíkanejší ako sto židov.